Dášenka - 1. kapitola

Keď sa to narodilo, bolo to len také biele nič, do hrste sa to zmestilo; ale keďže to malo pár čiernych uštiek a vzadu chvostík, uznali sme, že je to psisko, a pretože sme si priali mať psiu dievčatko, dali sme tomu meno Dášeňka. Kým to bolo biele nič, bolo to slepé, bez očí, a čo sa nožičiek týka, no, malo to dva páry čohosi, čomu sa pri dobrej vôli mohlo hovoriť nožičky. Ale keďže tu tá dobrá vôľa bola, boli tu aj nožičky, hoci ešte za veľa nestáli; kdeže, stáť sa na nich nedalo, také boli vratké a slabučké, a s chôdzou to bola, holenku, ešte len potiaž. Keď sa do toho Dášeňka poriadne obula (totiž ona sa neobula, ale vyhrnula si na to rukávy) (presnejšie povedané, ani rukávy si nevyhrnula, ale len si, ako sa hovorí, pľuvla do dlaní) (rozumejte mi, ona si pravdaže nemohla pľuvnúť do dlaní, lebo ešte pľuť nevedela a dlane mala také maličké, že by sa do nich netrafila), skrátka keď sa do toho Dášeňka poriadne pustila, dokotúľala sa za pol dňa od maminej zadnej nohy k maminej prednej nohe, pričom sa cestou trikrát nakŕmila a dvakrát vyspala. Spať a jesť vedela totiž hneď od narodenia, tomu sa učiť nemusela; preto to robila horlivo po celý boží deň, a myslím, že aj v noci, keď sa na ňu nikto nepozeral, spala rovnako svedomito ako vo dne – také to bolo pilné šteniatko.

Okrem toho vedela piskľať; ale ako šteňa piští, to nakresliť nedokážem a ani ukázať by som vám to nemohol, lebo na to nemám dosť tenký hlas. Aj mlaskať vedela Dášeňka od narodenia, keď cicala mamino mliečko, ale viac už nič; ako vidíte, nebolo s ňou spočiatku veľa reči, ale jej mamičke (volá sa Iris a je hrubosrstá foxteriérka) to stačilo: celý deň mala so svojím miláčikom Dášeňkou čo rozprávať a šepkať si, ňuchala ju, bozkávala a oblizovala, čistila a jazýčkom umývala, česala a hladkala, opatrovala ju, kŕmila ju, maznala ju, strážila ju, vlastné huňaté telíčko jej podostielala ako vankúš, a to sa to, panečku, Dášeňke spalo! Aby ste vedeli, tomu sa hovorí materinská láska a u ľudských mamičiek je to tiež tak, však vy viete. Len že ľudské mamičky dobre vedia, čo a prečo robia; ale taká psia mamička to nevie, len cíti, že jej to príroda káže. „Haló, psie panie,“ káže hlas prírody, „pozor, ak je to vaše maličké slepé a nanič, ak sa to nevie samo brániť, ba ani schovať alebo volať o pomoc, nesmiete sa od toho ani pohnúť, to vám vravím; musíte strážiť, vlastným telom ho kryť, a keby sa blížil niekto podozrivý, tak hrr naň a zaškrťte ho!“ Iris to všetko brala strašne vážne, a keď sa priblížil jeden podozrivý advokát, bežala ho zaškrtiť a roztrhla mu nohavicu; a keď sa blížil jeden spisovateľ (však to bol Josef Kopta), chcela ho tiež zaškrtiť a pohryzla ho do nohy, a jednej ženskej osobe roztrhala celé šaty, ba vrhala sa útočne aj na úradné osoby, ako je poštár, smetiar, elektrikár a ten pán od plynu. Okrem toho ohrozovala množstvo verejne činných osôb, sápala sa na jedného poslanca, mala akési nedorozumenie aj s policajtom, a vďaka svojej ostražitosti a bojovnosti uchránila svojho jedináčika od všetkých úkladov, nepriateľov a zloby sveta. Taká psia mamička, páni, nemá ľahký život: ľudí je mnoho a všetkých pohrýzť nemôže.

V ten deň, keď Dášeňka oslavovala desaťdňové výročie svojho života, stretla ju prvá veľká udalosť: keď sa ráno zobudila, zistila na svoje počudovanie, že vidí – zatiaľ len na jedno oko, ale aj jedno oko je, aby som tak povedal, veľký krok do sveta. Bola tým taká prekvapená, že vyvískla, a toto pamätné vískanie bolo začiatkom psej reči, ktorá sa volá štekanie. Dnes už Dášeňka vie nielen hovoriť, ale aj nadávať a naháňať strach; ale vtedy to len tak vyjachlo, ako keď nôž zíde po tanieri. Hlavné však bolo to nové oko; dovtedy musela Dášeňka hľadať len papuľkou, kde má mamička tie dobré gombíky, z ktorých prýšti mliečko; a keď sa pokúšala liezť, musela pred sebou strkať svoj čierny a lesklý nos, aby nahmatala, čo je pred ňou. Veru, ľudia, také oko, aj keď je len jedno, je znamenitý vynález: len mrkneš, a vieš, ouha, tu je stena, tu akási priepasť, a to biele je mama. A keď chceš spať, očko sa zaklopí, a dobrú noc, majte ma radi. A čo keby sme sa zase zobudili? Otvára sa jedno oko, a hľa, otvára sa aj druhé, trochu žmurká, a už sa vyguľa celé; a Dášeňka sa odvtedy pozerá na svet dvoma očami a spí na dve oči, takže už nemusí vyspávať tak dlho a môže viac času venovať tomu, aby sa naučila sedieť a chodiť a všeličo iné dôležité pre život. No, je to pokrok. Veď v tú chvíľu sa ozval opäť hlas prírody a kázal: „Ty, Dášeňka, keď už máš oči, pozeraj sa pred seba a skús chodiť.“ Dášeňka teda pohla uškom, že akože počuje a rozumie, a skúsila chodiť. Najprv vysunula pravú prednú nožičku dopredu, a čo teraz? „Teraz daj dopredu ľavú zadnú,“ napovedal jej hlas prírody. Sláva, podarilo sa to. „A teraz tú druhú zadnú,“ radil hlas prírody, „zadnú, vravím, zadnú, nie prednú! Ty hlúpa Dášeňka, veď si nechala ešte jednu nožičku vzadu! Počkaj, nemôžeš ísť ďalej, kým si ju nepritiahneš; vravím, tú pravú zadnú si zasuň pod zadoček! Nie, to nie je nožička, to je chvostík, chvostíkom sa nedá chodiť. To si zapamätaj, Dášeňka, o chvostík sa nemusíš starať, ten ide sám za nožičkami. Tak čo, máš všetky labky pokope? No sláva, a teraz znova: vysunúť pravú prednú, hlavu trochu vyššie, aby tam bolo miesto pre nožičky, tak, dobre, teraz ľavú zadnú, a teraz pravú zadnú (ale nie tak ďaleko od tela, Dášeňka, pod seba ju musíš dať, pod seba, aby sa ti bruško po zemi nešúchalo), tak, a teraz ľavú prednú, výborne, tak vidíš, ako to ide. Teraz si chvíľku odpočiň, a zase znova: jedna – dve – tri – štyri, hlavu hore, jedna – dve – tri – štyri.“