Vipo

Ahoj, volám sa Vipo a som milý a maznavý psík. Mám veľké čierne očká. Keď driemem, vôbec nie sú vidieť, keď plačem, sú mokré, keď sa smejem, sú malé ako štrbinky. Veľmi dôležitý je pre mňa aj môj nosík. Pomocou neho ovoniavam každý strom. Tak zistím, čo je nové a čo sa deje v psom svete. Je to, ako keby ste si prečítali noviny. Mám najkrajšie uši široko-ďaleko. Dlhé a ovisnuté. Keď bežím, viejú za mnou ako plachty. A mám jeden tajný sen: raz by som chcel roztiahnuť svoje krásne uši a… odletieť. Ale pssst. Nikomu to nehovorte. Je to moje veľké tajomstvo!

Bývam s mamičkou a s ockom v psej dedinke, ktorá sa volá Vipovice. Z okna vidím trhovisko a kostol s vysokánskou vežou s hodinami. Na špici tej veže sedí kohút Karol, ktorý ukazuje, odkiaľ fúka vietor. Keď fúka veľmi silno, kohút Karol sa točí rýchlo a vyzerá to, akoby sa už-už chystal odletieť. Takže je jasné, že na to, aby som mohol lietať, budem určite potrebovať poriadne silný vietor. Moje uši sa budú musieť poriadne snažiť a naťahovať, aby zachytili vietor rovnako dobre, ako to vie plechový kohút Karol.

Hneď oproti kostolu stojí stará stodola. Na jej komíne býva môj kamarát bocian Klap. Postavil si tam veľké hniezdo. Mamička mi hovorila, že každý rok bocian Klap na zimu odlieta na juh do teplých krajín. Ale nebojte sa, na jar sa zase vráti späť a to sa vždy veľmi teším. Dnes mi Klap hovoril, že by sa rád oženil. Aj ja by som chcel mať raz svoju vlastnú rodinu. A tak som sa rozhodol. Išiel som za mamičkou a za ockom a povedal som im, že si myslím, že už je čas, aby som sa vydal do sveta. Mamička zašepkala: „No, tak to už chodí.“ A po tvári sa jej kotúľali veľké slzy. Ocko s pochopením zabrblal: „Dobre si sa rozhodol, Vipo. Aj líšťatá, medvedíky, jelenčatá aj srnčatá odchádzajú do sveta, keď podrastú. Dokonca aj vtáčatá opúšťajú svoje rodné hniezdo, keď sa naučia lietať.“ Jéééj, lietať, lietať… Ockove slová mi pripomenuli môj tajný sen.

Natiahol som sa vo svojej psej izbičke na pohovku a rozmýšľal som. Už je naozaj čas. Musím do sveta. Možno by som mohol vziať so sebou na cestu aj kamaráta bociana Klapa. A určite je veľmi fajn mať svoju rodinu. Ale najprv si musím nájsť nejakú milú a peknú nevestu. Mohla by to byť napríklad poriadna psia princezná s veľkou ružovou mašľou. Budem jej hovoriť Vipinka. A určite budeme mať dve malé šteniatka, chlapca a dievčatko. Chlapec sa bude volať Vipísek a bude nosiť krásnu žltú šiltovku. Dievčatku budeme hovoriť Vipulka. Na uši jej budeme viazať veselé farebné mašličky. Možno červené, alebo radšej zelené? Môžu byť aj bodkované… Pri takom príjemnom rozmýšľaní sa Vipovi pomaly zatvárali očká a skôr než by si dopočítal do troch, zaspal ako drevo.

Hneď ráno si Vipo zbalil do batôžka fotku mamičky a ocka, teplé ponožky, aby mu na cestách nebola zima, listový papier a ceruzku, aby mohol písať domov, a atlas sveta, aby sa pri tom cestovaní po svete nestratil. Vtom z poličky zoskočila jeho kamarátka Mína, mačička na kolieskach, a smutne zamraučala: „Mňa so sebou nevezmeš, Vipo? Sama tu budem smutná.“ „No dobre, Míno,“ súhlasil psík Vipo a uložil mačičku Mínu do batohu. Vtom sa za oknom zdvihol vietor a bocian Klap zo strechy stodoly zavolal: „Maj sa tu dobre, Vipo! Uvidíme sa budúci rok!“ Vipo vyskočil na parapet otvoreného okna a štekol: „Počkaj, Klap, poletím s tebou!“ Jeho dlhé a veľké uši sa začali trepotať vo vetre. „Jej, ty letíš, Vipo!“ nadšene zaklapkal zobákom Klap. A tak sa začala Vipova cesta do sveta.