Lakomý sedliak hubár Randibas

Žil raz jeden bohatý lakomý sedliak a volal sa Randibas. Bol taký lakomý, že ani za vlastné jedlo nechcel dávať peniaze, a preto chodil do lesa zbierať huby. Strašne mu vadilo, že tam chodia aj chudobní ľudia a nemá všetky huby iba pre seba. Však on raz lesy kúpi a oplotí a potom bude všetko iba jeho. Tak si to predstavoval. Ide teda lesnou cestou a zrazu stretne starého dedka s bradou až po pás.
„Čo tu robíš, ty dedko?“ osopil sa na neho. „Ty nie si ani odtiaľto a určite zbieraš huby. Tak nech ťa u nás v lese už nevidím, zmizni!“
A ten dedko naozaj zmizol. Lenže to bol čarovný rozprávkový dedko, 100 rokov starý, a rozhodol sa Randibasa potrestať. Ten nazbieral plný kôš hríbikov a hrdo si ich niesol domov. Keď vyšiel z lesa, ešte raz sa zaľúbene pozrel do koša a prekvapene zistil, že v ňom má iba šišky. Čarovný neviditeľný dedko sa za ním chechtal. Tu však vyjde z lesa chudobná babka a nesie si zopár suchohríbov na obed. Na iné jedlo nemá peniaze. Randibas sa jej postavil do cesty.
„Počúvaj, babka, veď vieš, že mi ešte dlžíš peniaze za drevo?“
Babka vie, ale dlh zaplatiť nemôže, peniaze nemá, azda budúci mesiac.
„Tak sem zatiaľ aspoň daj tie suchohríby,“ vraví zlý Randibas a všetky huby jej pobral.
Keď odišli, objavil sa na tej ceste ten rozprávkový dedko a pohladkal si bradu až po pás.
„No, to som si pomohol. Chcel som potrestať bohatého Randibasa a potrestal som chudobnú babku.“
Tu sa vedľa neho objavil iný rozprávkový dedko, 200 rokov starý, s bradou až po kolená.
„Ty si mi ešte neskúsený mladík,“ vraví mu. „Bohatého človeka nepotrestáš tým, že mu niečo vezmeš. On má svoje bohatstvo od tých chudobných, tým zase všetko vezme a bude ďalej bohatý. Len tí chudobní budú ešte chudobnejší. Takémuto lakomcovi musíš pridať. Toľko, až sa tým zadusí. Teraz dávaj dobrý pozor, ja ti to ukážem.“
Na druhý deň hneď za úsvitu uháňa Randibas do lesa, čo najskôr, kým mu tí ostatní jeho krásne huby nevyzbierajú. A pozrime sa, hneď na kraji rastie krásny suchohríb, potom ďalší a ďalší a ešte väčší. O chvíľku mal Randibas plný kôš. Zrazu naňho z machu pozerá brezovák a vedľa neho druhý. Vysypať suchohríby a vziať brezováky? To je škoda. Odniesť domov a vrátiť sa? Práve sa kúsok ďalej z húštiny ozývajú hlasy.
„Našli ste niečo, susede?“
„Ale kdeže, dnes nemám šťastie, veľa toho nerastie.“
„To určite,“ pomyslel si Randibas, „aby mi tí hlúpi ľudia všetko pozbierali.“
Dostal nápad. Vyzliekol si košeľu, zauzlil rukávy a nasypal do nej suchohríby. Tú niesol na pleciach a do koša zbieral brezováky. Lenže o chvíľu bol kôš zase plný a tu zrazu rastú kozáky s červenou hlavičkou, ktoré sa mu páčili ešte viac ako brezováky. Vyzliekol si teda ešte tričko a potom nohavice, zo všetkého urobil vrecia, naplnil ich a striedavo ich prenášal. Už tie huby naozaj nemal kam dávať, ale čo nevidí? Pred ním hneď pri ceste rastie ten najkrajší hríbik, úplne pravý. Toho teda vzal do ruky a chcel sa vrátiť do dediny. Lenže čo krok, to ďalší hríbik, jeden krajší ako druhý.
Randibas si teda vyzliekol aj spodky (takže bol nahý až po päty), zaviazal nohavice a zbieral do nich hríbiky. Jeden obzvlášť krásny si vzal do úst, aby sa mu nepokrčil. Skoro sa udusil, ale veď ho nenechá v lese tým ostatným. Potom našiel ešte dva malé hríbiky a tie si zastrčil do uší.
Poobede pozerajú ľudia, čosi čudné sa sunie z lesa do dediny. Úplne nahý muž, špinavý od blata až za ušami, ktorý postupne prenáša niekoľko vriec a kôš a v ústach má obrovského hríba, z každého ucha mu rastie jeden malý hríbik. Bežali mu naproti.
„Pane, čo sa vám stalo?“ pýtajú sa Randibasa. Ten huhňá s hríbom v ústach:
„Ľudkovia, nechoďte do lesa, žiadne huby nenájdete.“ Všetky tie huby mu nestačili, bál sa, aby si tam ostatní tiež niečo nenazbierali.
„A čo to máte v tých vreciach?“ pýtajú sa ho.
„Nič, len šišky,“ huhňá ďalej Randibas.
Dedinčania pozerajú do vriec aj do košíka, naozaj, vo všetkom iba šišky.
Naložili teda Randibasa na voz a odviezli do nemocnice.
Učení doktori mu vybrali huby z úst aj z uší a pýtajú sa ho:
„Čo to je?“
„To sú šišky, dajte mi ich späť do úst a do uší.“
Jeden doktor vysypal obsah jeho spodkov, samé šišky.
„A čo je toto?“
„To sú suchohríby, vlastne brezováky, vlastne kozáky, vlastne hríbiky...“
bľabotal úplne zblbnutý Randibas.
Doktori pokývali hlavami.
„Viete, pane, my si Vás tu radšej necháme, máte to v hlave pekne pomotané.“
V onom ústave potom už Randibas zostal, pretože nikdy nedokázal vysvetliť, prečo zbieral toľko šišiek a vyzliekol sa pri tom donaha a prečo si dal hríbiky aj do uší. Doktori tiež nikdy nezistili onú skutočnú príčinu jeho choroby, že totiž bohatý Randibas od samého nadbytku o rozum prišiel.
Odvtedy sa ľuďom v tej dedine darilo lepšie, pretože im všetko nebral bohatý Randibas. Tí ľudia ďalej chodia na huby, ale nazbierajú si iba do košíčka. Niečo zjedia na obed a trochu nasušia na zimu a to im stačí, nikto z nich nechce mať všetky huby z celého lesa iba pre seba. Dokonca keď nájdu veľa húb, tak sa s ostatnými o ne aj podelia.
A na ceste pri lese tam stojí rozprávkový dedko s bradou až po pás a dedko s bradou až po kolená, a obaja sa usmievajú.