O panne Mahulene

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý mal syna, a ten si vyzeral dcéru jedného mocného kráľa, ktorá sa volala Mahulena. Ale keďže otec jej vyhliadol iného ženícha a Mahulena trvala na svojom, že princa miluje z celého srdca a iného si nikdy nevezme, kráľ sa nahneval a dal postaviť temnú vežu. Do tej veže uvrhol Mahulenu s jej komornou a povedal jej, že tam bude sedieť sedem rokov a potom azda jej vzdor pominie. Dal do veže znosiť jedlo a pitie na sedem rokov a potom dievčatá nechal vo veži zamurovať, ani slnečné či mesačné svetlo sa dnu nedostalo. Tak sedeli dievčatá v tme a nevedeli, či je deň, alebo noc. Princ často chodil k veži a volal meno svojej milovanej, ale cez hrubé múry veže neprenikol ani hlások. Čo iné im zostávalo ako plakať a nariekať?

Čas utekal a podľa toho, ako zásoby ubúdali, dievčatá poznali, že sa blíži koniec tých siedmich rokov. A tak si s nádejou mysleli, že okamih ich vyslobodenia je na dosah, ale žiadne rany kladivom sa neozvali, žiaden kameň z veže nepadol k zemi, vyzeralo to, že na ne otec celkom zabudol. Keď im už zostávalo len trochu jedla a pitia a nemali pred sebou nič iné než biednu smrť, Mahulena sa predsa len vzchopila k činu a rozhodla sa, že sa z veže musí dostať vlastnými silami. Vzala nôž na chlieb a ním začala maltu medzi kameňmi ďubať a vŕtať, a keď sa unavila, komorná ju v práci vystriedala.

Po dlhej a namáhavej drine sa im konečne podarilo jeden z kameňov uvoľniť. Potom druhý a tretí a po troch dňoch prenikol do veže prvý slnečný lúč, až konečne bol otvor taký veľký, že sa cezeň dalo vyhliadnuť von. Modrá bola obloha a dnu prúdil čerstvý vzduch, ale to, čo videli, keď sa poobzerali, ich zarmútilo. Kráľovský palác stál v troskách, mesto a dediny naokolo, kam oko dovidelo, boli vypálené, rozľahlé polia spustošené, ani živáčika nezazreli. Keď bol otvor taký veľký, že cezeň mohli prelezieť, skočila najprv komorná a za ňou Mahulena. Ale kam sa mali podieť? Nepriateľ celú krajinu zničil, kráľa vyhnal a obyvateľov pozabíjal.

Vandrovali teda preč, aby hľadali iný domov, ale nemohli nikde nájsť prístrešie, ani človeka, ktorý by im podal kúsok chleba, a ich núdza bola taká veľká, že museli svoj hlad tíšiť žihľavou. Konečne po dlhom putovaní dorazili do iného kráľovstva, všade ponúkali svoje služby, ale boli odmietané, nikto sa nad nimi nechcel zmilovať. Konečne prišli na kráľovský dvor. Ale aj tu im kázali ísť preč, až napokon kuchár povedal, že môžu zostať v kuchyni a slúžiť ako Popolušky.

Syn toho kráľa, do ktorého krajiny prišli, bol práve ten milý panny Mahuleny. Kráľ mu vybral inú nevestu, tá bola taká škaredá, ako mala zlé srdce. Svadba bola určená a nevesta už aj prišla na zámok, ale aby jej strašlivú škaredosť nikto nevidel, ukryla sa vo svojich komnatách a Mahulena jej nosila jedlo z kuchyne. Keď nastal svadobný deň a ženích mal viesť nevestu do kostola, princezná sa zahanbila za svoju škaredosť a začala sa báť, že sa jej ľudia budú vysmievať, až ju uvidia. Tak si zavolala Mahulenu a povedala jej, že jej preukáže veľkú česť, že si namiesto nej oblečie svadobné šaty a zastúpi ju na svadbe. Ale Mahulena túto česť, ktorá jej neprináleží, rovnako ako peniaze, ktoré jej princezná ponúkala, odmietla. Vtedy princezná pristúpila k hrozbám, že ak rozkaz nesplní, príde o hlavu.

Tak sa Mahulena obliekla a pospiechala za princom. Ľudia boli rovnako ako princ z jej krásy unesení a on si pomyslel, že to dievča je také podobné jeho Mahulene, ako keby to bola ona, ale tá iste vo veži už dávno biedne zahynula. Princ ju vzal za ruku a viedol ku kostolu. Pri ceste rástla žihľava a Mahulena jej povedala:

Žihľava, tráva zelená,
pri plote driemeš v samote,
Mahuleny potravo jediná,
vďaka tebe kráčam v zlate.

A princ sa čudoval, čo to hovorila, a ona mu odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela. Princa prekvapilo, že Mahulenu pozná, ale mlčal a išli ďalej. Keď stáli na chodníku pred kostolom, Mahulena mu povedala:

Nenes ma, chodníček zelený, ďalej,
nepravú nevestu vedie kráľ ďalej.

Čo to zase povedala, spýtal sa princ, ale ona mu opäť odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela, a on sa jej spýtal, či ju pozná. A ona len, že z rozprávania, a tak išli ďalej. Keď vchádzali do kostola dverami, Mahulena im povedala:

Nezvite ma, dvere posvätené, ďalej,
nepravú nevestu vedie kráľ ďalej.

A opäť princovi na jeho otázku odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela. Vtedy princ vytiahol drahý skvostný šperk, zavesil ho Mahulene na krk a vzadu zapol. Potom vošli do kostola, kde im kňaz vložil ruky jednu do druhej a zosobášil ich. Potom išli späť, ale Mahulena už neprehovorila. Keď bola späť na zámku, išla do princezninej komnaty a tam zvliekla kráľovské šaty a šperky, obliekla si svoju sivú sukňu a len ten šperk, čo jej dal princ, si ponechala.

Večer, keď mala byť princezná uvedená do princovej spálne, vzala si hustý závoj, aby zakryla tvár a nikto jej podvod neprehliadol. Sotva ostali sami, princ sa jej pýtal, čo ráno povedala tým žihľavám. Ale princezná odvetila, že so žihľavami nehovorila. Vtedy povedal princ: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka a tá jej to pripomenie, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu prudko spustila, čo to povedala, a Mahulena povedala:

Žihľava, tráva zelená,
pri plote driemeš v samote,
Mahuleny potravo jediná,
vďaka tebe kráčam v zlate.

Princezná bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu zopakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo to povedala na chodníku pred kostolom, a keď mu odvetila, že nič nehovorila, vtedy povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka a tá jej to pripomenie, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu opäť prudko spustila, čo to povedala, a Mahulena povedala:

Nenes ma, chodníček zelený, ďalej,
nepravú nevestu vedie kráľ ďalej.

Vtedy sa princezná veľmi nahnevala, že tie slová budú Mahulenu stáť hlavu, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu zopakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo to povedala v dverách kostola, a keď mu po tretí raz odvetila, že nič nehovorila, vtedy povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka a tá jej to pripomenie, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu do tretice prudko spustila, čo to povedala, a Mahulena povedala:

Nezvite ma, dvere posvätené, ďalej,
nepravú nevestu vedie kráľ ďalej.

Vtedy sa princezná ešte strašnejšie nahnevala, že tie slová budú Mahulenu stáť krk, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu zopakovala. A vtedy sa jej princ spýtal, kde má ten šperk, čo jej dal. Ale ona odvetila, že jej žiaden nedaroval. A on jej povedal, že jej ho sám na krk zavesil, a že ona nie je jeho pravá nevesta. Strhol jej závoj z tváre a keď tú škaredosť uzrel, zdesene ustúpil späť a spýtal sa, kto je a čo tu robí. A princezná mu povedala, že ona je jeho milovaná žena, že sa len bála, že sa budú jej škaredosti vysmievať, tak obliekla Popoluške svoje šaty a poslala ju namiesto seba do kostola. A princ jej povedal, že chce to dievča vidieť, nech ho privedie.

Princezná šla von a povedala sluhom, že tá Popoluška je podvodníčka, že ju majú vyviesť na dvor a tam jej zotnúť hlavu. Sluhovia Mahulenu schmatli a snažili sa ju odtiahnuť preč, ale ona tak hlasno volala o pomoc, že princ jej hlas započul, vyšiel zo svojej komnaty a vydal rozkaz, aby dievča okamžite pustili. Doniesli svetlo a on videl na jej krku šperk, ktorý svojej žene v dverách kostola daroval. „Ty si moja pravá nevesta, ktorá bola so mnou v kostole, poď so mnou do mojej komnaty.“ A keď boli sami, vtedy jej princ povedal, že sa veľmi podobá jeho milovanej Mahulene, že sa mu zdá, akoby to bola ona sama. A vtedy Mahulena odvetila, že ona sama to je, koho miloval a pred siedmimi rokmi stratil, že strádala morená hladom a smädom vo veži, slnko ani mesiac nevidela, že s ňou bol zosobášený v kostole a že ona je jeho ženou.

Potom sa pobozkali a začala sa prvá noc ich spoločného života.

Tá prefíkaná princezná bola za podvod odmenená stetím hlavy.

Tá veža, v ktorej bola Mahulena uväznená, stála ešte dlhý čas.