Dvaja mäsiari v pekle

Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja bratia, obaja mäsiari, jeden bol bohatý, druhý chudobný, ten bohatý bol zlý, ten chudobný dobrý. Pretože však ten chudobný bol príliš chudobný na to, aby mohol sám zabíjať, pomáhal svojmu bratovi a dostával za to zakaždým len drobnú odmenu. Raz chcel boháč opäť zabíjať a bola to veľká zabíjačka, pri ktorej sa jeho chudobný brat veľmi narobil, ale on mu za tú prácu dal len jednu malú klobásu. „Daj mi ešte jednu, brat, veď som si ich zaslúžil,“ povedal chudák. „Tak si ju vezmi,“ povedal boháč nahnevane a hodil mu ďalšiu maličkú klobásu: „a choď s ňou aj do pekla!“ Chudák pokojne kráčal domov a na druhé ráno jednu klobásu opiekol, voňavú dobrotu zavesil na palicu, ako to robievajú cigáni, keď si nesú mäso z trhu, dal si ju na plece a kráčal rovno cestou do pekla.

Ale pretože peklo, ako si iste pomyslíte, je veľmi ďaleko, dorazil tam až na druhé ráno. Čerti práve vyrazili za prácou do lesa a doma ostala len pekelná babka. Práve sa pozerala z okna a mäsiara priateľsky pozdravila. „Dobré ráno, mamička, ako sa vám darí?“ „Dobre, synček, dobre, ale čože ťa sem privádza, sem ľudia neprichádzajú z vlastnej vôle.“ „Veď ja by som tiež neprišiel,“ povedal mäsiar: „môj brat ma poslal s klobásou.“ S týmito slovami natiahol palicu a pekelná babka si oknom klobásu vzala, poďakovala a pozvala ho do pekla. Mäsiar povedal: „Rád sa ohrejem, pri vašom ohni si môžem upiecť aj svoju klobásu, lebo tu vonku je pekelná zima.“ Pekelná babka sa mu venovala, pekne sa spolu pohostili a podvečer ho ukryla pod posteľ, aby ho hladní čerti, keď prídu domov, nenašli.

Čoskoro nato satani naozaj prišli a kričali: „Jedlo sem! Jedlo sem! Aké veľké trápenie, je to naše hladovanie! A cítime ľudinu!“ A dali sa čuchať po izbe. Pekelná babka ich však hneď upokojila, lebo postavila na stôl voňavé misy a povedala, že tu naozaj bol jeden človek, ale už odišiel a je to tu po ňom trochu cítiť. Tým sa čerti upokojili. Najedli sa dosýta, odvalili sa do postelí, kde potom spali až do bieleho rána, keď sa vydali opäť do lesa. Teraz pekelná babka zavolala mäsiara a povedala: „Teraz sa môžeš bez obáv vydať domov.“ Podala mu vlas, ktorý v noci jednému z čertov spadol na vankúš. „Až budeš doma, uvidíš, aký poklad si dostal.“ Mäsiar poďakoval za priateľské prijatie aj za darček a nakoniec ešte dobromyseľne povedal: „Boh ti žehnaj, mamička!“ a vykročil domov.

Keď dorazil domov, vlas bol dlhý ako pavuza [pozn1] a celý z ryzieho zlata. Tak sa stal bohatým mužom, ešte bohatším ako jeho brat, zabíjal pre seba a držal si veľa tovarišov. To mu však bohatý brat závidel a nemohol dlho vydržať, že je teraz chudobnejší ako brat. Keď sa jedného dňa dozvedel, ako jeho brat k bohatstvu prišiel, vzal ten najväčší veniec klobás a vykročil do pekla, kam dorazil až na druhý deň, a uvidel pekelnú babku v okne. „Čo tu robíš, ty stará čarodejnica?“ zavolal na ňu posmešne, bez toho, aby jej zaželal dobrý deň. „Čakám tu na tvoje klobásky, sem s nimi!“ „Ten nie je pre tvoje vyhnité zuby, ten som doniesol čertom a chcem za neho tiež zlatú pavuzu.“ „Dobre, dobre, poď ďalej a počkaj tu, večer prídu čerti z lesa domov.“ Mäsiar vošiel dnu a sadol si na stoličku za dvere. Keď večer prišli hladní čerti domov, revali: „Jedlo sem! Jedlo sem! Aké veľké trápenie, je to naše hladovanie!“ Čoskoro však zavetrili cudzinca a volali: „Tu to páchne ľudinou!“ „Tu za dverami je tá pečienka!“ povedala pekelná babka. Vtedy hladní čerti vpadli na mäsiara a v okamihu ho roztrhali na tisíc kúskov.

Ten predtým chudobný, teraz však bohatý mäsiar nakoniec ešte zdedil majetok svojho lakomého a závistlivého brata. Tak pýcha predchádza pád!