Ako ma mučili na skúške

Poviem vám príbeh, ktorý sa stal jednému nemenovanému študentíkovi.

Skúška nebola ľahká. Ba čo viac, mala povesť, z ktorej išla študentom hrôza po chrbte. Radšej ju nebudem menovať, dosaďte si na jej miesto najhorší predmet, aký poznáte. Aj študenti, ktorí školu veľmi neriešili, sa na ňu radšej učili mesiac vopred. Ale nepomáhalo to. Na skúšku dverami, zo skúšky oknom, hovorilo sa, pretože sa z nej hojne vyhadzovalo a dávali sa päťky. Skúšala štvorica profesorov, ktorí mali prezývky Dobrý, Pohrebák, Ježibaba a Hrôza z hlbín. Bola to lotéria, nikto nevedel, kto z nich sa ten deň na skúške ukáže. Ich mená dosť dobre vystihovali, čo boli zač, a historky o nich patrili do kategórie hororových príbehov. Posledný týždeň pred oným dňom väčšina študentov býpala skôr na WC. Šrotil som od rána do noci, ale ani to nestačí, keď sa profesor dobre nevyspí. Ťuky ťuk, deň skúšky bol tu. Študenti zo zúfalstva nosili na skúšku čokoľvek, o čom sa hovorilo, že prináša šťastie. Už dávno neplatiace desaťhalierniky, sovičky ako symbol múdrosti, šťastné košele a ďalšie. Ja som sa rozhodol, že sa radšej budem modliť. Prosil som, aby som si vytiahol dobrú otázku a dostal sa k prof. „Dobrému“. Výslovne som si neprial dve otázky. Pre vašu informáciu mali číslo 17 a 56. Sotva som sa domodlil, rozrazili sa dvere a v nich stála Hrôza z hlbín s Ježibabou. Hrôza! Ak skúšajú títo dvaja, tak to bude poprava! Dav študentov sa v tú chvíľu rapídne zmenšil. Tí zvyšní, ktorí utiecť nestihli, boli vo všetkej bledosti a mŕtvolnom tichu uvedení do knižnice a losovali otázky. Strčil som ruku do vrecka. V tej hrôze som si vytiahol hneď dve otázky naraz, čo sa nesmelo. „No-no, nebuďte takí hr, na vyhodenie vám úplne stačí jedna,“ utrúsila Ježibaba jednu z jedovatých poznámok. „Tak len jednu, ale nie že sa budete pozerať, čo tam je!“, dodala. Pustil som jeden papierik a trasúcimi sa rukami som otočil zostávajúcu kartičku. 56! Néé! Zrak mi zahalil oblak zúfalstva, v hlave zrazu pusto a prázdno, vymetené ako pred jarným upratovaním. Bezmocne som si pomyslel: Pane Bože, tak to ti teda pekne ďakujem! Teraz už len chýba, aby som sa dostal k Hrôze. Len čo som to dopovedal, buchli dvere: „Daj mi ďalšieho, nech si zlepším náladu,“ zafučal na celú knižnicu nahnevaný Hrôza. „Však si nejakého vyber,“ dostalo sa mu odpovede. Pán profesor sa pomaly otáčal na päte, aby si prezrel pobledlých študentov a vybral ďalšiu obeť. Zrazu vykročil smerom ku mne. V tú chvíľu som videl blížiacu sa smrť. „VY!,“ vystrel ruku. To určite nie je pravda, to je len nejaký zlý sen! Musím sa zobudiť!! Nie. Bola to skutočnosť. Ruka popravcu sa blížila a ... CHMAT! Chytila za plece študentku, čo sedela tesne vedľa mňa, zdvihla ju zo stoličky a odvliekla do kabinetu. Ďalších päť minút neviem, čo sa vôbec dialo. Keď som sa prebral, sedel som u profesora Dobrého, ktorý sa tam zničoho nič objavil. Za chvíľu som odchádzal. A dverami.