Kubula a Kuba Kubikula - 11. kapitola

Barbucha zostal v izbe sám s maličkou Marjánkou. Zahryzovali každý z jednej strany do buchty a dobre sa mali. „Bože môj,“ vykríkla mamička, „veď my sme nechali nášho bucľáča vnútri!“ Slúžky ju držali za sukňu, ale kdeže, gazdiná sa im vytrhla. Nič si z toho nerobila a išla by za svojou nezbedníčkou aj do pekla! Vrátila sa a vidí, ako sa tí dvaja hrajú. Prišlo jej to naozaj do smiechu a dala im po pusinke. Namojveru, hneď bolo po strachu. Ako však strašidlu tú pusinku vlepila, chudák vám schudol o dobrú polovicu a druhýkrát sa mu utrhol chvost. „No, to ste mi dali, gazdiná,“ vraví; „už som bol ako poriadny pes a mal som síl nazvyš, a teraz sa zasa sotva vlečiem. Prosím vás, schovajte ma niekam do koša, ja by som nedošiel.“

Milá mamička krúti nad Barbuchom hlavou a nevie, čo si počať. Zdá sa jej, že by to mala urobiť, ale prosím vás, gazda je gazda. Nebude predsa pred svojím mužom skrývať strašidlá. „Čípak si ty?“ vraví namiesto toho, aby mu odpovedala. „Ja som len tak z hlavy,“ povedal Barbucha a bolo mu naozaj smutno. Ale vtom už gazda pootvoril dvere a vidí Barbuchu, ako naberá. Vošla doňho naraz prenáramná odvaha a hneď šliapal na celú šlapku a dupal, no, ako dupú richtári. Barbucha ešte vrnel, že nepozná nikoho okrem medveďa s medvedárom, a gazda bol už pri ňom. Vzal ho za uši a zdvihol nešťastníka ako zajačika. „Čo ty,“ vraví, „opica medvedárska, mňa budeš chodiť strašiť, ja ťa naučím!“ Narozprával toho kopu, a pretože rozprával najradšej o sebe, bolo v jeho reči plno: ja, môj, mňa a tak až do omrzenia.

Barbucha sa trepal v jeho ruke a pripravoval si svoje slávne žihadlá. Chcel mu ich pár vsoliť, ale dal mu sotva jedno. Šťastie, že richtár bol taký plačlivec; ako ho dostal, pustil bračeka Barbušáka a dal sa nariekať, že má ruku preč. Deti a gazdiná držali, pravdaže, s oteckom, ale tá najmenšia dievčinka bola rada, že má zase svojho chlpáča v lone, a objímala ho, div že neprišiel o hlavu. Barbucha sa jej zvinul do náručia a držal sa, koľko mal síl. A teraz prišlo to pravé. Ako sa tak objímali a tisli sa k sebe, zavolal na Barbuchu Kuba Kubikula. Volal veľmi silno a Kubula volal zároveň s ním, a ešte silnejšie. Čo teraz? Strašidlo sa nepustilo a Marjánka držala rovnako pevne. Kým by ste napočítali jedna, dve, tri, vznieslo sa strašidlo s dieťatkom a dieťatko so strašidlom. Fr! a boli z dverí. Teraz bolo u richtárov božie dopustenie. Nariekali a preklínali. Mamička si však poutierala slzičky a hajde von, hajde za stratenou Marjánkou.

Ale dieťatku sa darilo dobre a naši priatelia boli šťastní, že je u nich. Kuba Kubikula sa najprv hneval a povedal Barbuchovi, čo si myslí o strašidlách, ktoré unášajú deti. „Vieš ty vôbec, že sa môže prechladnúť? No, ty si to odskáčeš, ak dostane horúčku!“ Aby nebolo maličkej zima, musel si ju vziať medveď na lono a dýchal jej za krčok. Smiala sa, ale Kubulove blchy jej predsa len nedali pokoj. Barbucha potom rozprával svojim kamarátom, čo a ako sa stalo. „No, čo, nebudeme sa na teba hnevať,“ povedal Kuba, keď strašidlo skončilo; „čo narobíme, si už taký hlupáčik a všetečka; keby si bol nechal deti na pokoji, mohlo byť lepšie. My sa už nejako dostaneme z biedy, ale čo bude, jemine, s Marjánkou? Ja viem, že richtár a richtárka majú nesmiernu starosť. To, chlapci, nejde, takto ich trápiť. Mal si starému dať o nejaké žihadlo viac, ale odniesť dievčatko, to sa mi nezdá.“ „Mne tiež nie,“ povedal na to medveď; „keby sme mali mliečko, to by bolo iné, ale čo jej dáme, keď bude mať hlad?“

Marjánka medzitým u medveďa zaspala. Kubulu vám už bolel chrbát od sedenia, ale nesmel sa ani pohnúť. Štípali ho blšky, ale nemohol sa poškriabať. Sedel ako zarezaný, mravčila mu ľavá labka, bolo mu zle, a predsa zostal sedieť! Kuba Kubikula sa pozeral na svojich kamarátov a s povďakom videl, že sú to dobráci. Čo je to všetko platné, povedal si, stojac nad týmito zvieratkami, nech sme dobrí či zlí, nech sme, akí sme, richtár nás nepustí bez toho, aby nám nenaložil. Čo to do nás vošlo, že sme sa mu posmievali? Prečo sme vrážali do mostných trámov, až sa zrútili na zem? Prečo sa Barbucha oboril na richtára? Čert vie, kto nám toto všetko nahovoril. Čert to vezmi, čert to vezmi! Kuba volal na pomoc čerta a diabla, ale nikto sa neukazoval. Bolo treba, aby si poradil sám. Premýšľal a zrazu sa plesol do čela: „Už to mám!“ Tu vyliezol k zamrežovanému oknu a dal sa nádherne spievať pesničku: Poznám ja jeden krásny zámok neďaleko Jičína. Dal si hlavu nabok a spieval, až sa zelenali hory. V tú chvíľu išiel popri väzení pán farár. Počul spev a rýchlo si zakryl uši a rýchlo utekal ako s keserom. Potom išiel okolo sedliačik a mrkol na Kubulu a urobil dlhý nos smerom k radnici. To samozrejme našim priateľom nepomohlo, ale potom išli dve chalupníčky a babka s metlami. Zastavili sa a chvíľočku počúvali Kubov spev. Potom si sadla najstaršia babka na zadoček, pozrela sa medvedárovi do tváre a vraví: „A hľa, to je Kuba Kubikula. Čo si vyviedol, medvedár, že ťa zavreli do špelunky!?“ „Nahneval som richtára,“ odpovedal väzeň.

„Beda, beda; to si posedíš, ak sa richtár hnevá,“ riekla opäť babička. Tu sa dal Kuba rozprávať to, čo si vymyslel. Povedal, že je kúzelník a že vládne hrôzostrašnou mocou. „Mám,“ povedal, „svorku lític medvedích a svorku lític mačacích, a kedykoľvek na ne zapíšťam, sú mi na pomoc so svojimi pazúrmi a zubami a žihadlami a chvostmi a ohňami. Pane na nebi, s nimi by som sa pobil s deviatimi plukmi richtárov a ešte aj s Belzebubom. Ľudkovia, babičky, chcel som tomu vášmu ctihodnému chlapíkovi len tak nazdarbóh ukázať, čo som zač a čo dokážem. Viete, čo som spôsobil? Poslal som naňho veveričiu mátohu, ktorá sa učí u mojich lític slabikár. Zmienil som sa jej o richtárovom dievčatku Marjánke. Panečku, len to zarinčalo a mátoha mi ju priniesla. Tu je. Prosím vás, zabaľte ju pekne do šatky a doneste ju mamičke späť. Že ju pozdravujem, ale tomu starému povedzte, aby sa so mnou nehral, lebo hudry, hudry sa dáme s Barbuchom do toho!“