Žabí kráľ alebo železný Henrich

Za dávnych čias, keď sa sľuby ešte plnili, žil jeden kráľ, ktorého dcéry boli veľmi krásne, ale tá najmladšia bola taká krásna, že sa samo slnko, ktoré toho už predsa toľko videlo, nad tou krásou čudovalo vždy, keď Leontínke svietilo do tváre.
Blízko kráľovského zámku sa rozprestieral čierny hlboký les, v tom lese bola pod jednou staručkou lipou studňa. Keď bol horúci deň, Leontínka vychádzala do lesa, posadila sa na okraj tej chladivej studne, a keď sa dlho nudila, vzala zlatú guľu, vyhodila ju do výšky a chytala ju; a to bola jej najobľúbenejšia hra.
Raz sa stalo, že sa zlatá guľa nevrátila do ručičky princeznej, ale spadla vedľa nej na zem, odrazila sa a žblnkla do vody.
Princezná ju sledovala očami, ale guľa zmizla; a studňa bola hlboká, na jej dno človek nedovidel. Tu začala Leontínka plakať, plakala a nariekala čoraz hlasnejšie, nemohla sa utíšiť. Keď tak usedavo nariekala, niekto na ňu zavolal:
„Čo ti je, princezná? Nariekaš tu tak, že by sa nad tebou bol aj kameň zľutoval.“
Dievča sa obzrelo, odkiaľ ten hlas prichádza, a tu uvidelo žabu, ako z vody vystrkuje svoju škaredú tučnú hlavu.
„Aha, to si ty, stará škriekavka?“ povedala princezná:
„Plačem pre svoju zlatú guľu, ktorá mi spadla do vody.“
„Upokoj sa,“ odvetila jej žaba, „ja ti môžem pomôcť, ale čo mi dáš, keď ti prinesiem späť tvoju hračku?“
„Čo si budeš priať, najmilšia žabka,“ povedala Leontínka:
„moje šaty, moje perly a drahé kamene, k tomu zlatú korunku, ktorú nosím.“
Žaba odpovedala:
„Tvoje šaty, tvoje perly a drahokamy ani tvoju zlatú korunku nechcem; ale ak ku mne chceš byť milá a ja budem tvoja družka a priateľka, sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho zlatého tanierika, piť z tvojho pohárika a spať v tvojej postieľke; keď mi toto všetko sľúbiš, tak ja ti tvoju zlatú guľu prinesiem hore.“
„Áno,“ odvetila princezná:
„všetko toto ti sľubujem, ak mi moju guľu prinesieš späť.“
Ale tak si bola pomyslela:
„Čo tá vráskavá žaba táraje, nech si sedí vo vode a kváka, tá predsa nemôže byť žiadnemu človeku družkou.“
Žaba, keď dostala sľub, ponorila hlavu pod vodu a o malú chvíľku sa zase objavila hore a v papuli niesla zlatú guľu a hodila ju do trávy.
Princezná sa zaradovala, keď svoju krásnu hračku zase uvidela, schmatla ju a utekala s ňou preč.
„Počkaj! Počkaj!“ volala za ňou žaba:
„Vezmi ma so sebou, ja nemôžem tak rýchlo utekať ako ty.“
Ale čo jej bolo platné jej úpenlivé kvákanie, princezná ju nepočúvala a ponáhľala sa domov a na úbohú žabu, ktorá tak musela zostať v hlbokej studni, hneď zabudla.
Na druhý deň, keď kráľ a jeho dvorania sedeli pri tabuli a jedli zo zlatých tanierov, začuli plieskanie a čľapkanie na mramorovom schodisku, a keď sa ten niekto dostal hore, zaklopal na dvere a zavolal:
„Kráľovská dcéra, tá najmladšia, otvor mi!“
Leontínka sa išla pozrieť, kto to je za dverami, a keď otvorila, sedela tam žaba. Princezná celá vystrašená dvere zabuchla a posadila sa opäť za stôl. Kráľ si všimol, ako jej divoko bije srdce, a povedal:
„Čoho sa bojíš, stojí snáď pred tými dverami strašný obor a chce ťa odniesť?“
„Ale nie,“ odvetila Leontínka:
„Nie je to žiadny obor, ale škaredá žaba, ktorá mi včera v lese moju zlatú guľu vytiahla z vody, s tým, že som jej musela sľúbiť, že sa stane mojou družkou. Ale to som si nebola pomyslela, že sa až sem z vody dostane, teraz stojí vonku a chce dovnútra.“
Medzitým žaba zaklopala druhýkrát a volala:
„Kráľovská dcéra, tá najmladšia, otvor mi! Nepamätáš si snáď, čo si mi včera pri studni sľúbila? Kráľovská dcéra, tá najmladšia, otvor mi!“
Tu povedal kráľ:
„Čo si sľúbila, musíš aj splniť, choď a otvor jej!“
Tak Leontínka išla a dvere otvorila, tu žaba vskákala dovnútra a skákala potom ďalej až k princezninej stoličke, tam sa posadila a zaškriekala:
„Zdvihni ma k sebe hore!“
To Leontínka urobiť nechcela, kým jej kráľ znova neprikázal.
Len čo sa žaba na stoličke usadila, povedala:
„Teraz mi prisuň bližšie svoj zlatý tanierik, aby sme mohli spoločne jesť.“
To síce princezná urobila, ale každý videl, že veľmi nerada. Žaba si nechala chutiť, ale Leontínke každé sústo v krku priam rástlo.
Po chvíli žaba povedala:
„Teraz som sa dosýta najedla a som unavená, zanes ma do svojej komôrky, tam sa uložíme na spánok.“
Tu začala Leontínka plakať, lebo sa tej studenej žaby bála, ani sa jej dotknúť neodvážila a ona si chcela spať v jej krásnej čistej postieľke.
Ale kráľ sa na ňu nahneval a povedal:
„Čo si sľúbila, musíš aj splniť, tá žaba je tvoja družka!“
Teda nič nepomohlo, chtiac-nechtiac musela žabu vziať so sebou.
Ale tá ju nakoniec schmatla s veľkým odporom dvoma prstami a niesla hore a ľahla si do postieľky. Žaba sedela pod posteľou a stále sa dožadovala, aby si ju princezná vzala k sebe do postele rovno na svoj vankúšik. Lenže tá namiesto toho, aby žabu vzala k sebe, nakoniec mrštila ňou zo všetkých síl o stenu a zvolala:
„Teraz budeš mať pokoj, ty hnusná ropucha!“

Ale svete div sa, na podlahu nedopadla mŕtva žaba, ale živý, mladý princ s nádhernými očami a zvyšok sa ešte driapal zo žabieho kabátika.
A v tú chvíľu bol teraz právom a podľa vôle jej otca jej milý druh a manžel.
Potom spoločne spokojne zaspali a na druhé ráno, keď ich slnko zobudilo, prišiel koč, v ktorom bolo zapriahnutých osem bieloňov. Tie kone boli ozdobené bielymi perami a mali zlaté postroje; a stál pri nich sluha mladého kráľa; bol to verný Henrich.
Verný Henrich sa veľmi trápil tým, že jeho pán bol premenený na žabu, musel si svoje srdce zovrieť tromi železnými obručami, aby sa mu od samého zármutku a bolesti nerozskočilo.
Ten koč mal mladého kráľa odviezť do jeho ríše, verný Henrich im obom pomohol do koča, sám sa postavil vzadu; bol bez seba od radosti z toho vyslobodenia.
Keď prešli malý kúsok, začul kráľovský syn vonku niečo zapraskať. Tu sa obrátil dozadu a zavolal:
„Henrichu, koč sa polámal!“
„Nie, môj pane, to bola len obruč na mojom srdci, tú som si nasadil vo veľkej bolesti, keď ste boli zakliaty.“
Ešte raz a potom ešte raz zapraskalo a princ si vždy myslel, že sa koč polámal, ale boli to len tie dve obruče na Henrichovom srdci, pretože ten bol taký šťastný, že jeho pán je vyslobodený.