Tri ruže na jednom stonke

Na jednom odľahlom gazdovstve, ktoré stálo blízko hlbokého a čierneho jedľového lesa, býval kedysi sedliak, ktorému už pred rokmi zomrela žena. Našťastie mal dve dospelé krásne dcéry, jednu plavovlasú a druhú čiernovlasú. Tie mu viedli domácnosť, dozerali na chlievy a kurníky a pomáhali aj vonku na poli, ako najlepšie vedeli. Mali to zariadené tak, že vždy jedna pomáhala otcovi pri roľníckej práci, kým tá druhá zostala doma a starala sa o domácnosť. Toto usporiadanie malo svoje opodstatnenie, pretože tie dve sestry sa nevedeli zniesť, hoci nikto vlastne nevedel povedať prečo. Kvôli každej maličkosti sa celé hodiny hádali a škriepili, inokedy zase celé dni na seba ani nepovedali a len tak popri sebe chodili. Otec ich mal obe rovnako rád a dával si záležať na tom, aby jednu pred druhou neuprednostňoval. Zakaždým, keď išiel do dediny na jarmok, doniesol im darčeky, ktoré si vždy mohli samy zvoliť.

Jedného dňa sa opäť chystal na jarmok, a tak zavolal dcéry do izby a spýtal sa: „Však viete, dnes je dolu v dedine jarmok, čo vám mám priniesť?“ „Ja by som chcela krásne šaty na nedeľu,“ povedala čiernovláska. „Ja si želám tri ruže na jednom stonke,“ povedala plavovláska. „Tri ruže na jednom stonke? Ak ich niekde zoženiem, budeš ich mať,“ odvetil otec a vydal sa na cestu. Keď uzavrel svoje obchody a naobedoval sa v hostinci, kúpil čiernovláske krásne nové šaty. Potom obišiel celý trh dvakrát hore a dolu a aj na ceste domov sa dobre obzeral, ale nikde nevidel tri ruže, ktoré by rástli na jednom stonke. Napokon, to už bol pekný kus od dediny, uvidel v jednej záhrade stáť kvitnúci ružový krík. Pozoroval ho zblízka a naozaj, rástli na ňom tri ruže na jednom stonke, ako si to plavovláska priala. Bez dlhého rozmýšľania vstúpil do záhrady, chytil stonku a chcel ruže odtrhnúť.

Odkiaľsi sa zjavil huňatý hnedý medveď a povedal: „Čo tu hľadáš na mojej záhrade?“ Keď sa sedliak spamätal z úľaku, rozprával, že jeho dcéra si priala, aby jej z trhu priniesol tri ruže na jednom stonke. Dlho ich márne hľadal, až na tomto kríku ich konečne našiel, azda by si ich mohol odtrhnúť a vziať domov. „No, môžeš,“ odvetil medveď. „Ale len pod podmienkou. Ráno v tomto čase prídeš a privedieš so sebou dcéru. Nebude ti to na škodu. Ale ak neurobíš, o čo som ťa požiadal, tak zomrieš!“ Sedliak sľúbil, že príde späť, poďakoval za ruže a vydal sa na cestu domov.

Keď vošiel na dvor, dcéry naň už čakali. Čiernovláska ho pozdravila od studne, kde práve naberala vodu pre dobytok. Plavovláska mu radostne vyšla v ústrety z kuchyne. Keď videla v otcovej ruke vetvičku s tromi ružami, žiarili jej oči šťastím, dlho sa tej kráse obdivovala a potom ruže starostlivo postavila do pohára na okno. Čiernovláska si zatiaľ skúšala nové šaty a pohŕdavo sa smiala, keď videla obyčajné ruže. Keď sa potom dozvedela, že sestra musí kvôli nim zajtra navštíviť divokého medveďa, jej zlomyseľná radosť nemala konca: „Tie svoje ruže budeš musieť draho zaplatiť a už sa nikdy nevrátiš späť!“ Ale plavovláska povedala: „Čo otec medveďovi sľúbil, to dodržím.“

Nasledujúceho dňa sa sedliak vydal s plavovláskou do medvedej záhrady. Keď vošli, medveď im vyšiel v ústrety a pýtal sa: „Toto je tá dcéra, čo si priala ruže?“ „Áno,“ odvetil otec. „Nechaj ju u mňa do západu slnka,“ povedal medveď. „Nič sa jej nestane a nikto jej neublíži.“ Sedliakovi to prišlo naozaj ťažko, nechať tu dcéru takto celkom samu bez pomoci a ochrany pri divokom zvierati, ale čo mu zostávalo iné. Tak sa s ňou rozlúčil a celý deň na ňu s obavami myslel. Ale s takými myšlienkami sa naozaj trápiť nemusel. Lebo keď bol medveď s dievčaťom sám, vzal ju opatrne za ruku a viedol do krásneho zámočka, ktorý stál uprostred záhrady, ukrytý medzi stromami a kvitnúcimi kríkmi. Previedol ju všetkými krásne zdobenými komnatami a ukázal jej všetky poklady, čo tam kde boli, perly, zlato, drahokamy, striebro. Toľko nádhery tá prostá dedinská dievčina ešte nikdy nevidela a nemohla od toho odtrhnúť oči. „Vyber si niečo, čo sa ti najviac páči,“ povedal medveď. „Ja ti to darujem, ak ku mne zajtra v tú istú hodinu dobrovoľne prídeš.“

Dievča to sľúbilo, vybralo si jeden náhrdelník a prsteň a večer sa vrátilo spokojne domov. Keď čiernovláska videla, aké drahocenné šperky si priniesla, závisťou sa takmer zadusila. A pretože sa bála, že by sestra mohla byť pri ďalšej návšteve obdarovaná ešte bohatšie, snažila sa jej nahovoriť strach z medveďa a presvedčiť ju, aby svoj sľub nedodržala a radšej zostala doma. Ale všetky jej reči boli márne a vyšli nazmar. Tak v noci tajne vstala, schmatla sestrine šaty a topánky a ukryla ich do sena v stodole. Takmer celú hodinu ráno plavovláska hľadala šaty a tušila, že v tom má prsty jej žiarlivá sestra. Ale nedala sa v rozhodnutí, že slovo dané medveďovi dodrží, pokolísať, natiahla si napokon svoju starú záplatovanú zásteru a na cestu sa vydala bosá.

Ale pretože sa pri tom hľadaní tak dlho zdržala, prišla do záhrady neskoro. Ružový krík stál celý povädnutý, ruže boli mdlé a bez vône sa krčili medzi listami. Všade tu vládlo hrobové ticho, až z toho jednému prišlo úzko. Plavovláska medveďa volala, ale nikto jej neodpovedal. Blúdila z jedného konca záhrady na druhý a volala: „Kde si, môj milý medveď?“ Tu konečne započula akýsi šuchot a šelest z ružového kríka, a keď tam pribehla, uvidela medveďa, ako tam mŕtvy leží na machu.

Rozplakala sa a holými rukami sa začala predierať tŕnistými vetvičkami, aby zviera zo zajatia ružového kríka oslobodila. Vtom sa zrazu povädnuté kvety i listy postavili, ruže opäť zavoňali a medveď otvoril oči.

Potom vyliezol z húštiny von, spadla z neho medvedia koža a zrazu tu stál krásny princ. „Teraz som konečne vyslobodený!“ povedal. „Tvoja láska a vernosť mi darovali nový život, a preto ťa chcem urobiť svojou ženou a kráľovnou.“

Pod tým ružovým kríkom dal plavovláske zásnubný bozk a čoskoro nato slávili svadbu a žili spolu šťastne až do konca svojich dní.