Pastier svíň

Za dávnych čias žil na okraji lesa sedliak. Nežil sám, ale so ženou a tromi synmi.
Obaja starší boli múdri a šikovní, ale najmladší, to vám bol nešika! Nič mu nešlo od ruky: čo povedal alebo urobil, všetko bolo zle, všetko len ľuďom na smiech. Tak sa preslávil ako hlupáčik. Kto by už mal hlupáčika v úcte? Bratia ponosili šaty až do handier, ale predsa len bola škoda ich vyhodiť; dali ich najmladšiemu: nos ich teraz ty. Keď im nechutil nejaký kúsok jedla, položili ho na tanier najmladšiemu: tu máš, jedz! A rovnako aj s prácou: akonáhle sa objavila nejaká špinavá drina, hneď zavolali najmladšieho: urob to, braček, buď taký dobrý!
Sedliak mal množstvo svíň. Kto ich bude pásť? Starší bratia predsa nebudú pobehovať s prútom po lese, na to sú príliš múdri! Na to je tu najmladší hlupáčik! Tak sa najmladší brat stal pastierom svíň.
Pri svitaní vyháňal svine z chlieva a až do samej noci chodil s nimi po lese. Hovorí sa, že pásť svine nie je žiadna práca. Ale skús to niekedy! Na chvíľočku ich spustíš z očí, a už sa ti rozbehnú a začnú robiť takú neplechu, že ich nezskrotíš ani prútom. Najmladší brat bol z nich celkom utrápený. A obaja starší sa mu ešte posmievali:
„Pozrime sa, ako ty vládneš tým svojim prasiatkam, takmer ako nejaký kráľ! Len koruna ti na tvojej hlúpej hlave chýba.“
„Len sa smejte,“ vravel im na to najmladší, „ešte neviete, čo koho čaká. Možno sa raz budem zase smiať ja vám.“
No dobre. Najmladší brat pásol, popásal, od rána do noci z lesa nevyšiel. Bol to hustý les, strom na strome, krík na kríku, steblo na steble.
Tu sa raz pastierik zamyslel: má ten les vôbec nejaký kraj a koniec, žijú tam na druhej strane tiež ľudia?
Keď niekomu niečo vlezie do hlavy, ani palicou mu to z nej nevyženieš. A tak aj s milým pastierikom; jedného krásneho dňa nechal svine na okraji hvozdu a vydal sa, aby les premeral vlastnými nohami. Išiel až do samého večera, ale lesu žiadny koniec. Sadol si na peň, vytiahol z mošny raňajky a dal sa do jedla. Potom vyliezol na strom, aby ho neroztrhala divá zver, priviazal sa pevne k vetvám a prenocoval v korune.
A ráno putoval ďalej. Išiel celý deň až do samého večera, a lesu stále nikde koniec. Posadil sa na kopček, zjedol svoj obed a zase prenocoval na strome.
Prišiel tretí deň, a on bol stále na ceste. Išiel až do večera, ale lesu nebolo konca-kraja. I posadil sa pod krík, vytiahol večeru a zjedol ju. A na spanie zase vyliezol na strom.
Pri úsvite ho zobudilo kikiríkanie kohúta.
No, keď tu kikiríkajú kohúty, nebudú iste ďaleko ľudia, povedal si.
Zišiel zo stromu a išiel za kohútím spevom. Šiel a šiel, až prišiel do mesta. Bolo veľké a nádherné, ale všade vládol smútok. Zvony na zvonici žalostne vyzváňali a na domoch viseli čierne zástavy.
Pastierik zastavil jedného okoloidúceho:
„Prečo ste všade vyvesili čierne plátno? Prečo zvoníte umieračik?“
„Ach, dobrý človek,“ odpovedal mešťan, „je vidieť, že si prišiel z ďalekých krajov. Nevieš nič o našom nešťastí. Zajtra za úsvitu povedú kráľovu dcéru na strašnú smrť, na hroznú popravu. Čaká na ňu prekliaty drak, už teraz si iste brúsi zuby. Zožerie krásavicu do poslednej kostičky.“
Pastierik sa čudoval:
„A čo to, že kŕmite akýchsi drakov kráľovskými dcérami?“
„Čo narobíš!“ vzdychol mešťan. „Padol na ňu tohto roku los. Ak princeznú nevydáme, drak nás všetkých zožerie a zničí celé mesto.“
„Zabite draka a bude všetkému koniec!“ povedal pastierik.
„Od hrôzy sa pred ním trasieme. To nie je len taký obyčajný drak, to je obrovská obluda! Keby sa našiel taký hrdina, dal by mu kráľ svoju dcéru za ženu. Dal to už vyhlásiť na všetkých námestiach. Ale taký odvážlivec sa asi na svete nenarodil!“
„A možno predsa,“ povedal pastierik. „Zaveď ma ku kráľovi.“
Mešťan ho zaviedol ku kráľovi. Kráľ k nim vyšiel so všetkými svojimi dvoranmi.
„Tu,“ povedal mešťan, „vediem ti odvážneho muža, ktorý sa chce stretnúť s drakom.“
Dvorania sa pozreli na pastierika a dali sa do smiechu.
„Hm, prázdny hrniec najviac duní,“ povedali. „Takých chvastúňov sme už videli!“
Ale kráľ povedal:
„S tým smiechom počkajte. Vaše dcéry drakovi za potravu nedávajú!“
A rozkázal, aby pastierikovi doniesli všelijakú zbroj ..... meče, kopije, šable.
Kráľovskí sluhovia všetko poznášali a zložili to pred pastierikom na hromadu.
Ale ten rozhrnul hromadu nohou, vytiahol obyčajnú sekeru a povedal:
„Ostatné inštrumenty som nemal v ruke za živý svet a neviem s nimi zaobchádzať. Ale sekera, to je, braček, iná vec! Na tú som zvyknutý od malička.“
A dvorania si znova začali uťahovať:
„Pozrite na toho tupca, chce ísť na draka so sekerou. Iní sa naňho neodvážia ani v brnení a s mečom!“
Nazajtra ráno odviedli princeznú do lesa, priviazali ju k stromu strieborými reťazami a nechali osamote.
Po chvíli prišiel na to miesto aj pastier svíň.
Skoré ráno bolo chladné. Pastierik nasekal konárov, nazbieral haluziny a zapálil opodiaľ oheň. Sedel pri hranici, ohrieval sa a čakal na draka.
Tu sa celým lesom rozľahol praskot a hluk a z húštiny vyliezla príšerná obluda. Hlavu mala ako sud, chvost hrubší ako storočný dub, na labách pazúry ako železné vidly. Drak vydal strašný hvizd, otvoril papuľu a rovno k princeznej. Už-už sa zdalo, že ju pohltí.
Princezná bola od strachu bez seba. Pastierik však vytrhol z hranice obrovské tlejúce poleno, rozbehol sa a vrazil ho drakovi rovno do stredu papule. Drak zareval a v divokom chrčaní otvoril od bolesti papuľu ako vráta. Tu si pastierik ovinul ruky opaskom, schmatol plnú náruč horiacich konárov a hodil nimi drakovi do hrdla ako do otvorenej pece.
Ó, ako hrozne drak zavýjal! Zareval tak strašne, že sa lístie zo stromov sypalo a krovie sa kolísalo ako steblá trávy. Oči sa mu podliali krvou, začal sa váľať a zvíjať po tráve sem a tam, bil chvostom na všetky strany a pazúrmi rozrýval zem.
Ale pastierik vyskočil a zamával sekerou.
Ako sa do draka sekať ako do brvna. Sekal, rúbal, hlavu mu odťal, chvost na triesky rozštiepil, ale drak sa len zvíjal, nie a nie zdochnúť. Tu pastierik znova doňho sekerou, až rozsekal draka na kusy. Tak obluda konečne zhynula.
Pastierik odhodil sekeru, utrel rukávom čelo a vykročil k princeznej. Rozmotal strieborné reťaze a odviazal ju od stromu.
Celá sa triasla, od strachu sotva na nohách stála. Pastierik ju posadil na trávnik a sám si ľahol stranou. Ustal, ako by nie, zápasiť s drakom nie je nijaká ľahká vec!
K večeru prišiel kráľ s dvoranmi pozrieť sa, čo sa stalo s jeho nešťastnou dcérou. Vidí, že drak je na kusy rozsekaný, milovaná dcéra sedí na tráve a pastier spokojne spí pod kríčkom. Sekera vedľa neho, celá otupená, zaliata dračou krvou.
To sa kráľ zaradoval! Objal dcéru, pobozkal ju, potom zobudil pastierika, vzal ho za ruku, priviedol k dcére a povedal:
„No, deti, staňte sa mužom a ženou. Žite v mieri a svornosti.“
Potom sa obrátil k dvoranom:
„Popriajte šťastie ženíchovi a neveste.“
Dvoranom to poriadne nešlo pod nos. Akýže je to poriadok, obyčajný pastier svíň, a zrazu je z neho kráľovič!
Presto však zložili čiapky a poklonili sa, najprv princeznej, potom pastierikovi. Hovorili k nemu sladkým hlasom:
„Blahoželáme vášmu pastierskemu Veličenstvu. Odkážte, prosím, naše blahoželanie aj svojim prasatám. Veď aj ony teraz postúpili ..... môžu sa právom nazývať prasatami kráľovskými.“
„Ďakujem za želanie,“ odvetil pastierik, „odmením vás za to blahoželanie svojou milostivou priazňou. Pri takom titule im je nevyhnutne treba sprievod, a preto vás menujem ich dvoranmi.“
Kráľ sa dal do smiechu.
„Si chlapík,“ vraví pastierikovi, „trefne si im odpovedal!“
Princezná sa ale rozplakala.
„Vyslobodť ma, otče, od takého ženícha,“ nariekala. „Pozri, ako sa mu ľudia smejú.“
„Nie, dcérka,“ povedal kráľ. „Dal som mu svoje slovo. Hneď zajtra bude svadba.“
A bola svadba. Kráľ zvolal hostí z celej krajiny, len mňa a vás, deti, zabudol pozvať, inak by sme sa aj my boli pozreli, aké hostiny chystajú králi.
Po krátkom čase pastierik (teraz už to vlastne nebol pastierik, ale kráľovič ..... no, to je napokon jedno) ..... skrátka mladý kráľovič zatúžil uzrieť opäť rodný kraj. Začal sa teda chystať s manželkou na cestu. Nezabudol ani na svoje staré oblečenie; zaviazal ho do uzlíka a prikázal odniesť do koča.
„Čo s takými handrami!“ hnevala sa princezná. „Už dávno si ich mal vyhodiť.“
„Ale nie,“ odpovedal jej muž, „načo rozhadzovať majetok? Doveziem tie šaty bratom ako darček. Dosť som sa po nich šiat nanosil, nech teraz zas nosia oni po mne.“
A tak sadli do zlatého koča a išli.
Išli a išli, až prišli na druhý koniec lesa.
A tu kráľovič zazrel, ako na okraji pobehujú svine. Zablatené a vychudnuté sa vrhali jedna na druhú a všelijako sa hrýzli. Celkom podivoveli, bratia ich, ako vidieť, nechali nadobro bez dozoru. Hrdosť im nedovolila svine pásť.
Kráľovič nevydržal, vyskočil zo zlatého koča, odlomil si dlhočizný prút a začal zháňať svine dohromady. A zavolal na svoju princeznú paničku:
„Zhoď mi uzlík so starým odevom a choď k otcovej chalupe. Popros, aby ťa tam nechali odpočinúť po ceste.“
„Akože, to mám ísť sama?“ odvetila. „Veď títo dedinskí obri nepoznajú ani riadne spôsoby. Nebudú ma vedieť ako sa patrí prijať. Som predsa princezná, a nie nejaká obyčajná vidiečanka.“
„Že nepoznajú riadne spôsoby? Že ťa nebudú vedieť prijať?“ rozhneval sa kráľovič. „Vravím ti, choď! A maj sa na pozore, o mne sa ani slovkom nezmieňuj.“
Princezná teda išla ďalej, zatiaľ čo on sa prezliekol do starých šiat a pásol svine až do večera.
Podvečer ich zohnal dohromady a hnal do chlieva ako za starých čias.
„Huš, huš, svinky! Huš, huš, prasiatka!“ halekal na celý les a zľahka švihal prasatá prútom.
Otec začul známe volanie, vybehol na prah a zalomil rukami:
„Odkiaľže si sa tu vzal, nešťastník? Ticho buď, našu chalupu poctil vznešený hosť!“
Ale kráľovič sa dal do ešte hlasnejšieho kriku:
„Huš, huš, svinky, huš, moje prasiatka! Čo je mi do vášho hosťa? Veď vy ste nechali tie moje prasiatka celkom podivovieť! Celkom sa mi vymkli z rúk, nechcú poslúchať.“
Zahnal svine do chlieva, a keď im dal krmivo, vošiel do chalupy.
Ale čo sa to len v chalupe deje?! Matka sa lopotí okolo pece, hrmoce hrncami a panvicami, mieša cesto, pečie pirohy. Otec s bratmi si vyhrnuli rukávy a tiež sa činia ako praví kuchári.
„Čo to chystáte za hostinu?“ vraví kráľovič. „Ale prečo sa vlastne pýtam? Veď sa vrátil najmladší syn z ďalekých krajov, musí byť predsa privítaný, ako sa patrí. Tak len noste na stôl, už som si sadol.“
„To práve, kvôli tebe sa budeme namáhať!“ vraví otec. „Prišiel k nám vzácny hosť, sama princezná nás ráčila navštíviť.“
„A kde si sa tak dlho túlal?“ pýta sa matka.
„Ako si sa opovážil utiecť od svíň?“ kričia starší bratia. „Azda si nemyslíš, že budeme za teba driť?“
A najmladší vraví:
„Išiel som na druhý koniec lesa, pozrieť sa, či tam žijú ľudia. Žijú. Množstvo ľudí, viac ako tu. A prijali ma s úctou, lepšie ako vy. Bratia milí, odteraz si budete musieť pásť svine sami. Ja už teraz nie som pastierik, ale kráľovič.“
Vysmiali sa mu. Čo by aj čakať od takého truľa? Hlupák vedie zas len hlúpe reči.
V tej chvíli sa v peci dopieklo mäso. Matka poprosila otca:
„Zanes hosťovi obed ..... ako sa ja mám takto pred princeznou ukazovať?“
„Nech to tam radšej zaneslú starší synovia,“ vraví otec, „sú mladší, čulší, lepšie jej poslúžia.“
„Ale kdeže, my nie sme zvyknutí rozprávať sa s princeznami,“ bránili sa obaja bratia.
„Ja už vidím, že to bezo mňa nepôjde,“ vraví najmladší. „Nechajte ma, zanesiem to tam. Azda ma tá princezná neprehryzne.“
Matka mu podala misu s mäsom a povedala:
„Nes to opatrne! A buď veľmi zdvorilý.“
Pastierik vzal misu a išiel do izby.
„Tu ti nesiem mäso,“ vraví princeznej. „A prajem dobrú chuť.“
Princezná nahliadla do misy ..... mäso vyzeralo veľmi pekne, lenže nevedela, ako naň.
„Prines mi, prosím ťa, nôž a vidličku,“ vraví.
„Ešte také hlúposti!“ kráľovič na to. „Tu nie si v paláci. Pozeraj sa na mňa a jedz.“
Vzal jeden kúsok mäsa do prstov a začal žuť.
Princezná stisla pery, ale chuť jej predsa len nedala.
Zobrala mäso dvoma prstíkmi a zjedla.
„Dobré je,“ povedala, „o to nič. Chutnejšie ako u môjho otca v paláci!“
Na to doniesol pastierik princeznej hrniec polievky.
„Tu je polievka,“ vraví. „Jedz, koľko hrdlo ráči.“
„Ako mám jesť polievku bez lyžice a bez taniera?“ spýtala sa princezná.
„Polievku jedia u nás takto,“ odpovedal muž. Naklonil hrniec a usrkol cez okraj.
A tak srkala aj princezná.
Nakoniec jej doniesol horúce lievance so smotanou.
Teraz sa už princezná nepýtala na nič. Brala do ruky jeden lievanec za druhým, obmáčala v smotane a jedla.
Všetci sa začali ukladať na spánok. Tu vravia starší bratia najmladšiemu:
„Všetkým by nám tu bolo v chalupe tesno. Choď nocovať do konúšky!“
„Dobre,“ odpovedal najmladší. „Nie je to síce práve vhodné miesto pre kráľoviča, ale ja som skromný.“
„Truľo si, a nie kráľovič!“ zasmiali sa všetci a išli spať každý do svojho kúta.
Skoro ráno zobudil kráľovič princeznú, obliekli sa do hodvábu a brokátu, a keď všetci vstali, vyšli z izby ruka v ruke.
Všetkých ako keď hrom udrie. Otec s matkou sa klaňajú div nie až na zem, nevedia, ako a kam syna posadiť. Je to síce vlastný syn, ale predsa len aj kráľovič! V bratoch by sa bola krvi nedorezal, báli sa otvoriť ústa. A ako by nie, veď teraz sa na nich brat iste nahnevá, spomenie si, ako ho celý život nadávali do hlupákov!
Ale on nič, ku všetkým sa mal vľúdne. Len bratom povedal:
„A predsa to dopadlo, ako som vravel! Neuhádnete, čo na koho v budúcnosti čaká!“
Matka vytiahla z truhlice drahocenný obrus, hodvábom vyšívaný, prestrela stôl, rozložila na ňom taniere, lyžice, vidličky. Usadila hostí a začala nosiť na stôl.
Princezná sa dala do jedla. Pritiahla k sebe misku, a ťap ..... ťap, pustila sa do raňajok prstami!
A tu ju manžel štuchol do rebier.
„Si predsa princezná,“ vraví, „vyrástla si v paláci a nie v chlieve!“
Princezná sa pozrela okolo seba. Všetci spôsobne sedia, krájajú mäso nožom na malé kúsky a vidličkou podávajú do úst.
Princezná sčervenela ako ruža.
Tu jej muž pristrčil hrnček mlieka a misku s lyžičkou si potajomky vzal. Princezná naklonila hrnček a srkala cez okraj.
Manžel jej pošepol do ucha:
„Ale princezná, pozri sa okolo seba, ako sa správne je!“
Princezná vidí, že všetci nalali mlieko na tanieriky, nalámali do neho chlieb a naberajú si lyžičkami.
Zahanbila sa do hĺbky duše.
Ale manžel sa smial.
„Tak čo,“ vraví, „kto tu nepozná riadne spôsoby?“
A potom jedli, pili a hodovali až do večera a večer posadil kráľovič všetkých do zlatého koča a viezol ich ku kráľovskému testi na návštevu.