Dvaja kamaráti

Invalid, ktorý si chce kúpiť pravú topánku, sa chce zoznámiť s invalidom, ktorý potrebuje ľavú topánku.
Stretnutie pod lipami na Víťaznej triede.
Toto oznámenie čítal v novinách vyslúžilec Pupurs, ktorý nevedel, ako si zadovážiť topánku na svoju jedinú nohu. Dôchodok mal malý. Nestačil mu dokonca ani na jedlo, lebo v boji síce stratil polovicu nohy, ale chuť do jedla mu zostala celá. Niekedy za podvečerného súmraku žobral hanblivo pod lipami, ale s malým úspechom. Šťastným ľuďom len prekážal a nešťastníci ho nevšímavo míňali, lebo nechceli k svojmu trápeniu, ktorého mali dosť, pridávať ešte cudzie. Niektorí ľudia boli zlí a lakomí, iní boli jednoducho leniví strčiť ruku do vrecka a vytiahnuť z neho groš. Boháčom vždy chýbali drobné. Ale predsa len vyžobral toľko, že to na jednu topánku stačilo. Preto mu takéto oznámenie prišlo veľmi vhod, akoby ho poslalo samo nebo.
„Teraz budem mať, pánboh s nami, o čo sa oprieť!“ zaradoval sa Pupurs. Na druhý deň si obaja invalidi šuchtali v ústrety po Víťaznej triede.
„Ja som Pupurs!“
„A ja Lupstájs!“
Tak sa zoznámili a jeden druhému zasalutovali ako starí vojaci. Potom vzal Lupstájs Pupursa pod pazuchu a srdečne povedal:
„Pozri sa, kamaráte! Čo chýba jednému, má ten druhý!“ a dupol svojou pravou nohou. „Tak sa spolu niekam dostaneme. Sám osebe nie je ani jeden z nás na nič, ale obaja dohromady ešte niečo budeme znamenať! Podaj mi ruku a opri sa o moju pravú nohu. Tak a teraz, keď si ku mne postavil svoju ľavú nohu, mám pocit, že by sme sa mohli pustiť aj do čerta!“
„Máš pravdu!“ odpovedal Pupurs. „Z nás dvoch bude ešte jeden báječný človek. Nohy síce budeme mať len dve, ako všetci ostatní, ale zato dve hlavy, dve srdcia a štyri ruky!“
Tak teda šli k obuvníkovi a kúpili si dokopy jeden pár topánok. Jeden si obul svoju pravú a druhý svoju ľavú nohu.
„Môžeme teda ísť!“
Ale kam? Nikto na nich nečakal, nikto sa po nich nepýtal.
Niejaký zvädnutý list, utrhnutý vetrom, pretancoval okolo nich.
„Kamže, lístoček?“
„Až na koniec sveta!“
„Prečo máš takú veselú náladu, lístoček?“
„Kto sa odtrhol od svojho stromu a všetko stratil, ten sa už nemá čoho báť!“ odpovedal lístok a tancoval ďalej.
„Takýto sa nám páčiš, lístoček!“ pokračoval Lupstájs. „Ako ľahko sa nesieš, lístoček! Aj ja s Pupursom sa nesieme bezstarostne, ľahostajne kam, do priepasti alebo do pekla. Ak sme kedysi premohli trikrát silnejšieho nepriateľa, tak len preto, že sme sa nikoho nebáli a ničoho nelitovali. Vtedy sme ešte chodili po dvoch a všade nás vítali. A čoho ľutovať teraz, keď nám ešte zostali dokopy dve nohy a nikto na nás nečaká? Poď s nami, lístoček!“
A tak teda šli a šli, až došli na koniec sveta, kde z kvetov a listov zostávajú len tiene, kde vtáky sú bez hlasu a slnko bez jasu. Došli až na vysoký kopec, kde sa končila nebeská klenba. Tam nebol deň ani noc, nebolo ráno ani večer. Bledé ako prízrak tam cez pol neba viselo slnko bez lúčov a bez tepla. Lístok, ktorý tancoval pred nimi, sa zastavil pri chalúpke postavenej z trávnatých drnov a pripomínajúcej hrob.
Pupurs zaklopal:
„Hej, otvorte!“
„Ticho, ticho! Sú tu deti!“ ozvalo sa zvnútra.
Trávnaté dvere sa otvorili a na kravských nohách im kolísavo vyšla v ústrety Matka Vélů (duší) s dieťaťom v náručí.
„Dobrý večer, Matka Vélová! Vezmi nás k sebe, hľadáme prácu!“
„Len poďte, poďte, dám Vám dieťa kolísať,“ povedala Matka Vélů a ukázala na dieťa, ktoré jej ležalo v náručí ako hrča. Hlavu malo veľkú, plochú tvár sivú ako zem, hrubé pery a široko otvorené oči, ktoré tupo zazerali kdesi do neznáma ako oči nevidomého .....
Aký čudný život to bol v tej chalúpke z trávnatých drnov, život bez života! Dom bol stále plný hostí. Prichádzali, sadali si za stôl, jedli a pili. Robili všetko ako živí ľudia, ale bolo to len mámenie zmyslov, prázdne a smutné prízraky. Dvíhali k perám poháre, ktoré neuhasili smäd vlahou, jedli placky z piesku, ktoré sa im drobili a rozpadávali medzi prstami skôr, než stihli zdvihnúť ruku k ústam. Ale tu neexistoval hlad ani smäd. Dokonca sa tu pracovalo. Muži pleli z piesku povrazy, ktoré sa rozpadali, sotva boli hotové. Ženy priadli. Niť sa vinula ku klbku a potom sa rozpadla. Medzi tieňmi zvädnutých kvetov sedelo malé dievčatko, ktoré akoby tam prišlo s nimi, a pletlo venček. Ale sotva bol hotový a bolo treba ho zviazať, rozpadol sa. Nejaká matka tam hojdala na rukách dieťa, ale jej náruč bola prázdna. Dieťa tam nebolo. Spievala akúsi uspávanku, pieseň však nebolo počuť.
V Pupursovom náručí ležalo dieťa Matky Vélů, veľké a ťažké, so široko vypúlenými očami, ktoré sa blýskali ako voda vo večernom súmraku. Keď v rukách cítil únavu, líhal naznak na hlinenú podlahu a dieťa mu spočívalo na prsiach. Zúfalo sa pozeral do jeho bezvýraznej tváre a sotva dýchal. Lupstájs sedel vedľa neho a spieval.
„Počúvaj, Pupurs,“ ozval sa Lupstájs. „Zhoď tú žabu na zem. Mne sa to tu ani trochu nepáči. Tu nie je žiadny život. Nejedia tu, nepijú. Všetko sú to samé preludy. Zhoď to!“
„Nemôžem,“ povzdychol si Pupurs.
„Tak mi to podaj!“ povedal Lupstájs a začal spievať starú vojenskú pieseň, až sa celé podsvetie otriasalo. Potom schmatol decko a rozhojdal ho, až mu liezli oči z jamiek. Pupurs vstal a vzápätí spoločne, opretí o obe nohy, mrštili dieťaťom o stenu. Ale to ani nezaplakalo, len oči vypúľalo ako živá modla.
Pribehla Matka Vélů.
„Ticho, ticho! Nerobte v mojom dome hluk!“
„My nemôžeme byť ticho, sme živí ľudia!“
„Vidím, vidím ..... A čo ste mi to za pestúnov, dieťa ste pustili na zem! A ja hlúpa, dala som Vám ho kolísať. Ste vojaci a takí zostanete. Choďte späť na povrch zeme. Tam si môžete spievať a bojovať, ako sa Vám zachce!“
„Vďaka, matička! A nemaj nám to za zlé!“
Obaja kamaráti sa rozlúčili s Matkou Vélů a tá ich pustila na slobodu dverami z trávnatých drnov.
Keď vyliezli von, posadili sa na kopec. Akýsi čierny orol letel okolo nich krajom neba a mával veľkými krídlami.
„Hej, orol! Orol!“ kričali naňho. „Odnes nás k ľuďom do sveta!“
„A čo ste zač?“ vypytoval sa orol, ktorý nad nimi krúžil a pozoroval zem.
„Vojaci.“
„A obaja jednonohí! Tak teda dobre, posaďte sa mi na chrbát. Však ste sa niečo nakŕmili mojimi bratmi ľudinou!“
Orol ich vzal na chrbát a zamával krídlami. Leteli cez kopce a doliny. Ako modré stuhy sa pod nimi vinuli rieky a vlnili zelené i biele šatky polí. Poriadny kus cesty leteli nad lesmi, ktoré ako tmavé hrebene stáli na pahorkoch, až nakoniec dorazili doprostred svetlých polí, z ktorých sa k usmievavým nebesiam dvíhali pozlátené veže kráľovského hlavného mesta.
„Tak teraz ste v tom Vašom svete!“
Orol sa zniesol na zem a opustil obidvoch kamarátov pred bránou mesta. Podopierajúc sa navzájom rukami, prechádzali obaja vojaci ulicami a k večeru zašli do akejsi hospôdky, kde poprosili o nocľah.
„Peniaze máte?“ opýtal sa ich krčmár, ktorý si ich prezeral od hlavy až po päty.
„Nemáme!“
„Tak to Vám vravím, že môžete ísť spať jedine do zámku!“
Háčik bol v tom, že sa v kráľovskom zámku usadili čerti a nikto tam nemohol prenocovať. Kto sa o to pokúsi a čertov vyženie, tomu kráľ sľúbil pol kráľovstva a princeznú za ženu.
Dobre, šli teda prespať do zámku.
Vystúpili po schodisku do zámockej siene. V kozube plápolal veľký oheň a vrhal rudé záblesky do zrkadiel na stenách, tmavých a mlčanlivých ako okolitá noc. Na stoloch boli prestreté najrôznejšie jedlá a nápoje. Kamaráti si k nim sadli a začali jesť a piť. Potom si ľahli na medvediu kožu pri kozube. Nohami k sebe a hlavami od seba, jedna hlava je otočená k jedným dverám, druhá k druhým. Oči sa snažili mať otvorené.
„Nemáš strach?“ vraví Pupurs.
„Ani trochu!“ ozval sa Lupstájs. „Čo bolo pred nami? Len noc. A čo bude po nás? Zas len noc. Čierna a mäkká ako táto medvedia koža,“ mumlal Lupstájs, ktorý zaboril svoju hlavu do medvedej srsti, „nás hoci aj deväť čertov zožerie! Bude zas len noc.“
Nakoniec zaspali. O polnoci sa zhromaždili čerti; keď videli spáčov, začali polekane a v rozpakoch pobehovať okolo nich a čudovať sa:
„Čo je to za strašné zviera? Na jednom konci to má hlavu, na druhom tiež, štyri ruky a dve nohy. Nie, nie, s tým bude lepšie nič si nezačínať!“ A utiekli. Nechali tam po sebe len vrece zlatiek.
Ráno si kráľ dal zavolať tých dvoch vyslúžilcov.
Podopierajúc sa navzájom rukami, vošli obaja kamaráti do sviatočne osvetlenej siene. Trubači trúbili a dvorania ich vítali a hlboko sa klaňali.
Na zlatom tróne sedel kráľ a po jeho boku krásna modrooká kráľovská dcéra.
„Povedzte mi,“ vravel kráľ, ktorý si rukou clonil oči. „Ste jeden, alebo dvaja? Ja to nemôžem poriadne rozoznať.“
„Z dvoch jeden!“ odpovedal Lupstájs.
Potom pristúpili k trónu a posadili sa na jeho schodíky.
„No nie! Tak teda Vy ste vlastne dvaja! Ale ja svoju dcéru môžem dať iba jednému. Ktorému z Vás ju mám dať?“ pýtal sa kráľ.
„Ty si ju vezmi!“ povedal Lupstájs Pupursovi.
„Prečo práve ja? Nie, Lupstájs, radšej ty!“ odpovedal vyhýbavo Pupurs.
Ale obom kamarátom sa princezná veľmi páčila. A obaja sa pozerali hore do tváre peknej princeznej.
„Len sa pozri na jej oči,“ zašepkal Lupstájs Pupursovi do ucha. „Sú modré ako nebo a dvaja maličkí anjelikovia tam tancujú a hrajú na zlaté husle.“
„Už som Ti povedal, vezmi si ju!“ strčil Pupurs lakťom do kamaráta. „Krajšiu na svete nenájdeš!“
„Nie, nie, čo nemáš ty, nech nemám ani ja!“ odpovedal Lupstájs a objal kamaráta.
Potom obaja vstali a poklonili sa kráľovi i krásnej princeznej.
„Ďakujeme za dobré prijatie. Ale čo nemá jeden, nech nemá ani druhý!“ povedali obaja kamaráti jedným hlasom. „Princezná si ešte nájde lepšieho ženícha!“
Kráľ ich prepustil a dal im so sebou bohaté dary.
Kamaráti sa pevne chytili za ruky a zostúpili po zámockých schodoch do doliny.
Pupurs sa ešte raz obzrel k zámku, ale Lupstájs mu povedal:
„Kto získa ženu, ten stráca kamaráta!“