O živej vode

Bol raz jeden starý a chorý kráľ a ten si jedného dňa zavolal svojich troch synov a povedal: „Som starý a chorý, ale ešte nechcem umrieť. Ktorý z vás mi zo sveta prinesie živú vodu, ten zdedí moju ríšu a stane sa kráľom.“

Synovia vypočuli otcove slová, a keďže boli svorní a dbalí na právo, vydal sa do sveta najprv ten prvorodený. Išiel a išiel, až prišiel na kraj hlbokého čierneho lesa, kde stretol starenku s krošňou a kosou, ktorá išla na trávu a pýtala sa ho, kdeže sa tu vzal a čo tu hľadá. „Hľadám živú vodu, mamka. Môj otec je starý a chorý kráľ, ale ešte nechce zomrieť.“ „Viem, kde nájdeš živú vodu. Za týmto lesom stojí Sklenená hora. Vezmi toto kladivo a tieto strieborné klince a vystúpaj hore, tam nájdeš prameň živej vody.“ Princ starenke poďakoval a išiel tým lesom ďalej, až prišiel na jeho koniec a tam stála Sklenená hora. Zosadol z koňa, vzal kladivo a klince a pomaly stúpal hore. Tri dni a tri noci sa šplhal nahor, napokon za úsvitu štvrtého dňa dorazil až k prameňu živej vody. Naplnil fľašu a obrátil sa na cestu späť. Ale len čo položil nohu na prvý strieborný klinec, skameneol.

Kráľ medzitým čakal a čakal, a keď sa ani jeho druhorodený nevracal, vydal sa na cestu ten najmladší. Išiel a išiel, kým neprišiel na kraj hlbokého čierneho lesa. Tam stretol starenku s krošňou a kosou, ktorá išla na trávu a pýtala sa ho, kdeže sa tam vzal a čo tam hľadá. „Hľadám živú vodu, mamka. Môj otec je starý a chorý kráľ, ale ešte nechce zomrieť.“ „Viem, kde nájdeš živú vodu. Za týmto lesom je Nepreniknuteľná húština, vezmi túto sekeru a presekaj sa do jej srdca, kde nájdeš prameň živej vody.“ Princ starenke za rady i pomoc poďakoval a išiel ďalej tým lesom, až prišiel na jeho koniec a ocitol sa pri Nepreniknuteľnej húštine. Zosadol z koňa, vytiahol sekeru a začal sa presekávať do jej srdca. Tri dni a tri noci sa húštinou predieral, napokon za úsvitu štvrtého dňa sa ocitol na lúke, kde bol prameň živej vody. Naplnil fľašu a obrátil sa na cestu späť, ale len čo sa dotkol nohou lesného chodníka, skameneol.

Starý a chorý kráľ čakal a čakal, ale nikto zo synov sa nevracal. Jedného dňa prišla na zámok starenka s krošňou a kosou a povedala: „Kráľu, ja viem, kde sú tvoji synovia. Ten najstarší stojí na vrchole Sklenenej hory, ten druhorodený na dne Čiernočiernej rokliny a ten najmladší v srdci Nepreniknuteľnej húštiny.“ „A kedy? Kedy prídu?“ vykríkol kráľ netrpezlivo. „Ty sa ich už nedočkáš!“ povedala starenka, mávla svojou kosou a kráľ padol mŕtvy na zem.

V tom okamihu sa na vrchole Sklenenej hory, na dne Čiernočiernej rokliny a v srdci Nepreniknuteľnej húštiny prebrali princovia k životu. Ten najstarší zostúpil zo Sklenenej hory, sadol na koňa a uháňal k zámku. Ten druhorodený vyšplhal z Čiernočiernej rokliny, sadol na koňa a uháňal k zámku. Ten najmladší prekonal Nepreniknuteľnú húštinu, sadol na koňa a uháňal k zámku.

Keď princovia dorazili na otcovský zámok, dozvedeli sa, že kráľa pred tromi dňami pochovali. A keďže tí princovia boli svorní a dbalí na právo, vládli tej krajine svorne a spravodlivo až do konca svojich dní. A keď ich pochovávali, položili im každému k nohám fľašu so živou vodou.