Rozprávka tulácka

Rozprávka tulácka

Tak vám raz bol jeden chudobný pán alebo človek, on sa vlastne volal František Kráľ, ale tak mu hovorili len vtedy, keď ho zobral strážnik a doviedol ho na komisariát pre potulku, kde ho zapísali do takej hrubej knihy a nechali ho prespať na prični a ráno ho zase poslali ďalej; na polícii mu teda hovorili František Kráľ, ale ostatní ľudia ho volali všelijako inak: ten vandrák, ten pobehaj, ten tulák, ten pobuda, ten lajdák, ten otrapa, ten handrár, ten trhan, ten obejda, ten lenoch, ten úbožiak, ten ktovie-kade-chodiaci, ten ktovie-aký, ten voľakto, ten revertent, ten vagabund, ten darmožráč, ten budižkničemu, ten hlad, ten hunt, ten holota, a ešte mnoho iných mien mu dávali; keby každé to pomenovanie platilo aspoň korunu, mohol by si za ne kúpiť žlté topánky a možno aj klobúk, ale takto si za to nekúpil nič a mal len to, čo mu ľudia dali.

Ako je teda už zrejmé, spomínaný František Kráľ sa netešil najlepšej povesti a naozaj nebol nič iné ako tulák, ktorý len kradol pánubohu čas (jenže pánboh má na večnosti toľko času, že mu ho tým ani za mak neubudlo) a nevedel nič okrem pískať kudlu. Viete, čo je to pískať kudlu? To sa robí tak, že človek ráno suší hubu, napoludnie nemá do čoho zahryznúť a večer sa namiesto jedla šťuchá drievkom v zuboch; a keď mu potom škvŕka od hladu žalúdok, tomu sa hovorí, že píska kudlu. František Kráľ vedel pískať kudlu tak, že by na ňu mohol dávať koncerty; inak to bol dobrák od kosti – kde by sa na ňom, úbožiakovi, aj nabralo mäsa! Keď dostal kus chleba, zjedol ho, a keď mu dali zlé slovo, tak ho tiež prehltol; taký mal hlad. A keď nedostal nič, ľahol si niekde za plot, prikryl sa tmou a poprosil hviezdičky, aby dali pozor, aby mu nikto neukradol čiapku.

Taký tulácky človek vie o svete ledačo; vie, kde dostane najesť, vie, kde dostane vynadané alebo kde sú zlé psy, ktoré majú na tulákov väčší zub ako četníci. Ale ja vám hovorím, že bol raz jeden pes, ako sa len volal, aha, Foxl, však už je, úbohý, tiež v nebi. Tak ten Foxl slúžil na zámku v Chýši a mal takú čudnú povahu, že keď uvidel vandráka, pišťal radosťou, tancoval okolo neho a viedol ho rovno do zámockej kuchyne; ale keď prišiel na zámok nejaký veľký pán, povedzme barón, gróf, knieža, alebo dokonca pražský arcibiskup, revál naň Foxl ako zbesnený a bol by ho roztrhal, keby ho kočiš rýchlo nezavrel do konírne. Ako vidíte, aj medzi psami sú všelijaké rozdiely; a čo ešte medzi ľuďmi.

Ale keď sme už pri tých psoch, viete, deti, prečo pes vrtí chvostom? To je tak. Keď pánboh stvoril svet so všetkým všudy, išiel od jedného božieho tvora k druhému a pekne priateľsky sa ho vypytoval, či je na svete spokojný a či mu nič nechýba a podobne. Tak prišiel aj k prvému psovi na svete a pýtal sa ho, či mu nič nechýba. Pes chcel rýchlo pokrútiť hlavou, že vraj chvála Bohu nie, ale pretože práve čuchal k niečomu nesmierne zaujímavému (bola to, myslím, prvá kosť alebo prvá šupka z klobásy, ešte teplá, ako práve vyšla z ruky Stvoriteľa), pomýlil sa pes a horlivo zavrtel chvostom. Od tých čias

pes vrtí chvostom, kým iné zvieratá, ako kôň a krava, vedia potriasť hlavou tak ako človek. Len prasa nevie kývať ani krútiť hlavou, a to preto, že keď sa ho Hospodin pýtal, ako je na tom božom svete spokojné, rylo ďalej rypákom po žaluďoch a len tak netrpezlivo potriaslo chvostíkom, ako by chcelo povedať: Pardon, moment, teraz práve nemám čas. Od tých čias prasa stále tak potriasa a zaškubáva chvostíkom, kým je živé, a jeho chvostík sa na trest jedáva dodnes s chrenom alebo horčicou, aby ho to aj po smrti štípalo. Tak je to od stvorenia sveta.

Ale o tom som dnes nechcel rozprávať, ale o tulákovi, ktorý sa volal František Kráľ. Tak ten tulák chodil po celom svete; bol až v Trutnove, kde sú už Nemci, aj v Hradci Králové, aj vo Skalici, a dokonca až vo Vodolove a Marove a v iných vzdialených mestách celého sveta. Jeden čas slúžil aj u môjho dedka na Černove, ale to viete, tulák je tulák; zobral svoj raneček a išiel zase ďalej, do Starkoča alebo na ktorýkoľvek koniec sveta, a zase po ňom nebolo ani vidu, ani slychu; taká to bola nepokojná krv.

Už som vám hovoril, že ľudia ho volali tulák, trhan, pobuda a ešte všelijako inak; ale niekedy mu aj hovorili, že je poberta, zlodej, darebák alebo raubíř, ale to mu veľmi krivdili. František Kráľ nikdy nikomu nič nevzal, neukradol ani nepotiahol. Na moju vieru, ani toľko, čo by sa pod necht zmestilo. Práve preto, že bol taký poctivý, sa nakoniec dočkal veľkej slávy; ale o tom vám práve chcem porozprávať.

Tak raz stál ten tulák František na Podměstečku a rozmýšľal, či má ísť k Vlčkovcom po žemľu alebo k starému pánovi Prouzovi po rožok. A tu ide popri ňom vznešený pán, azda to bol nejaký cudzí továrnik alebo obchodný cestujúci, a nesie v ruke kožený kufrík. Zrazu zafúkal vietor, zhodil tomu pánovi klobúk a už ho kotúľal po ceste. „Človeče, podržte mi to na chvíľku,“ zakričal rýchlo ten pán a hodil tulákovi Františkovi ten kožený kufrík; a kým by si povedal švec, už bol v prachu za klobúkom a niekde pri Sychrove.

Stojí teda František Kráľ s tým kufríkom v ruke a čaká, kým sa ten pán vráti. Čaká pol hodiny, čaká hodinu, ale pán nikde. František si netrúfa zbehnúť ani po tú žemľu, aby ho azda ten pán nemíňal, keď sa vráti po kufrík. Čaká dve hodiny, tri hodiny, a aby nemal dlhú chvíľu, píska kudlu. Pán sa nevracia a už sa robí noc. Na nebi sa trblietajú hviezdičky, celé mestečko spí stočené ako mačka za pecou a div nepradie, ako mu je dobre v perinách. Ale tulák František ešte stále stojí, mrzne, pozerá sa na hviezdičky a čaká, kým sa ten pán vráti.

Práve odbíjala polnoc, keď sa za ním ozval strašný hlas: „Čo tu robíte?“

„Čakám tu na jedného cudzieho pána,“ povedal František.

„A čo to máte v ruke?“ pýtal sa strašný hlas.

„To je kufrík toho pána,“ vykladal tulák. „Ja mu ho mám podržať, kým sa vráti.“

„A kde je ten pán?“ pýtal sa po tretí raz strašný hlas.

„On len odbehol, aby chytil svoj klobúk,“ vravel František.

„Hoho,“ povedal strašný hlas. „To je podozrivé. Poďte so mnou.“

„To nejde,“ bránil sa tulák. „Ja tu musím čakať.“

„Menom zákona vás zatýkam,“ zahrmel veľký hlas, a tu František Kráľ pochopil, že to je pán Bourá, strážnik, a že teda musí poslúchnuť. Poškrabal sa teda, vzdychol a išiel s pánom Bourom na komisariát. Tam ho zapísali do hrubej knihy a zavreli ho do basy; ale ten kufrík zatiaľ zamkli, kým príde ráno pán sudca.

Ráno priviedli tuláka pred pána sudcu; a veď to bol, namojdušu, pán radca Šulc – dnes ho už tiež hlava nebolí.

„Ty budižkničemu, ty lajdák, ty nanicdobrý,“ povedal pán sudca, „už si tu zase? Veď je tomu sotva mesiac, čo sme ťa zavreli pre pomluvu. Ježišu, človiečik, s tebou máme kríž! Tak čo, zase ťa pozbierali, že si sa túlal?“

„Ba nie, milostpane,“ vraví tulák František, „tu ma pán Bourá zobral, pretože som stál.“

„Tak vidíš, ty sloto,“ vraví pán sudca, „prečo si stál? Keby si nebol stál, neboli by ťa zobrali. Ale počujem, že u teba našli nejaký kufrík. Je to pravda?“

„Prosím, milostpane,“ vraví tulák, „ten kufrík mi dal nejaký cudzí pán.“

„Hoho,“ zvolal pán sudca. „Toho cudzieho pána už poznáme. Keď niekto niečo ukradne, tak povie, že to dostal od nejakého cudzieho pána. Holúbok, tým nás neoklameš. A čo je v tom kufríku?“

„To neviem, na moju dušu,“ povedal tulák František.

„Ty šibal jeden,“ vraví pán sudca, „však sa na to pozrieme sami.“

I otvoril pán radca kufrík a od prekvapenia vyskočil. Boli tam samé peniaze, a keď ich prepočítal, bolo ich jeden milión tristošesťdesiatsedem tisíc osemstopätnásť korún deväťdesiatdva halierov a okrem toho kefka na zuby.

„Hrom do toho,“ vykríkol pán sudca, „človeče, kde si to ukradol?“

„Prosím, milostpane,“ bránil sa František Kráľ, „to mi dal podržať ten cudzí pán, čo naháňal ten klobúk, čo mu ho vzal vietor.“

„Ach, ty zlodej zlodejský,“ volal pán sudca, „čo si myslíš, že ti toto uverím? To by som rád videl, kto by zveril takému otrhancovi, ako si ty, jeden milión tristošesťdesiatsedem tisíc osemstopätnásť korún deväťdesiatdva halierov a k tomu ešte kefku na zuby! Marš do basy! Však my už vyšetríme, komu si ten kufrík ukradol.“

A tak sa stalo, že zavreli úbožiaka Františka do basy na hrozne dlhý čas. Ušla zima a minula jar, a ešte stále nenašli nikoho, kto by sa hlásil o tie peniaze; a tak si pán radca Šulc, pán strážnik Bourá a ostatní páni od súdu i od polície už mysleli, že František Kráľ, tulák bez prístrešia a bez stáleho zamestnania, viackrát trestaný a vôbec nezdarný ničomník, niekde zabil a zakopal neznámeho pána a vzal mu ten kufrík s peniazmi. A tak keď uplynul rok a deň, stál František Kráľ pred súdom pre vraždu neznámeho pána a pre vylúpenie jedného milióna troch stoviek šesťdesiatich siedmich tisíc ôsmich stoviek pätnástich korún deväťdesiatich dvoch halierov a kefky na zuby. Žiaľ, deti, na takú vec je povraz.

„Ty šelma, ty raubíř, ty prachmilionár,“ vraví pán sudca obžalovanému, „tak sa už všetko všudy priznaj, kde si toho pána zabil a zakopal; bude sa ti lepšie visieť, keď sa priznáš.“

„Veď ja som ho nezabil, milostpane,“ bránil sa úbohý František; „on len naháňal ten klobúk, a frnk, už bol v prachu; letel ako vietor na jarmok a ten kufrík mi ako nechal v rukách.“

„No,“ vzdychol pán sudca, „keď teda mermomocou chce, obesíme ťa aj bez priznania. Pán Bourá, tak toho zatvrdnutého zločinca s pomocou božou obeste.“

Len čo to dopovedal, rozleteli sa dvere a v nich stál nejaký cudzí pán, celý zaprášený a udychčaný. „Už sa našiel,“ vyhŕkol.

„Kto sa našiel?“ pýtal sa pán sudca prísnym hlasom.

„Ten klobúk,“ povedal cudzinec. „Ľudia, to vám bola melá! Tak ja idem, je tomu rok, po Podměstečku, a zrazu mi vietor zoberie klobúk. Ja hodím svoj kufrík neviem komu a hybaj, letím za klobúkom. Ale klobúk, neporiadnik jeden vykotúľaný, sa kotúľa cez most k Sychrovu a za Sychrovom k Zálesiu a ku Rtyni a cez Kostelec k Zbečníku a cez celý Hronov k Náchodu a tadiaľto okolo na pruskú hranicu. Ja stále za ním; už ho skoro držím, ale na hranici ma chytí financ, čo vraj tak utekám. Vravím, že za klobúkom. Kým som mu to vysvetlil, bol zase klobúk v prachu. Tak som sa vyspal a pustil som sa vám ráno za klobúkom do Pruska, na Levín a Chudobu, čo je tá smradľavá voda –“

„Počkajte,“ povedal pán sudca. „Tu je súd, a nie nejaká zemepisná prednáška.“

„Tak ja to poviem celkom stručne,“ povedal cudzinec.

„V Chudobe sa dozviem, že môj klobúk tam vypil pohár vody, kúpil si palicu a potom sadol do vlaku a išiel do Svidnice. To sa rozumie, ja idem za ním. Vo Svidnici klobúk, nezbedník, prenocoval v jednom hoteli, ani nezaplatil účet, a potom odišiel, nevedno kam. Po dlhšom pátraní som sa dozvedel, že chodí po Krakove, a dokonca že sa tam chce oženiť s jednou vdovou. Tak ja idem do Krakova za ním.“

„A prečo ste ho tak naháňali?“ pýtal sa pán sudca.

„No,“ vravel cudzinec, „on to bol ešte celkom nový klobúk, a potom, ja som mal zastrčený pod jeho stuhou svoj spiatočný lístok na železnicu zo Svatoňovíc do Starkoča. O ten spiatočný lístok mi išlo, pán radca.“

„Aha,“ povedal pán sudca, „to je celkom správne.“

„To si myslím,“ povedal cudzinec. „Nebudem si predsa kupovať lístok dvakrát. Kde som prestal? Aha, že idem do Krakova. Dobre, teda tam prídem, a zatiaľ klobúk, darebák jeden, ušiel prvou triedou do Varšavy, vydávajúc sa za diplomata.“

„To je predsa podvod,“ zvolal pán sudca.

„Veď som to aj oznámil,“ vraví cudzinec, „a polícia telegrafovala z Krakova do Varšavy, aby ho zatkli. Ale zatiaľ si môj klobúk zaobstaral kožuch, pretože sa už začínala zima, nechal si narásť fúzy a išiel do Moskvy.“

„A čo robil v Moskve?“ pýtal sa pán sudca.

„No, čo by tam robil,“ povedal cudzinec. „Politiku robil, mizera. Stal sa tam novinárom. Potom si vzal do hlavy, že sa zmocní vlády, ale to ho už Rusi zatkli a odsúdili na smrť zastrelením; ale keď ho viedli na popravisko, zafúkal vietor, a tu on, uličník, sa začal na ulici kotúľať a prešmykol sa medzi nohami vojakov a kotúľal sa po matičke Rusi až do Novočerkasku. Tam si dal na hlavu baranicu a stal sa atamanom donských kozákov. Ja ho prenasledujem a konečne ho chytím; a tu on, ničomník, zapíska na svojich kozákov a káže im, aby ma zastrelili.“

„A čo ďalej?“ pýtal sa pán sudca dychtivo.

„No, čo bolo ďalej,“ povedal cudzinec. „Ja im vravím, že my sa kozákov nebojíme, že ich krájame do polievky. Ja neviem, pán radca, či tu u vás tiež rastú kozáčiky –“

„Rastú, a veľa,“ povedal pán radca. „Najviac tamto pri Libňatove, a vôbec tam, kde rastú brezy a osiky.“

„Kozák je celkom dobrá huba,“ povedal cudzinec, „len má nôžku trochu drevnatú. Tak ja vravím, že u nás kozákov varíme v polievke alebo ich pokrájame na malé kúsky a sušíme; toho sa tí kozáci tak naľakali, že ma pustili. Ale zatiaľ môj klobúk, ničomník, skočil na koňa a uháňal na východ. Ja, to sa rozumie, za ním. A on v Orenburgu sadne na vlak a ide na Omsk a cez celú Sibír, ale v Irkutsku sa mi stratil; vraj tam niekde prišiel k peniazom, ale potom ho chytili lupiči Chunchuzovia a obrali ho o všetko, takže vyviazol len s holým životom. Potom som ho stretol na ulici v Blagovesčensku, ale on mi, šibal, ušiel a kotúľal sa cez celú Mandžuriu až k čínskemu moru. Na brehu mora som ho dostihol, pretože sa bál vody.“

„Teda tam ste ho chytili?“ pýtal sa pán sudca.

„Kdeže,“ povedal cudzinec. „Bežím k nemu na brehu mora, ale v tú chvíľu sa obrátil vietor a klobúk sa kotúľal zase na západ. Ja za ním, a tak som ho naháňal cez Čínu a Turkestan, sčasti pešo, sčasti na nosidlách, na koňoch alebo na ťavách, a zase v Taškente sadol na železnicu a išiel späť do Orenburgu. Odtiaľ išiel na Charkov a Odesu, a odtiaľ do Uhier, potom sa stočil na Olomouc a Českú Třebovú a na Týniště a konečne zase sem k nám. A tu som ho pred piatimi minútami chytil na námestí, práve keď chcel ísť do hostinca na papričku. Tak, tu je.“

Pritom ukázal ten klobúk; bol rozbitý na márne kusy, ale inak by nikto nepovedal, že by to bol taký vykotúľaný šibal.

„A teraz sa pozrieme,“ zvolal cudzinec, „či má ešte za stuhou ten spiatočný lístok zo Svatoňovíc do Starkoča.“ I siahol za stuhu a vybral lístok. „Je tu,“ vykríkol víťazoslávne. „Tak, teraz aspoň pôjdem zadarmo do Starkoča.“

„Ale človiečik,“ povedal pán radca, „veď vám ten lístok už prepadol!“

„Ako to?“ čudoval sa cudzinec.

„No, spiatočný lístok platí len tri dni, a tento je, ako vidím, starý už rok a deň. Panečku, ten už neplatí.“

„A hrom do toho,“ povedal cudzinec, „to ma nenapadlo. Teraz si musím kúpiť nový lístok, a nemám už ani fíndu.“ Cudzinec sa poškrabal na hlave. „Ale počkajte, ja som dal podržať svoj kufrík s peniazmi nejakému mužskému, keď som sa pustil za tým klobúkom.“

„Koľko tam bolo peňazí?“ pýtal sa rýchlo pán sudca.

„Ak sa nemýlim,“ povedal cudzinec, „tak tam bol jeden milión tristošesťdesiatsedem tisíc osemstopätnásť korún deväťdesiatdva halierov a kefka na zuby.“

„Presne toľko,“ povedal pán sudca. „Tak ten kufrík máme tu so všetkými peniazmi aj s kefkou na zuby. A tu stojí ten mužský, čo ste mu dali podržať svoj kufrík. Volá sa Kráľ František, a práve sme ho ja a tuto pán Bourá odsúdili na smrť, že vás olúpil a zavraždil.“

„Ale pozrite sa,“ na to cudzinec, „tak vy ste ho, úbožiaka, zavreli? No, aspoň neminul všetky prachy, čo boli v tom kufríku.“

Tu povstal pán sudca a povedal slávnostne: „Teraz až vidím, že Kráľ František neukradol, nepridŕžal si, neodcudzil, nepotiahol, neokradol a rovnako si nepripísal z peňazí u neho uložených ani brka, upu, vindry alebo fíndy, nykláka, groša ani troníka, hoci, ako sa potom zistilo, nemal sám ani na munžemľu alebo na dalamánka alebo tiež na žemľu, šemľu či inú pochúťku aneb pokrm, zvaný tiež pekárenský výrobok a latinsky cerealia. Prehlasujem týmto, že Kráľ František je nevinný vraždou, mordom, latinsky homicidiem, zabitím, zakopaním mŕtveho, lúpežou, násilím, krádežou a vôbec zlodejčinou; ale naopak, že čakal deň a noc na tom fleku, aby poctivo a neztenčene vrátil jeden milión tristošesťdesiatsedem tisíc osemstopätnásť korún deväťdesiatdva halierov a kefku na zuby. Preto prehlasujem, že je zbavený obžaloby, amen. Safra, chlapci, to som toho napovedal, čo?“

„No vidíte,“ povedal cudzinec. „Veď už by ste mohli pustiť k slovu tu toho poctivého tuláka.“

„Čo by som hovoril,“ povedal František Kráľ skromne. „Čo som živ, nevzal som nikde nikomu ani padavku. To je už taká povaha.“

„Človeče,“ vyhlásil cudzinec, „to ste medzi vandrákmi a inými ľuďmi biela vrana.“

„Tiež to hovorím,“ dodal pán strážnik Bourá, ktorý, ako ste si všimli, si do tejto chvíle ešte nepípol.

Tak teda prišiel František Kráľ zase na slobodu; ale ako odmenu za jeho poctivosť mu dal cudzinec toľko peňazí, že by si za to mohol František kúpiť jeden dom, do toho domu jeden stôl, na ten stôl jeden tanier a na ten tanier jednu horúcu jaterničku. Ale pretože mal František Kráľ deravé vrecko, stratil tie peniaze a nemal zase nič. Tak teda išiel, kam ho nohy niesli, a cestou pískal kudlu. Ale tá biela vrana mu nešla z hlavy.

Na noc si vliezol do strážnej búdy a spal ako drevo; a keď ráno vystrčil hlavu, svietilo slnko, celý svet sa trblietal čerstvou rosičkou a na plote pred búdou sedela biela vrana. František nikdy dosiaľ nevidel bielu vranu, a tak naň hľadel vyjavený, ani nedýchal. Bola biela ako napadnutý sneh, oči mala červené ako rubín a nôžky ružové, a česala si zobákom krídla. Keď zbadala Františka, potriasla krídlami, ako by chcela odletieť, ale zostala sedieť a pozerala sa nedôverčivo jedným rubínovým okom na strapatú hlavu Františkovu.

„Ty,“ ozvala sa zrazu, „nehodíš po mne kameň?“

„Nehodím,“ povedal František, a až teraz sa podivil, že vrana hovorí. „Ako to, že vieš hovoriť?“

„To je čo,“ povedala vrana. „My biele vrany vieme hovoriť všetky. Čierne vrany len krákajú, ale ja viem povedať, čo mi napadne.“

„Choď preč,“ podivil sa tulák František. „Tak povedz napríklad krám.“

„Krám,“ povedala vrana.

„Povedz teda krpáň,“ žiadal František.

„Krpáň,“ opakovala vrana. „Tak vidíš, že viem hovoriť. My biele vrany nie sme takí hocikto. Obyčajná vrana vie počítať len do piatich, ale biela vrana vie počítať do siedmich. Pozri sa: jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, sedem. A do koľkých vieš počítať ty?“

„No, aspoň do desiatich,“ povedal František.

„Ale choď! Ukáž!“

„No tak napríklad: deviatero remesiel, desiata núdza.“

„Hľa,“ zvolala biela vrana, „ty si veľmi múdry vták. My biele vrany sme totiž najlepšie vtáky. Videl si, že ľudia majú v kostoloch maľované veľké vtáky s bielymi husími krídlami a ľudskými zobákmi?“

„Aha,“ povedal František, „ty myslíš anjelov.“

„Áno,“ povedala vrana. „Veď to sú vlastne biele vrany; jenže len málokto kedy videl bielu vranu. Nás je, panečku, veľmi málo.“

„Aby som ti povedal pravdu,“ povedal František, „ja som vraj tiež biela vrana.“

„No,“ povedala biela vrana pochybovačne, „veľmi biely nie si. A kto ti povedal, že si biela vrana?“

„Včera mi to povedal pán radca Šulc od súdu, a jeden cudzí pán, a pán strážnik Bourá.“

„Pozrime,“ čudovala sa biela vrana. „Čo si ty vlastne zač?“

„Ja som len Kráľ František,“ povedal tulák ostýchavo.

„Kráľ? Ty si kráľ?“ vykríkla vrana. „Ty šibal, však? Žiadny kráľ predsa nie je taký otrhaný.“

„No vieš,“ povedal tulák, „ja som práve otrhaný Kráľ.“

„A v ktorej krajine si kráľom?“ pýtala sa vrana.

„Inu, všade. Ja som Kráľ tu, a keď som vo Skalici, tak som tiež Kráľ, a v Trutnove tiež –“

„A v Anglicku?“

„V Anglicku by som bol tiež Kráľ.“

„Ale vo Francúzsku nie.“

„Vo Francúzsku tiež. Všade som Kráľ František.“

„To nie je možné,“ povedala vrana. „Povedz namojdušu.“

„Namojdušu,“ prisahal František.

„Povedz pánboh vie,“ žiadala biela vrana.

„Pánboh vie,“ povedal František. „Nech sa na mieste prepadnem, ak to nie je pravda. A nech mi jazyk odpadne.“

„To stačí,“ skočila mu do reči vrana. „A medzi bielymi vranami by si si tiež trúfal byť kráľom?“

„Aj medzi biele vrany,“ povedal on, „by som prišiel len ako Kráľ František.“

„Tak počkaj,“ povedala vrana, „my dnes máme tamto na Krákorke snem, kde chceme zvoliť kráľa všetkých vrán. Kráľom všetkých vrán je vždy biela vrana. A pretože ty si biela vrana, a k tomu skutočný kráľ, možno že zvolíme teba. Vieš čo, počkaj tu do poludnia; a ja ti napoludnie priletím povedať, ako dopadli voľby.“

„Ja teda počkám,“ povedal František Kráľ; a biela vrana rozprestrela biele krídla, a len to zažiarilo, ako letela ku Krákorke.

Čakal teda František Kráľ a hrial sa na slnku; ako viete, deti, každé voľby, to je veľmi veľa rečí, a to sa biele vrany na Krákorke tak dlho hádali a hašterili a nevedeli sa dohodnúť, až už na Sychrove odpískali v továrni poludnie. Potom až vrany začali voliť kráľa a skutočne zvolili Františka Kráľa za kráľa všetkých vrán.

Ale František Kráľ už mal dosť čakania a ešte viac hladu, a preto sa po poludní pobral a išiel do Hronova k môjmu dedkovi mlynárovi po čerstvý voňavý krajec chleba.

A keď mu biela vrana priletela oznámiť, že je zvolený za kráľa, bol už preč, za horami i dolami.

I nariekali vrany, že sa im stratil kráľ; a biele vrany prikázali čiernym, aby leteli po celom svete a hľadali ho a volali ho a priviedli ho na vraní trón, ktorý je v lese na Krákorke.

Od tých čias lietajú vrany po svete a stále kričia: „Kráľ, Kráľ!“ A najmä v zime, keď ich je veľa pokope, si zrazu všetky spomenú a letia cez polia a lesy kričiac: „Kráľ! Kráál! Kráááľ! Kráááááľ!“