Čarovné vajce a múdra Olesja

Žil bol raz jeden gazda, ktorý veľmi rád chodil na poľovačku. Azda aby si zaobstaral mäso na bohatší stôl, azda sa mu túlanie a strieľanie páčilo. Volal sa Taras a býval so svojou ženou v chalupe, nie veľkej a nie malej, s niekoľkými kusmi dobytka, trochou hydiny a inej háveti, ako to na gazdovstve býva.
Raz šiel Taras na poľovačku a ako naschvál nenarazil ani na najmenšie zviera či vtáka. Vracal sa domov zachmúrený a zrazu zbadal na kraji lesa, ako sa na konári niečo pohlo. Strhol pušku, priložil si ju k ramenu a zamieril. Vtom sa ozval hlások, ani ľudský, ani vtáčí, a udivený Taras začul, ako mu nevelký vták hovorí ľudskou rečou:
„Nestrieľaj ma, bude ti dobre!“
Hlas neprosil, skôr rozkazoval. Taras zložil zbraň, dobre sa pozrel na to záhadné stvorenie a zazrel mladého orlíka, ktorý sedel na konári a čakal, ako Taras odpovie. Taras povedal:
„Ja môžem nestrieľať, ak budem chcieť. A ak to sľúbim, svoje slovo dodržím. Ako to však bude s tvojím sľubom? Ako mi bude dobre?“
Orlík zatrepotal krídlami a zletel Tarasovi na rameno. Hovorí potom:
„Aj ja držím slovo, ako uvidíš. Teraz ma vezmi domov a budeš ma kŕmiť tak dlho, kým nevyrastiem na orla taký silný, aby som ťa uniesol do vzduchu a mohol s tebou zaletieť k tvojmu dobru.“
Taras bol udivený, že mu orlík vlastne takto rozkazuje. Nič však nepovedal a šiel s mláďaťom na pleci domov. Vykázal vtákovi miesto v sieni a rozmýšľal, kde vezme toľko mäsa, aby orla uživil. Veď nemôže nechať práce na poli a celé dni len loviť pre nového obyvateľa. Zabil teda kravu a kŕmil orlíka hovädzinou. Žena na také gazdovanie nič nepovedala; mala Tarasa rada a verila mu, že by nerobil nič nerozumné. Susedia sa však smiali a rozličnými spôsobmi sa Tarasovej pochabosti vysmievali.
Keď zjedol orlík celú kravu, skúsil, ako mu pôjde lietanie. Vzniesol sa vysoko a vydržal v tej výške pol dňa. Keď priletel, povedal Tarasovi:
„Už som silnejší, ale je to málo. Sotva uniesom seba. Potrebujem ďalšiu kravu.“
Čo mal Taras robiť, keď chcel dodržať dané slovo? Zabil druhú kravu a kŕmil orlíka ďalej. Manželka sa na neho hnevala; vravela mu, že mu orlík aj tak jedného dňa uletí, a to že bude tá dobrota. A on, Taras, že má veľa rozumu, ale že nevie asi kde, keď môže robiť takéto hlúposti. Taras však živil svojho čudného hosťa ďalej; bolo vidieť, že orlík rastie a silnie. Keď bola druhá krava preč, skúsil orlík znova lietať. Poletoval vysoko po celý deň. Keď sa vrátil na zem k Tarasovi, povedal mu:
„Som zase silnejší, k večeru som však bol ako strašidlo. Takto by som ťa ďaleko neodniesol. Potrebujem tretiu kravu.“
Taras už začal byť nedôverčivý; manželka s ním vôbec nehovorila a susedia si už len ukazovali na čelo, keď o Tarasovi rozprávali. Dané slovo je však dané slovo; Taras teda šiel a obetoval aj tretí kus dobytka. Ani to však nestačilo, a tak došlo na posledný kus, pekného plemenného býčka. Žena už len plakala, že má asi muža blázna, ale Taras na nič nedbal a kŕmil orlíka až do posledného kúska mäsa. Bolo vidieť, že z orlíka sa už stal orol; krídla mu zmohutneli, oko mu zažiarilo, pazúry sa už vedeli poriadne zaťať a zobák trhal kusy mäsa ako nič. Orol si teda znova vyletel k oblakom vyskúšať silu; keď sa zniesol zase dolu, bol neunavený a povedal:
„Je koniec s tvojou starostlivosťou, teraz sa budem zase starať ja o teba. Ja na vďačnosť nezabúdam. Usporiadaj svoje veci, povedz žene, že budeš celý rok preč. Poletíme k môjmu otcovi.“
Taras všetko vybavil a sadol orlovi na chrbát. Ten zamával krídlami a v tej chvíli boli vysoko nad mrakmi. Vznášali sa v modrom nekonečne. Taras bol zvedavý a pýtal sa, kam ho vlastne orol nesie. Ten odpovedal:
„Už som ti povedal, že letíme k môjmu otcovi, do môjho cárstva. Sám by si cestu vôbec nenašiel, a keby si ju aj našiel, ani za rok by si ju neprešiel. Už tam o chvíľu budeme, ničoho sa neboj. Keď pristaneme, pôjdeš k môjmu otcovi a on sa ťa bude pýtať, či si ma vo svete niekde nevidel. Ty mu povedz, nech ti dá čarovné vajce, že ma potom privedieš.“
Za chviľočku zletel mladý orol na zem a ukázal Tarasovi, kade sa dostane do sídla orlieho cárstva.
Taras šiel rovno a dal sa hneď ohlásiť u orlieho cára. Keď ho uviedli, zazrel obrovského orla, naozaj majestátneho, s korunou na hlave a množstvom služobníctva a poddaných okolo seba.
„Buď zdravý, cár všetkého vtáctva,“ pozdravil Taras a uklonil sa.
Orlí cár naňho chvíľu hľadel a potom hovorí:
„Prichádzaš v dobrom?“
„Dobrý kozák vždy prichádza k dobrým hostiteľom len v dobrom,“ ozval sa Taras odpoveďou na cárovu otázku.
„To rád počujem,“ prikývol priateľsky cár, „vidím, že si prišiel z ďalekého ľudského sveta. Nevidel si na svojich cestách malého orlíka, môjho synka a dediča koruny? Tri roky je už preč a ja už mám najvyšší čas, aby som ho na vladárenie pripravil. Nie je po ňom však ani chýru ani slychu. Boh vie, kde mu je koniec a či ho ešte uvidím.“
„Uvidíš, vznešený cár, ako som ho videl ja. Viem o ňom a rád ti ho privediem. Musíš sa však na niečo pripraviť. Už dávno to nie je tvoj malý orlík, ale statný orol.“
„Čože? Čo to hovoríš, dobrý človeče? Ty vieš, kde je?“ zaradoval sa vtáčí cár. „Tak už po neho choď, prosím ťa, nenechávaj ma čakať! Ak mi dopraješ to šťastie, že syna uvidím, dám ti, čo len budeš chcieť a o čo si povieš.“
Keď Taras počul, ako starý cár túži po svojom synovi, pomyslel si na seba. Aj on by sa ponáhľal, keby nejakého syna mal. Vybehol zo siene a rovno utekal k mladému orlovi. Šli spolu späť do cárskeho sídla a už sa mohol otec privítať so svojím synom a dedičom. Mladý carevič musel potom niekoľkokrát rozprávať, ako sa o neho Taras staral, až prišiel o všetok dobytok, a predsa ničoho neľutoval. Orlí cár sa nato dojato obrátil k Tarasovi a povedal mu:
„Pochopil som, že ti nikdy nemôžem byť dostatočne vďačný. Znova ti sľubujem, že dostaneš, oč požiadaš. Hovor teda!“
Taras vôbec nezaváhal a povedal:
„Daj mi, prosím, čarovné vajce.“
Orlí cár sa trochu zarazil nad touto žiadosťou. Hneď sa však spamätal a povedal slávnostne:
„Zlé zlým menuj a za dobré dobrým sa odmeňuj, tak znie moja zásada. Dal by som ti radšej peniaze, zlato a drahé kamene. Ty si mi však vrátil moju radosť a nádej, teraz ja rád urobím dobro a potešenie tebe. Máš mať, čo si žiadal.“
Tak cár povedal a kázal hneď priniesť z klenotnice čarovné vajce. Keď ho stráž priniesla, odovzdal ho cár Tarasovi a povedal mu:
„Tu máš môj dar. Vyzerá ako obyčajné vajíčko a je aj také krehké. Pozor, mládenče, aby sa ti cestou nerozbilo. Choď rovno domov, postav rozsiahlu ohradu a až potom vajíčko rozmliaždi.“
Taras vzal opatrne vajce, zabalil ho do hodvábnej šatky a strčil ho do vrecka svojho poľovníckeho plášťa. Potom sa s cárom orlom aj carevičom orlíkom rozlúčil a odišiel. V cárskom sídle sa mu síce páčilo; vedel však, že môže byť všade dobre, ale doma je najlepšie. Orlík mu ešte vysvetlil, kade vedie najbližšia cesta, a za chvíľku bol Taras ďaleko od orlieho sídla. Tešil sa na ženu a na domov. Išlo sa mu dobre, len keby slnko toľko nepálilo a smäd netrápil. Konečne uvidel pocestný v diaľke na obzore žeriav, konečne nájde studňu. Len čo k žeriavu došiel, hneď si vytiahol vedro studenej vody a chcel sa rýchlo napiť. Ako bol taký smädný a netrpezlivý, vedro sa mu vyšmyklo z ruky, rozhojdalo sa a buch! Udrelo Tarasa práve do toho vrecka poľovníckeho plášťa, kde spočívalo v hodvábnej šatke čarovné vajce. V tej chvíli bolo vajce na zemi, ozvalo sa prasknutie škrupiny a to bol div!
Z vajca sa začalo valiť stádo najlepšieho dobytka; tučné kravy, bučiace teľatá a dlhorohé voly si hneď hľadali pašu, bujné býčky dovádzali a trkali sa. Nové a nové kusy vychádzali z rozbitého vajca, až sa Tarasovi z toho krútila hlava. Keď si uvedomil, ako sa stádo rozbieha, začal zháňať zvieratá dokopy. Možno si myslel, že ich dostane späť do vajíčka; ľahko sa niečo pokazí, ťažko sa však napráva. Teraz ľutoval, že mu smäd dal zabudnúť na opatrnosť! Ako by mohol dostať čo i len maličké kuriatko späť do vajíčka, nieto ešte obrovské a rozbehnuté stádo dobytka!
Taras bol už zadýchaný a zmožený: na jednom kraji zohnal dobytok dokopy, na druhom sa mu už zase iné dobytčatá rozbiehali, že ich ani zrakom nedokázal obsiahnuť, nieto ešte nohami obehať alebo rukami pochytať! Ako tak sedel unavený a smutný, počuje zrazu zvláštny zvuk, ako keby vo vzduchu pleskali mohutné vtáčie krídla. Napadlo ho, či mu náhodou nelieta na pomoc orlík, a pozrel sa nahor. Ako sa však zľakol! Bola to ohyzdná saň. Už pri ňom sedí, krhavými očami pomrkáva, jedovato sa pozerá a potom úlisne ponúka:
„Vidím, že si rozbil čarovné vajce a že si teraz nevieš rady. Čo mi dáš, keď ti zaženiem dobytok späť do škrupiny?“
Taras zostal ako obarený, ako to vlastne môže saň vedieť, čo sa mu stalo. Nech to však vie, ako chce, len keď pomôže.
„A čo by si chcela?“ spýtal sa po chviľke rozmýšľania, „Dal by som ti napríklad polovicu toho dobytka, ak ti bude polovica stačiť.“
„Kdeže dobytok, toho mám sama viac než dosť. Vieš, čo mi dáš? Sľúb mi, že bude moje, o čom doma nevieš. Rozmysli sa však rýchlo, mám doma čo robiť a aj na mňa čakajú moje dcérky.“
Lámal si Taras hlavu, čo by to neznáme doma mohlo byť. Nič ho však nenapadlo, a tak povedal:
„Dám, čo by som nedal.“
Saň sa obzrela, zasyčala a v okamihu zmizlo celé obrovské stádo a Tarasovi pri nohách ležalo po tom všetkom zmätku, bučaní a dupote zase vajíčko, trochu biele a trochu špinavé; ani prasklinku by si však na škrupine nenašiel. Taras sa pozeral, ako keby spadol z mesiaca, a krútil hlavou nad tým divom. Bol rád, že má stádo zase vo vajíčku. Zabalil starostlivo dar orlieho cára, schoval ho tentoraz do poľovníckej tašky a vybral sa smerom k domovu. Ani si nestihol všimnúť, kam a ako saň vlastne zmizla.
Šiel dlho nešiel dlho, kto vie, hlavne že vzal správny smer. Za nejaký čas sa mu krajina zdala už známejšia a hľa, tamto za tým hájikom už bude skoro doma! Keď slniečko zapadalo, dorazil Taras k svojej chalupe. Zastavil sa a s dojatím i obavami sa obzeral, ako domov po dlhom čase vyzerá, čo sa tu zmenilo a čo zostalo ako predtým. Bol tichý večer a z okna bolo počuť milý známy hlas. Taras nastražil uši, s kým sa to vlastne žena rozpráva. Vtom však rozhovor prestal a zrazu sa ozval spev, nežný a milý, ako len mamičky vedia:

„Hajaj, hajaj, hajany,
už tu máme havrany.
Prileteli, kŕkali,
na vráta nám sadali.
Vráta vŕzgajú krí, krí,
a náš Janko spí, spí.“

Čo to! Pre koho to žena spieva? Že by azda mali…. . Áno, mali dieťatko, asi synčeka, keď spieva Jankovi. A Taras zostal, ako keby mu nôž do srdca vrazil, a zbledol ako stena. Pochopil, o čom doma nevedel a čo sľúbil sani za pomoc s rozbitým vajíčkom.
„Čo som to urobil? Čo som to len urobil?“ nariekal zarmútený Taras.
„Prečo to tak na svete musí byť, že radosť siejeme a žneme žiaľ?“
Keď sa trochu spamätal, vošiel Taras do dverí. Žena práve uspávala krásneho chlapčeka. Ako zavŕzgali dvere, otočila sa mamička a nemohla veriť svojim očiam. Taras! Živý Taras! Skočila mu okolo krku, objímala ho a smiala sa aj plakala naraz. Potom viedla muža ku kolíske, vzala hrdo dieťa do náručia, ukázala ho Tarasovi a povedala šťastne:
„Vidíš, to je náš prvorodený, to je Janko. Rozprávala som mu o tebe a nebolo nám tu smutno. Pozri sa, ako vyzerá, náš carevič! Vidíš tie krásne a veselé oči? Tie má po tebe!“
Taras vzal synčeka na ruku, pobozkal ho niekoľkokrát a potom ho položil späť do kolísky.
Veselé oči po mne, pomyslel si smutne, ach, keby si, žena, vedela, aké ja mám teraz oči smutné a aké ich budem dlho mať, až do smrti. Čo deň, to radosť, sĺz však ubúdať nebude.
Bol by najradšej plakal, keď toho krásneho synčeka videl, ako sa smeje a po otcovi ruky naťahuje. Premohol však žiaľ a hovorí:
„Máš pravdu, je to náš carevič. Veď mu aj nesiem cársky darček. Uvidíte obaja zajtra ráno!“
Keď sa dosť narozprávali so ženou, čo Taras za ten čas zažil, išli spať. Ráno vstal Taras najskôr. Šiel sa hneď pozrieť na spiaceho synčeka, povzdychol si a vyšiel z chalupy. Našiel si sekeru, nabrúsil ju a začal otesávať koly i stĺpiky, bránku si vyznačil a potom začal. Stavial ohradu, vysokú a rozľahlú, až sa žena čudovala.
„Škoda, že ti Janko ešte nemôže pomáhať, ale aj to raz bude,“ povedala Tarasovi.
Taras na to nič, len tým viac do kolov búšil, aby stáli v zemi pevne. Možno myslel na to, aby k nim saň cez ohradu nemohla, možno chcel svoj smútok tými ranami do zeme zatĺcť.
Len čo bola ohrada hotová, poslal Taras ženu s dieťaťom do domu a potom jednou ranou rozbil čarovné vajíčko. Žena až vykríkla od zľaknutia a úžasu, keď sa vyvalila zo škrupiny taká záplava kráv, býčkov, volov, teliat a iných zvierat do gazdovstva, že sa tomu nedalo uveriť. A ako sa divili zvedavé susedky, ktoré sa kedysi Tarasovi vysmievali, že blázni, keď kŕmi darmožravého orla svojimi kravami!
„Kdeže si toto všetko vzal?“ vydýchla žena udivene.
„Kde by som to vzal? Máme careviča, tak toto mu posiela ako dar orlí cár. Pamätáš, ako nás orlí carevič stál takmer všetok majetok? Takto sa nám starý cár odvďačil.“
„Ach, to je krása! To bude náš Janko taký bohatý, že si môže aj o cárovu dcéru povedať,“ dodala žena.
Janko rástol ako z vody. Už od detstva bol do práce ako drak, len by bol stále s tatkom všetko ťahal, vozil a nosil, čo bolo treba. Rástli aj stáda, dar čarovného vajca. Taras vedel, že z usilovnosti sa šťastie rodí a že lenivosť holú biedu plodí. Gazdoval dobre a obchodníci s dobytkom ho navštevovali čoraz častejšie. Čoskoro stálo na mieste malej chalupky rozsiahle hospodárske stavenie. Susedia pozerali: niektorí Tarasovi závideli, iní mu priali, ako to už medzi ľuďmi býva. Len Taras akoby nebol rád: nikto ho nevidel, že by sa zasmial, odkedy sa zo sveta vrátil. Akoby v ňom hlodala zlá choroba. Aj žena sa často pokúšala vyzvedieť, prečo je taký skľúčený a zachmúrený. Taras však nikdy neodpovedal a vždy to nejako zahovoril. A tak to šlo celých dvadsať rokov. Ani sa nenazdali a zrazu namiesto malého Janíčka mali veľkého Janka, mládenca pekného, bystrého, dobrého a pracovitého. Raz ráno hovorí žena Tarasovi pri raňajkách.
„Ušlo nám to ako voda. Keď si sa vrátil, smiala som sa, že Janko bude náš carevič a že si pôjde povedať o cárovu dcéru. A vidíš, už je to tu. Krajší je než princovia, k tomu dobrý a rozvážny; chudobný tiež nie je a múdrosti má, až niekedy pozeráme. Čo hovoríš na to, aby šiel na cársky zámok na námluvy?“
„Čo to, žena, hovoríš? Náš Janko? Ako ťa to mohlo napadnúť?“
„Prečo by nešiel? Susedky rozprávajú, že mladá carevná poslala tajných poslov, aby sa naňho vypytovali. Prečo by teda nešiel?“
Keď to Taras započul, sadol si za stôl, sklonil hlavu do dlane a horko zaplakal. Potom si utrel slzy, pozrel na ženu a na syna a hovorí:
„Tak ja vám poviem, čo mi už celých dvadsať rokov život skracuje.“
A povedal všetko, ako to bolo s čarovným vajcom, ako sa rozbilo a aký sľub neprezieravo sani dal.
„Vidíš, Janko,“ skončil so slzami v očiach, „dal som krvilačnej sani sľub a nevedel som, že jej prisľubujem teba. Aj keby sme jej dali celý svoj majetok, z daného slova ťa nevyviažeme.“
Kým stihol dohovoriť, hovorí Janko:
„Stalo sa, stalo, nebojte sa ničoho. Vy ste ma, mamička, vychovali a tatko ma všeličomu naučil. Sľúbil ma sani, tak pôjdem. Nikto, ani saň, nesmie povedať, že márne sľubujeme a nedržíme slovo. Veď sa ja vrátim, len sa nebojte.“
Vzal si trochu jedla na cestu, vypytoval sa tatka, kde tú saň hľadať, rozlúčil sa a išiel.
Kráčal už dlhý čas. Ani by nespočítal, koľko lesov mu nad hlavou prešumelo, koľko vody ho osviežilo, koľkokrát ho slniečko pozdravilo, mesiačik uspal a dažde zmočili. Už prestával veriť, že svoj cieľ nájde. Musel však ďalej, lebo saň by sa mstila jeho tatkovi. Konečne po dlhom putovaní prišiel večer na jednu lúku. Obzerá sa a v šere vidí pyšné stavenie, okolo plot z kamenných stĺpov a na každom stĺpe sa škerí ľudská lebka a vyvaľuje prázdne očné jamky; iba jediný stĺp bol holý, akoby na svoju lebku len čakal. Janko hneď vedel, že je pri cieli. Vošiel do dvora toho stavenia, zabúchal na dvere a zvolal silným hlasom:
„Tu som!“
Vnútri niečo zarachotilo, dvere sa pootvorili, škárou sa vyvalil dym a ozval sa vŕzgavý hlas:
„A kto si?“
„Som Janko, Tarasov syn.“
Dvere sa s treskotom rozleteli a za nimi stála ohyzdná olezená saň. Z hrozivej papule jej kvapkali jedovaté sliny a z nozdier jej šiel oheň. Prezrela si Janka a potom sa mlsným hlasom spýtala:
„Tak to si ty? To bolo dobre, že ma ti tvoj hlúpy otec sľúbil, chichichichichi! Hlupák je to, trulant a trumbera! Starý orol ma poslal vtedy, aby som mu vrátila stádo do čarovného vajca, lebo ho nerozbil úmyselne, a tvoj otec mi ťa za to sľúbil! To som ho pekne napálila! To bude zase raz pochutnanie! Chichichichi!“
Janko bol od zlosti bez seba, keď počul, ako stará saň otca oklamala. Otočil sa a vykročil k bráne. Kamenné stĺpy sa však roztiahli tak, že by sa nikto zo dvora nedostal. Saň sa prestala smiať a hovorí hrozivo:
„Nepozeraj, kadiaľ vedie cesta von, šetri si oči. Ešte ich budeš potrebovať. Kto sem vojde, ten sa von nedostane, leda by splnil tri úlohy. Len sa pozri na tie lebky, tí všetci tiež chceli odísť, a zatiaľ ma tu dodnes strážia. Urobíš tri práce, môžeš sa vrátiť domov. Neurobíš ..... zjeme ťa s mojimi dcérkami do poslednej kostičky. Len tvoja hlava sa z toho prázdneho stĺpika dosť a dosť napozerá; o tú sa postarajú moji pomocníci havrany. Ale už dosť rečí, teraz počúvaj a dobre si všetko zapisuj za uši, ak nechceš prísť o hlavu.“
Saň sa pretiahla, zlomyseľne prskla, zaškerila sa a ukázala na svoje stĺporadie. Potom začala rozkazovať:
„Tak prvá úloha. Slnko už zapadá a čoskoro bude noc. Tebe však nebude tma na odpočinok a spánok, ty budeš najprv bojovať o svoju hlavu. Pred tebou je pole samá žihľava a pýr. To pole do rána vypleješ, zoraješ a pšenicou zasiaješ, vezmi ju kde vezmi. Pšenica musí vzísť, naliať klas a dozrieť. Ty ju potom pokosíš, zviažeš do snopov a pekne zložíš do panákov. Kým vyschne, na rieke postavíš mlyn a zrno vymlátiš a pomelieš. Zatiaľ čo bude padať voňavá múčka do hodvábnych vriec, postavíš chlebovú pec, k nej nanosíš drevo, založíš oheň a roztopíš pec. Kým sa pec vyhreje, vykysne ti cesto v dieži; ty zvaľkáš bochník a potom ho vsadíš do pece. Kým sa chlieb upečie, pripravíš slamenú ošatku a v nej mi so slnka východom prinesieš na raňajky upečený bochník. Keď vstaneme, nech tam už vonia, aby sme sa ja aj moje dcérky zlatušky dobre naraňajkovali.“
Tak saň rozkázala, vycerila zuby, vydýchla živý oheň a išla spať.
Janko zostal stáť, ako keď skamenie. Veď je vôbec možné splniť všetky rozkazy do rána? Za jedinú noc? Smutne zvesil hlavu a oči sa mu zaleskli slzami. Porozumel, čo jeho tatkovi dvadsať rokov život uberalo. Sadol si na zrub studne a smutne povedal, akoby sa lúčil:
„Už sa, tatko, nikdy neuvidíme, len keby si prišiel k poslednému stĺpu, či moju lebku vietor nezakotúľa niekam do polí. Azda by bolo lepšie do tej studne skočiť, než sa takto nechať trápiť.“
„Len nikam neskáč, milý Janko,“ ozval sa zrazu z hĺbky studne ľúbezný hlas, „tatko na teba čaká a mamička ešte viac. Všetko som počula, čo ti saň uložila. Chce ťa zahubiť, prerátá sa však.“
„Ako sa prerátá?“ začudoval sa Janko, keď nadobudol reč po tom prekvapení zo studne.
„Na nič sa nevypytuj, len mi sľúb, že si ma vezmeš za ženu, a ja ťa už pred šarkaním hnevom zachránim. Vezmeš si ma teda?“ pokračoval hlas z hĺbky.
„Vezmem, s radosťou vezmem, len mi povedz, čo mám teraz robiť,“
„Nerob nič, teraz sa odober na lôžko a s pokojom zaspi. Ráno však vstaň skôr, aby si mohol stihnúť raňajky s chlebom v ošatke. Dobrú noc a dobre spi, milý Janko,“ zakončil vľúdny hlas prekvapivý rozhovor.
Kým stihol Janko čokoľvek poznamenať, rozplynul sa a zanikol hlas niekde v hĺbke pod zrubom. Janko si našiel kopu sena, ktorá stála pod strieškou, tam sa natiahol a okamžite zaspal. Saň nesaň, práca nepráca, spal až do rána, akoby hodváb šil. Dokonca skoro aj zaspal. Už za úsvitu ho zobudilo prvé kogútie zaspievanie. Spomenul si na rozkaz, rýchlo vyskočil a bežal na pole; ani si nestihol vybrať z vlasov zvyšky sena. Obzerá sa a neverí vlastným očiam: na čistom poli stálo zlatisté pšeničné strnisko, pri rieke sa pomaly otáčalo mlynské koleso nového mlyna a z novej piecky sa šírila okolo lákavá vôňa čerstvého chleba. Vedľa pece ležala pripravená drevená lopata na sadenie a vyberanie chleba. Nikde nebolo ani živej duše, ako keby sa všetko samo urobilo. Janko sa prihnal k piecke, otvoril dvierka, schmatol lopatu a vytiahol voňavý bochník. Navlhčil rýchlo kôrku, aby zhnedla, dal chlieb na ošatku a ponáhľal sa do domčeka. Len čo postavil bochník na stôl, začala sa saň pomaly prebúdzať. Zívala nahlas, naťahovala sa a mľaskala. Keď sa jej dostala teplá chlebová vôňa do nozdier, slastne a blažene sa pretiahla a vŕzgavo pospevovala:
„Mmmmm hmmmmm, to je vôňa! To bude raňajôčka!“
Zrazu však nahnevane zavyla a vzpriamila sa. Pochopila práve, čo tá ľúbezná vôňa znamená: Janko dokázal splniť prvú úlohu! To sa ešte nestalo! Rýchlo zavolala dcéry a sama hneď začala raňajkovať. Naraňajkovala sa, chlieb pochválila, bielou smotanou zapíjala, spokojne mľaskala, ako keby sa nič nestalo. Len počkaj, mládenček, ty ešte uvidíš! Z okna videla, ako Janko odpočíva po tej práci na zrube studne. Šla k nemu a hovorí:
„No, podarilo sa ti to. Prvú úlohu máš za sebou. Vyhrané však ešte nemáš, nemysli si. Daj teraz dobrý pozor, mám pre teba druhú úlohu. Vidíš tie hory pred sebou? Sú tvrdé ako diamant a vysoké až takmer do mrakov. Aj rieka Dneper sa im vyhýba, a tá má nejakú silu! Ty prekopeš naprieč horami také údolie, že otecko Dneper potečie okolo môjho stavenia a bude ma svojím šumením zdraviť. Na jeho brehoch budú stáť veľké sýpky plné najlepšieho zrna. Dneper ponesie na vlnách biele koráby. Tie priplávajú k sýpkam a budú sa naplňať zlatou pšenicou, vezmi kde vezmi. To všetko bude hotové za dnešnú noc, to všetko chcem vidieť, keď sa ráno prebudím. Inak vieš, čo ťa čaká.“
Tak povedala saň a zmizla v stavení, že ju celý deň nebolo vidieť.
Možno že jej tak chutil chlieb; skôr ju však užierala zlosť, že Janko na svoju prácu stačil.
Mládenec starú saň nijako nepostrádal. Šiel k zrubu a naklonil sa nad studňu. Potom zavolal potichu:
„Ďakujem ti, moja milá, že si mi život zachránila! Čo však budeme robiť teraz?“
„Ničoho sa neboj, môj milovaný! Veď nebudeme dnes hlúpejší ako včera. Len mi povedz, či si ma naozaj chceš vziať za ženu.“
„Veď som sa ti už zasľúbil, a ja slovo držím.“
„Tak vieš čo? Podvečer choď pokojne spať, aj teba zobudí ráno otecko Dneper,“ odpovedal mu ľúbezný hlások zdola.
A kým Janko stihol nejako odpovedať, opäť sa hlas niekde v hĺbke pod zrubom stratil do ticha. Janko si celý deň prezeral mlyn a pec a dvorček. Podvečer sa opäť zahrabal do kopy sena pod striešku a za chvíľu tvrdo spal. Saň nesaň, úloha neúloha, spal až do rána. A bol by asi dlho v sene snil, keby ho nezobudil zvláštny hrmot a krik. Jemné šumenie rieky ho síce zvalo, aby si ešte pospal, ale krik mnohých ľudí a akési rozkazy ho vytŕhali zo sna a vŕzganie lán a jednotvárny spev nosičov ho celkom prebudili. Vyskočil, ani si zvyšky sena z vlasov nevyčesal, a už bol pri brehu. Bolo na čo pozerať. Novým horským údolím sa cez balvany valil mohutný prúd Dnepra a zlostne narážal do tvrdých stien; tie ho však nechceli pustiť inam než do nového koryta vedúceho okolo sídla saně. Tam sa už rieka upokojila a do šírky sa rozliala a tiekla k novým sýpkam, ktoré už praskali, ako boli preplnené zlatou pšenicou. Pri prístavných hrádzach pod obilnicami kotvili koráby, nosiči do nich vnášali po doskách plné vrecia zrelého obilia. Sypali ho do bezodných lodných brúch a po iných doskách zase schádzali z lode po nový náklad. Vyzeralo to, ako keď mravce od rána do večera potravu zháňajú a znášajú do mraveniska. Pri sýpkach a na lodiach boli páni a dôstojníci, ktorí vyvolávali rozkaz za rozkazom. Zatiaľ čo sa jedny koráby plnili tovarom, druhé už odplávali do diaľky a tretie sa ohlasovali od hôr žiariacimi farbami a napnutými plachtami.
Janko sa na to všetko nemohol ani vynadívať. Nemohol uveriť, že to jeho neznáma nevesta všetko dokázala za jedinú noc. Z rozmýšľania ho však vyrušil nahnevaný škrípavý hlas. Stará saň sa pozerala z okna a div hnevom nevypadla. Pukla takmer zlosťou, keď videla, že Janko splnil aj druhú požiadavku. Vŕzgavý hlas sa jej triasol, keď kričala na Janka:
„Len si nemysli, že na mňa stačíš. Nie je to samo sebou, že moje nariadenia plníš. Zaplačeš sám nad sebou, keď začuješ, čo som ti pripravila na koniec,“ syčala saň v krásnom ráne. „Teraz ma už neprelstíš, aj keby som si mala samotného satana na pomoc zavolať. Ešte je tu jedna povinnosť, a tú musíš splniť hneď, najneskôr do západu slnka. Dobre počúvaj! V našom kraji tu alebo inde žije alebo nežije zlatý zajac. Ťažko, preťažko ho chytiť, ešte sa to nikomu nepodarilo. Nikto ho ešte okom nezazrel. A mne sa zachcelo toho zajaca mať. Chcem, aby mi sedel na stole a pozeral sa na mňa diamantovými očami. Inak vieš, čomu neujdeš. Tvoj stĺp už čaká.“
Okno zarinčalo a zavrelo sa, div sa tabuľky nevysypali. Janko sa však už nebál. Bežal hneď k studni, naklonil sa cez zrub a potichu volal dolu:
„Nevesta moja milá, počuješ ma? Ak spíš, prebuď sa, ak nespíš, ozvi sa!“
„Nespím, milý Janko, nespím a na teba myslím,“ ozvalo sa zdola, „prečo na mňa voláš? Nepodarila sa druhá práca?“
„Podarila sa, žiadny strach. Saň mi však dala tretiu úlohu, a tentoraz už nie na noc. Bežím k tebe s prosbou o radu a pomoc. Mám do západu slnka chytiť zlatého zajaca, ktorého ešte nikdy nikto nevidel, nieto ešte aby ho chytil. Do večera jej má sedieť na stole, inak sa môj stĺp dočká mojej hlavy.“
„Beda, Janko, beda. Ťažká, preťažká úloha na nás čaká,“ ozval sa zľaknutý hlas. „Teraz budem musieť aj ja von zo studne. Konečne sa, moja radosť, uvidíme. Tebe to však nemusí byť na radosť, keď ma zazrieš. Prosím ťa, aby si sa nezľakol a aby si pamätal na svoj sľub.“
V tej chvíli to v studni zašumelo, ako keď sa voda varí, a hop! Na zrube sedela malá žabka rosnička s očami ako korálky.
„Hľa, to je krásna žabka,“ hovorí si Janko, „aká asi bude moja nevesta, keď sa objaví?“
„Veď som ti, Janko, vravela, že to nemusí byť na tvoju radosť. Ja som tvoja nevesta,“ povedala udivenému Jankovi rosnička. „Nezľakni sa a znova hovorím, pamätaj na svoj sľub. Teraz však daj dobrý pozor! Saň vie, prečo ti takú povinnosť ukladá. Je to takmer nemožné splniť a len veľká múdrosť a opatrnosť nás môže zachrániť. Ja sa teraz premením na zlatého zajaca a ty ma vezmeš a dáš sani na stôl. Musí to však byť presne vo chvíli, keď bude dojedať posledný kúsok tvojho bochníka, inak by s nami bolo zle. Poznala by, aký ja som zajac, lebo ja budem mať živé oči, nie diamantové.“
Kým sa stihol Janko spýtať, kde sa rosnička naučila hovoriť a čarovať, už sedel pred ním na zrube zlatý zajac. Mládenec vzal vzácneho ušiaka a šiel rýchlo k stavení. Opatrne nazeral oknom dovnútra, čo stará saň robí, a zrazu sa zľakol. Z bochníka zostala už len malá päta, ktorú si saň práve chcela dať do papule. Akoby horelo, vrazil Janko do izby a rýchlo postavil zlatého zajaca na stôl. Saň sa začudovala a bola by si rada zajaca pohladila, nemohla však. Dojedla zvyšok chleba, oči sa jej začali zlepovať, dala sa do zívania a zamierila k svojmu pelechu. Janko povedal:
„Zlatý zajac sedí na stole, moja práca končí. Vraciam sa domov.“
Saň však len ospalo mávla pazúrom, zvalila sa do pelechu a začala chrápať. Keď Janko videl, že stará saň naozaj zaspala, šiel k stolu a hovorí potichu:
„Teba však tu nenechám, moja najmilšia.“
Vzal zlatého zajaca do náručia, že pôjdu. V ten okamih sa príbytok rozjasnil a Janko objímal namiesto zlatého zajaca ľúbezné dievča; bola to jeho nevesta. Dievča bolo také krásne, že sa to ani nedá vypísať ani vypovedať; nenechala však Janka, aby sa na ňu dlho pozeral. Povedala zhurta:
„Rýchlo, Janko, musíme preč, kým sa nezobudí. Som Olesja, ľudská dcéra, moji rodičia vládnu v jednom cárstve. Teraz však hneď bežme, moc saně siaha na veľký diel sveta.“
Uháňali, ako len vedeli a ako to šlo. Boli už poriadne ďaleko, keď sa stará saň prebudila. Oči jej najskôr zablúdili k stolu, aby uvideli zlatého zajaca. Pozerá, hľadá, na stôl rozospato civie ..... kde nič, tu nič. Zrak jej strnul, oči jej od zlosti očerveneli. Vyskočila rýchlo z brlohu a rýchlo na dvor. Ako sa tak ponáhľala, zakopla o kameň a len-len že do studne nespadla. A zrazu si spomenula:
„Že Jankovi pomáhala tá prekliata žaba!“
Naklonila sa do studne a začala kričať, aby sa žabka ozvala. Načúva: nič, žiadna odpoveď. Saň sa rozzúrila a začala do studne chrliť oheň, až sa voda varila; nič, žabka nikde. Zavolala teda dcéry a sama zatiaľ priložila ucho na zem, aby počula, ako ďaleko sú jej zajatci. Mávla potom rukou a hovorí:
„Ďaleko nie sú, ty ich ľahko dobehneš.“
A poslala prvú dcéru, aby utečencov chytila a priviedla za každú cenu.
Janko s nevestou sa zatiaľ ponáhľali, čo im sily stačili. Čoskoro však začuli za sebou v diaľke mocné supenie a pleskot krídel. Olesja si vedela rady:
„Už nás doháňa. Ja sa urobím pšeničným poľom a teba dedkom, ktorý tu zaháňa vtáky, aby nezobali zrno. Keby sa pýtala, či tadiaľ nešiel junák s dievčaťom, povedz, že áno, že šli vtedy, keď sa táto pšenica siala.“
Ako povedala, tak sa stalo. V okamihu tu bolo pšeničné pole; vietor sa pohrával s klasmi a na medzi sedel dedko, ktorý tĺkol palicou o drevo a vtáctvo zlodejstvo zaháňal. Sanina dcéra sa prihnala, žuchla na zem blízko dedka a hneď sa pýtala, ako Olesja predpovedala. Starček chvíľu robil, že si spomína, a potom odpovedal, ako mu Olesja poradila. Unavená a rozzúrená dcéra saně si od zlosti odpľula, obrátila sa a rozletela sa smerom k domovu. Hovorí doma, čo a ako sa dozvedela. Vtom ju stará saň začala biť a kričí:
„Ty trdlo, ty poleno, si hlúpa ako otepa slamy! Ako si sa mohla nechať od tej ničomnice tak napáliť? Cožpak môže v tejto dobe byť pšenica zrelá? To boli oni, tá pšenica a ten dedko splesnivený!“
Hneď si kľakla k zemi, aby si vypočula, ako ďaleko obaja dobehli. Ucho do trávy tlačila a slídila, ktorým smerom Olesja s Jankom utekajú a ako ďaleko asi môžu byť. Trochu sa upokojila, zavolala druhú dcéru a dala jej rovnaký rozkaz.
Olesja s Jankom boli o pekný kus cesty ďalej, ale čo zmôžu unavené nohy proti šarkaním krídlam? Čoskoro sa znova ozvalo pleskanie krídel a zvláštne pískanie. Utečenci sa zastavili a Olesja šepká:
„Znova nás doháňa. Ja sa urobím vojenskou prachárňou a ty budeš vojakom na stráži. Keď sa bude saň na tých mladých ľudí pýtať, povedz len, že tu dlho nikto živý nebol, ani striedať že ťa neprišli. Naposledy tu šli junák s dievčaťom, keď sa tá prachárňa stavala.“
Len čo dopovedala, stála na tom mieste vojenská pevnosť a popri nej starší vojak s puškou na pleci, päť krokov sem a päť krokov tam.
Plop, plop, ozval sa po chviľke tlkot mocných krídel a s prudkým svištom pristávala pri prachárni druhá dcéra starej saně.
„Hej, vojačik, otoč sa ku mne! Hľadám dvoch mladých ľudí. Nešiel tadiaľto statný junák s dievčaťom krásavicou?“
Vojak ešte niekoľkokrát odpočítal svoje kroky. Potom sa zastavil a hovorí prísnym vojenským hlasom:
„Dvaja? A mladí? Šli. Pravdaže. Vedie tu cesta. Je to dávno. Keď sa prachárňa stavala.“
A raz dva, raz dva, už pokračoval vo svojom pochodovaní sem a tam. Mladá si od zlosti odfrkla. Keď to hovorí vojak, musí to byť pravda. Odpočinula si maličko, chvíľu si pospala; potom sa ťažko zdvihla a plop, plop, už ju niesli krídla zase späť.
Keď priletela domov, sotva dych lapala. Stará saň však nečakala, kým si mladá odpočinie. Hneď chcela vedieť, čo a ako. Keď jej mladá všetko o pevnosti a vojakovi vypovedala, začudovala sa stará saň veľmi a dlho krútila hlavou:
„Prachárňa? A tam? Prečo? Veď tam nikde žiadni vojaci neboli! Len jeden že tam na stráži chodil? Si hlúpa ako mladá vrana a zaslúžila by si tiež výprask. Zaslúžila by som si ho však aj ja, že vás tam posielam. Hlúpy neporadí a ešte všetko pokazí. Teraz si hneď vypočujem, kde sú a kade bežia, a potom im ukážem ja!“
Počúva, uši napína, div sa do zeme nezavŕta, kým nezačula slabo z veľkej diaľky známe kroky. Zapleskali krídla a stará saň už bola vo vzduchu. Letela, letela, až z nej bol po chvíli len čierny bod vysoko v oblakoch.
Janko s Olesjou čoskoro začuli známy zvuk, zlovestné supenie a mávanie krídel.
„Rýchlo,“ šepkala Olesja, „teraz je naozaj zle. Letí za nami stará, tú neoklameme. Skúsime to inak. Ty budeš, Janko, riečkou a ja v nej rybičkou ..... ostriežikom. Rýchlo!“
Po týchto slovách zašumela v krajine nevelká riečka. Nad vodou poletovali vtáky, na nebi plávali biele obláčiky, pri dne sa za kameňom ukrýval malý ostriežik. Zrazu ako kameň zletela z mrakov stará saň a už stála na brehu. Jedovaté sliny jej kvapkali zo zubatej papule, z nozdier jej šľahal oheň. Vydýchala sa a potom hovorí s úsmeškom:
„Tak vidíte, predsa som vás dohnala. Dvakrát ste ma oklamali, teraz však bude s vami koniec. Keby ste boli zašli tamto za tie stromy, už by som nad vami nemala nijakú moc. Nezašli ste však, a preto mi patríte a ja vás už nepustím. Kamenný stĺp čaká na svoju hlavu.“
Dopovedala a vrhla sa do vody. Tam sa premenila na obrovského sumca s hrubými fúzmi a začala sa riečkou preháňať ako šíp. Hľadala ostrieža. Čoskoro rybičku zazrela a hneď za ňou! Márne sa ostriež pod kameňmi ukrýval; sumec každý kameň, nech bol akokoľvek veľký, odvalil. Darmo ostriež pod brehy a medzi korene starých vŕb zaplával; sumec brehy boril a obrovské korene lámal ako triesky. Už-už otváral papuľu, aby ostrieža prehltol; vtom sa ostriež otočil k sumcovi zadkom a hrozivo vztýčil všetky svoje ostré plutvy. Nech útočil sumec, ako chcel, stále videl pred sebou pichľavú prekážku a prehĺtať nemohol.
Keď sumec videl, že takto nepochodí, zafučal zlostne do vody, až sa riečka zavarila, vymrštil sa na breh a premenil sa zase na saň. Tá sa sklonila k vode a začala piť, aby riečku vysušila. Pila, pila, s mľaskaním nasávala; brucho jej rástlo, až bolo ako sud, potom ako dom. Riečka bola už skoro prázdna, len v malej mláčke sa snažil zachrániť malý ostriež. Od strachu už skoro umieral, keď tu zrazu prask! Ozvala sa rana a voda znova zašumela korytom riečky. Saň sa v hneve prepila toľko, že praskla a bola na mieste mŕtva. V tej istej chvíli voda zmizla a po ostriežikovi tiež nebolo ani pamiatky. Na brehu stál zase Janko s Olesjou, krásnou nevestou. Zaradovali sa, padli si do náručia a po chvíli sa znova vydali na cestu domov. Už sa nemuseli ničoho báť. Šli pokojne a cestou si o sebe všetko povedali. Olesja spomínala, ako ju zlá saň uniesla a premenila na rosničku, keď jej rodičia nechceli saní slúžiť. Oslobodiť ju mohol len mládenec, ktorý by sám z dobrého srdca k nej prišiel. Janko zas rozprával Olesji o svojom tatkovi, o mladom orlíkovi, o čarovnom vajci a podvodne vylákanom sľube.
Čo si ešte cestou povedali, to nevieme. Času mali dosť. Isto nezabudli hovoriť aj o tom, ako si vystrojia kozácku svadbu a ako sa budú volať ich deti. Cesta im v takých starostiach veselo ubiehala; ani sa nenazdali a už sa blížili k dedine Jankových rodičov. To bolo stretnutie po takom dlhom čase! Taras aj jeho žena už Janka dávno oplakali a on zrazu tu a s takou krásavicou! A carevnou k tomu, ako o tom snívala v žarte aj vážne mamička!
Nechajme ich teraz v ich radosti; druhým ľuďom sa nemá do radosti ani do žiaľu strkať nos. Janko sa aj tak po slávnej kozáckej svadbe odsťahoval s Olesjou na zámok; z celého vládnutia, ktoré na nich čakalo, sa však najviac tešievali na návštevu tatka a mamičky. A keď sa mladým cárovým narodili deti, boli u nich Taras so ženou stále. Znova a znova museli vnúčatám pekne po poriadku a dookola rozprávať, ako to bolo s čarovným vajcom, zlou saňou a krásnou a múdrou Olesjou. A keď deti nechceli zaspať, spievala im babička jednu starú uspávanku:

„Hajaj, hajaj, hajany,
už tu máme havrany.
Prileteli, kŕkali,
na vráta nám sadali.
Vráta vŕzgajú krí, krí,
a náš Janko spí, spí.“