Soľ nad zlato

Kde bolo, tam bolo, žili raz kdesi tri krásne princezné so svojím staručkým otcom, ktorý už dlhé roky vládol bez kráľovnej a pomaly sa tešil, že odovzdá žezlo niektorému princovi, ktorý sa zapáči jednej z jeho dcér.
Všetky tri princezné boli krásne, ale každá inak.
Krása najstaršej, ktorá sa volala Tvrdka, bola chladná a krutá ako samotná princezná, milujúca len seba. Krása druhej princeznej, ktorá sa volala Pyška, sa podobala kráse jedovatého kvetu v kráľovskom skleníku. Zato krása najmladšej princeznej Marienky sa podobala pôvabu lúčnych kvietkov a bola v súlade s jej pokornou, milou a veselou povahou.
Princezné sa navzájom nemali rady, hoci Marienka bola k svojim sestrám vždy prívetivá a láskavá. Navonok to nedávali znať a často sa prechádzali spolu blízko hradu. Raz tak išli a stretli zvláštneho starčeka s bielym plátenným vrecúškom. Starček sa opieral o palicu a usmieval sa živými očami, ktoré vykúkali z tváre zarastenej bielou bradou.
Poprosil princezné o almužnu, že nemá z čoho žiť.
„Keď nemáš z čoho žiť, tak prečo žiješ?“ zasmiala sa princezná Tvrdka. „Veď už si dosť dlho na svete a mohol by si urobiť miesto mladým.“
Posmešne si zatrylkovala a išla ďalej.
Princezná Pyška nebola o nič súcitnejšia. Zdvihla nos nahor a urazene utrúsila:
„Budem si sťažovať. Každý tulák už smie obťažovať kráľovskú dcéru!“
A rozhorčene kráčala ďalej.
Len princezná Marienka pocítila súcit.
„Môj otec bude čoskoro tiež taký starý ako ty, úbohý starček, a možno tiež bude potrebovať, aby ho niekto obdaroval, pretože je pri svojom bohatstve chudobný, nikto ho nemá rád. Vezmi si môj prsteň, starček, otec mi ho dal na narodeniny, ale ty ho budeš potrebovať viac ako ja.“
„Zlato tohto prsteňa nie je také ryzie ako tvoje srdce,“ poďakoval starček potešený. „Ale aj ja ti niečo dám. Vezmi si toto vrecúško s trochou soli, ale hľaď, aby si ho nestratila, raz ho budeš potrebovať.“
Princezná mu poďakovala za jednoduchý darček, akoby to bol drahocenný skvost. A starček sa odbelhal svojou cestou.
„Husa!“
„Dobročinná sova!“
„Pekne zaobchádzaš s darom od otca!“ syčali na ňu sestry, keď ich Marienka dohnala.
Mala slzy v očiach. Nechápala, prečo jej nadávajú za to, že pomohla úbohému starčekovi. Sestry sa poponáhľali na hrad a hneď to žalovali kráľovi. Vylíčili mu to tak, akoby sa Marienka zbavila prsteňa preto, že si dar nevážila. Kráľ zosmutnel a pokýval hlavou:
„Tak málo ma má rada. Ešte že mám vás dve, ktoré ste dobré dcéry.“
„To sme!“ chválili sa sestry a usmievali sa na otca, ako najlepšie vedeli. A v duchu sa mu vysmievali.
Trubači spustili zvučné fanfáry, ktoré poletovali hradom ako zlatí pávi. Oznamovali príchod princa Solivara zo susednej krajiny. Prichádzal požiadať o ruku najstaršej princeznej Tvrdky.
Dvorania, dvorné dámy, velitelia, hodnostári, sudcovia, kňazi a všetci, ktorí boli pozvaní na túto slávnu udalosť, sa schádzali. Nechýbali ani dvaja kráľovskí šašovia. Jeden z nich bol stále smutný a volal sa Chechtán. Keď sa ho niekto pýtal, prečo sa tak volá, hoci sa nikdy nesmeje, Chechtán odpovedal:
„Práve preto, že sa nechechtám. Nie je to dôvod na to, aby som bol stále smutný?“ Druhý šašo sa stále smial a volal sa Brečka. Ten, keď sa ho pýtali, prečo sa tak volá, keď nikdy neplače, vravel so smiechom:
„Práve preto, že je v tom háčik. A pretože je háčik v tom, nemôže byť v mojom mene, inak by som sa volal Břečka. Ale buďte radi, lebo by som nebol na pitie.“
Tító dvaja šašovia teda tiež prišli a pozerali sa okolo.
„Ono sa to naozaj začalo!“ zasmial sa Brečka a zacinkal rolničkami do tváre smutnému Chechtánovi, ktorý si koncom čiapočky utieral slzy.
„Lenže je to všetko na plač,“ vyhlásil Chechtán a ukázal k trónu. Tam sedel kráľ so svojimi tromi dcérami a načúval dvoranovi, ktorý sa volal Čierny. Ten stále kráľovi niečo našepkával. Nikto nevedel, odkiaľ sa tu vlastne vzal. A nikto ho nemal rád, pretože on vlastne vládol namiesto kráľa.
Zaznel slávnostný hlahol trúb a bubnov a vchádzala družina princa Solivara, ktorý kráčal na čele pážat, nesúcich dary princeznej Tvrdke. V ruke držal princ zlatú ružu, ktorú vtisol princeznej do ruky. Ale princezná Tvrdka sa netvárila radostne. A keď jej princ sľuboval, že ju urobí šťastnou, keď bude sedieť na tróne po jeho boku, uškrnula sa a povedala:
„Nechcem sedieť po tvojom boku, princ! Ty by si musel sedieť po mojom!“
„Žartuješ, princezná?“ usmial sa princ. „Veď je to jedno, keď budeme sedieť vedľa seba.“
„Ja nechcem sedieť vedľa nikoho!“ nahnevala sa princezná. „Chcem sedieť na tróne sama.“
Princ urobil dlhú tvár a bolo po námluvách. Urazený odišiel, ani nepozdravil. A kráľ márne dohováral svojej dcére, prečo tak konala. Princezná Tvrdka trvala na svojom. „Ty tiež sedíš na tróne sám!“ povedala otcovi umienene.
Nakoniec kráľ povedal:
„Už som unavený kraľovaním a rád by som odovzdal trón jednej z vás. Ale ktorá je toho najviac hodná?“ Rozhodol sa, že dá trón tej, ktorá ho má najradšej. Pozval princezné k sebe a všetkým položil rovnakú otázku. Každá mala povedať, ako má svojho otca rada.
Princezná Tvrdka sa usmiala, ako vedela najlepšie, a povedala:
„Mám ťa rada, otec, ako ..... ako svoje najkrajšie šaty.“
„Hm ..... “ zamračil sa kráľ a obrátil sa na Pyšku. „A ako ma máš rada ty?“
Pyška sa hrdo obzrela okolo, či ju každý vidí a počuje, a povedala:
„Ja ťa mám rada, otec, viac ako zlato a drahokamy.“
To už bolo lepšie. Kráľ sa usmial. Takáto láska sa mu videla veľká. „Zdá sa, že si vyhrala,“ povedal, „pretože Marienka, ktorá zahadzuje prstene odo mňa ako slamu, ťa asi neprekoná.“ A obrátil sa na najmladšiu dcéru.
Marienka hľadela na otca jasnými očami a myslela si:
„Keby som ti to len vedela povedať, tatíčko, ako ťa mám rada.“ A nahlas povedala:
„Ja ťa mám rada, otec, ako soľ.“
Sálou zašumel úžas. Dvorania si mysleli, že si dcéra uťahuje z otca. To isté si myslel aj kráľ.
„To som mohol čakať,“ rozkričal sa nahnevane, „ale že sa ma odvážiš zosmiešniť, som netušil. Zmizni mi z očí, nezdarná dcéra, od tejto chvíle nie si ani mojou dcérou, ani princeznou, ale biednou tulačkou, po ktorej každý môže hodiť kameň.“
Marienka sa dala do plaču. Tisla si ruky na oči a vzlykala. Ukazovala otcovi vrecúško so soľou, ale tým len prilievala olej do ohňa. Princezné tiež priložili svoje polienka a kričali na Marienku škaredé nadávky.
Čierny prikázal svojim pochopom, aby Marienku vyviedli z hradu. Sám sa za ňou pozeral a s posmechom za ňou hodil vrecúško so soľou. Marienka ho nenechala ležať v prachu. Zdvihla ho, oprášila, uctivo ho pobozkala a v slzách odklopýtala, sama nevedela kam.
Pre slzy nevidela na cestu. Pre plač nevedela, kam ide.
Prišla na kraj lesa a popri malej, úhľadnej chalúpke, kde nebolo stopy po človiečikovi, zašla hlbšie do lesa. Predierala sa krovím, rozdierala si nohy aj šaty o tŕnie, vetvičky jej strapatili vlasy, ale Marienka sa nezastavovala. Na veľkej čistinke pocítila, že už nemôže ďalej. Rozhodla sa, že tu zostane. Chcela tu skryť svoju hanbu a vyplakať si oči. Myslela si, že ju tu nikto nenájde. Ale mýlila sa. Začula hluk a hrmot a rýchlo sa skryla.
Objavil sa zástup čierne odetých mužov a na ich čele nebol nik iný ako Čierny. Marienka prekvapene vzdychla. Zľakla sa, že ju objavia, a tisla sa k silnému dubu. Z čiernej družiny šiel strach.
Čierny a jeho netvory sa nepodobali uhladeným dvoranom ako na hrade. Teraz im svietili oči ako rozžeravené uhlie, divoko pokrikovali a drsne si pospevovali a hnali sa za svojím vodcom, akoby lovili zver. Lenže sa pohybovali v kruhoch, stále užších.
Zničoho nič vyšľahol oheň a plápolal na čistinke, čierni muži jeden po druhom preskakovali plamene a divoko výskali. Tancovali a besnili stále divokejšie. Zrazu sa však Čierny zastavil. Jeho oči sa stretli s Marienkiným vystrašeným pohľadom. Čierny pristúpil a už ju ťahal z úkrytu a za ruku viedol k ohňu.
„Ty si nám tu chýbala, holubička,“ povedal posmešne, „ale hodí sa to. Tu nájdeš náhradu za prehnitý kráľovský trón. Náš trón sú plamene, naša vláda je zaklínanie a tiene sú naši poddaní. Zatancuj si s nami.“
Marienka sa zdráhala. Klesla na kolená, vzdorovala, bránila sa a nakoniec aj zápasila s Čiernym, ktorý mal ruky ako z tuhého ľadu. V zúfalstve volala do lesa:
„Pomôžte, dobrí ľudia, kde ste kto, zachráňte ma!“
Čierny sa uchechtol, ale smiech mu zmrzol na tvári. Z lesa sa ozvalo:
„Počujem ..... už bežím ..... !“
A za niekoľko okamihov sa objavil z lesa na čistinke statný mladý drevorubač so sekerou v ruke. Zastavil sa a hľadal tú, ktorá volala o pomoc.
„Odvážil si sa nám, červ, skrížiť cestu?“ zasupal naňho Čierny. Ale Janko si ho nevšímal. Skočil k Marienke a vytrhol ju Čiernemu z rúk.
„Nezakrivíte jej ani vlások!“ vykríkol, „inak poznáte, aká je moja sekera ostrá!“ A mával Čiernemu sekerou pred nosom.
Čierny videl, že prehral. Obrátil sa k svojej temnej družine.
„Späť!“ dal povel. V okamihu zmizli všetci v lese. Len Čierny sa ešte obrátil a hrozivo povedal:
„Zaplatíte mi to obaja!“ A zmizol tiež.
Marienka hľadela vďačne na svojho záchrancu.
„Ja som Janko,“ predstavil sa hrdina, „na kraji lesa mám chalúpku a tam žijem s mamou. Tu v lese rúbam drevo.“
„A ja ..... ja som zablúdila ..... “ hovorila Marienka. „Stratila som domov a išla som do sveta ..... Som chudobná a biede je jedno, kde zostáva.“
„Dnešným dňom tvoja bieda končí,“ vyhlásil Janko. „Budeš hospodáriť doma s mamou a ja budem zarábať v lese. Aj tak nám bolo smutno. Vieš spievať?“
Marienka sa usmiala. Spievať vedela. A tak Jankovi zaspievala. Jankovi sa to páčilo. Pesnička aj Marienka. Nikdy v živote toho toľko nenarozprával ako dnes, keď priviedol Marienku domov a rozprával mame, ako sa všetko stalo.
Jankovej mamičke sa Marienka tiež páčila.
„Si naším hosťom,“ povedala stará matka, „a u nás je taký zvyk podať hosťovi niečo pod zub.“ Ukrojila krajec chleba, posolila a podala Marienke.
Marienke chutil.
Zrazu sa Janko zarazil.
„Počuli ste?“ zdvihol prst. A chvíľu načúval. „Niekto je na dvore,“ vykríkol a letel z dverí. Cestou stihol schmatnúť sekeru. So lampášom v ruke prehľadával dvorček, ale nikde nič.
„To asi netopier narazil na okno,“ myslela mama.
„Asi,“ prisvedčil Janko. Nemohol vedieť, že to bol Čierny, ktorý skrčený pod oknom pozoroval, čo sa dialo v izbe. Kým Janko vybehol, Čierny dávno zmizol.
Prvú noc sa Marienke spalo v chalúpke ako v bavlnke.
Bola pokojná. Zdalo sa jej, že len teraz našla pravý domov. A keď videla malým okienkom žiarivú hviezdičku na nočnej oblohe, pomyslela si, že to azda je oko jej dávno zosnulej matičky, ktorá ju bdelo stráži.
Ráno vyskočila a uvarila Jankovi kapustovú polievku na raňajky. Janko sa najedol, schmatol sekeru a išiel do lesa za prácou. Marienka s mamičkou sa starali doma o hospodárstvo.
Celkom pekne sa im žilo. Ale nie dlho.
Na hrade sa medzitým stalo veľa vecí.
Kráľ venoval svoju priazeň Pyške, ktorá ho, ako veril, mala radšej ako zlato a drahokamy. Ale trón jej ešte nedal. Najmä preto, že Pyška na rozdiel od svojej sestry Tvrdky nechcela na tróne sedieť sama. Bolo treba poobzerať sa po ženíchovi. Náhoda, ako sa zdalo, tomu napomáhala.
Jedného dňa sa objavil na hrade posol, oznamujúci, že princ zo vzdialených krajín cestuje v týchto končinách a započul, že tunajší kráľ má dcéru na vydaj. Poslovi bolo oznámené, že princ môže pokojne pricestovať, že tu princezná na vydaj je, a krásna aj bohatá, takže bude iste spokojný. Posol sľúbil, že princa privedie do štrnástich dní.
Lenže do štrnástich dní sa všetko zmenilo. A to kvôli zdanlivej maličkosti. Došla soľ. Nič väčšie ako soľ. A predsa nedostatok tej nepatrnej, samozrejmej veci hrozil podvrátiť celé kráľovstvo. Najprv došla soľ v krajine, potom aj na hrade. Nikto si nevedel rady. Poslali k princovi Solivarovi, ale ten sa ešte cítil urazený, a poslov vyhnal. Teraz si už naozaj nevedeli rady.
Šašovia o tom viedli rozhovor pred tvárou celého dvora.
„Ak hneď neopatríš soľ, Chechtán,“ vravel Brečka, „tak ti jednu vsolím, že z toho bude aspoň na posolenie chleba.“
„Ja som poznal jedného cukrára a ten sa volal Osolsobě,“ odpovedal Chechtán, „ten by nám mohol trochu soli nechať. Lenže on umrel a teraz tú cukráreň má človek, ktorý sa volá Suchařípa. Tak neviem.“
„Veď naozaj neviete nijakú radu, šašovia?“ zaúpel kráľ.
„Ja by som vedel,“ povedal Brečka. „Dajte natrieť Čierneho nabielo, možno by sa s ním aspoň dalo soliť. Takto nie je na nič.“
A Chechtán mal iný nápad:
„Ja by som dal hľadať princeznú Marienku. Čo tá už naplakala sĺz, to by stačilo na celé vrecia soli.“
„Pitomí šašovia!“ nahneval sa kráľ a odohnal oboch.
Zavolal si Čierneho. „Čo robiť, moja pravá ruka?“ pýtal sa.
„Ľahká pomoc,“ usmial sa sebavedome Čierny. „Soli vôbec nie je treba. Solenie je zvyk. Stačí lízať pri jedle žihľavy a je to tiež dobré.“
Lenže keď si všetci popálili od žihľavy ústa a jazyky im na týždeň opuchli, nedal sa už nikto zlákať na to, aby pri jedle oblizoval žihľavy. Ale Čierny hneď vedel ďalšiu radu.
„Zvykli sme si soliť,“ vravel, „zvyknime si sladiť.“
Lenže nikto nechcel jesť pocukrované bravčové, nikomu nechutilo prasiatko nacpané šľahačkou, mnohým sa robilo zle od vajíčok poliatych medom.
Mnohí sa už nedostatkom soli rozchorili, iní sa vliekli zoslabnutí ako tiene a nikomu nebolo do smiechu.
Za takých okolností oznámili trubači, že sa blíži princ zo vzdialenej krajiny so svojou družinou.
„Čo robiť?“ obrátil sa kráľ bezradne na Čierneho.
„Vydržať!“ povedal Čierny. „Vystrojíme nádhernú hostinu nasladko, princ sa ožení s princeznou Pyškou a potom už nebude ťažké poslať princovu loď cez more, aby z jeho krajiny doviezla soľ.“
Všetko šlo ako po masle.
Moriansky princ, malý, tučný, s krivou šabľou a krivými nohami, bol okúzlený princeznou Pyškou rozhodne viac ako ona ním. Ochotne súhlasil s tým, že si ju vezme za ženu a s ňou aj tunajší trón. Lenže vraj bude vládnuť na diaľku, usadí sa s Pyškou doma, tam je mu teplejšie ako tu v tejto severskej krajine. Ale zatiaľ vraj má hlad. Ak majú niečo pod zub, nech mu to predložia. Nejedol, ako pred hodinou. Princ bol náramný labužník. Nemohol sa dočkať hostiny a stále zháňal jedálny lístok.
Hostina sa začala.
Sluhovia priniesli ryby. Princ ochutnal, uškrnul sa a vypľul sústo pod stôl. „Neslané ryby nerád,“ vyhlásil stručne.
Priniesli polievku. Princ si vzal lyžicu, ale vyprskol polievku späť do taniera. „Neslanú polievku nerád,“ povedal a mračil sa.
Priniesli na stôl pečeného páva na veľkej striebornej mise. Princ brúsil vidličku o nôž a volal:
„Páva rád! páva rád!“ Ale sotva ochutnal kúsok páva, vypľul sústo a hodil ho po čašníkovi. „Neslaný páv je svinstvo! Br!“ volal nazlostene.
Princezná Pyška bola bledá hanbou, kráľ bledý strachom, len Čierny bol stále čierny. Nikto nevedel, ako hostina skončí. Ale kuchár posielal jedlá na tabuľu, ako bolo určené.
Priniesli pečené prasiatko ..... neslaný kúsok hodil princ pod stôl.
Priniesli pečeného jeleňa aj s parohmi ..... jelení rezeň hodil princ cez stôl na lokaja.
Potom už nemali odvahu niečo priniesť. A princ sa hneval. Pýtal sa, či už konečne dostane niečo na jedenie. Celú cestu sa vraj tešil na nejakú maškrtu.
Kráľ naoko preklínal kuchárov, ktorí vraj pokazili hostinu tým, že málo solili, a Čierny utešoval princa, že teraz sa konečne naje. Zatlieskal a sluhovia priniesli veľkú sladkú tortu so šľahačkou.
„Sladké nejem!“ vykríkol princ a rozzlobený vstal.
„Zo svadby nebude nič,“ vyhlásil rozhodne. „To by som čoskoro zašiel, keby mi princezná dávala variť bez soli.“ Prikázal družine, aby pozbierala všetky dary, ktoré priviezol, a naložila ich na vozy. A sám nestrácal slová. Sadol na voz a opustil hrad.
„Kde je teraz tvoja múdrosť?“ pozrel kráľ na Čierneho. „Prečo neposlieš princovu loď po soľ?“
Čierny po prvý raz, odkedy ho kráľ poznal, zbledol. Ale hneď zasa očernel a povedal:
„V tom je určite kúzlo.“
„Tak? A čie?“
„Vašej dcéry Marienky, kráľu,“ našepkával mu Čierny. „Z pomsty sa asi spojila s čarodejom a ten vám začaroval všetku soľ. Náhodou viem, kde sa zdržuje. Dajte rozkaz, nech sa za ňou vypravia vojaci a privedú vašu nezdarnú dcéru v putách. Len čo tu bude, kúzlo bude zrušené a soľ sa zase objaví.“
To už bolo aj na kráľa veľa.
„Ihneď opusti môj hrad, diablov spriahnenec, ak nie si sám diabol!“ rozkričal sa na Čierneho a dal ho aj s jeho pochmúrnou družinou vyhnať.
Potom sedel dlho zamyslený na tróne. Marienka mu nešla z hlavy. „Vravela, že ma má rada ako soľ,“ myslel si, „a teraz len vidím, že soľ je nad zlato aj drahé kamenie.“
Vstal a išiel sa pozrieť na veľký obraz, predstavujúci Marienku. Po jej odchode bol obraz zahalený čiernou rúškou. Kráľ odhrnul rúško a dlho sa pozeral do Marienkiných verných očí.
„Ty si mala pravdu, drahá dcéra, a mala si ma zo mojich dcér najradšej. Ale kde je ti teraz koniec?“ Potom sa rozhodol konať. Zavolal si veliteľa svojich vojakov a prikázal, aby Marienku našiel za každú cenu.
A nedbal na námietky jej sestier, ktoré sa svorne pokúšali Marienku ohovárať a očierňovať.
Ale úbohá Marienka! Netušila, že musí prejsť ešte novým trápením. Do šťastného života v Jankovej chalúpke mal padnúť nešťastný tieň.
Prvou smutnou vecou bol príchod pastierov. Objavili sa v lese a prosili Janka o soľ. V celom kraji niet po soli stopy a ľudia i zvieratá podliehajú chorobám. Ani stáda sa bez soli nechcú pásť a čoskoro zahynú, ak sa včas nestane náprava.
Janko sa podivil.
„Sami o soľ núdzu nemáme a ja sa ani nestarám, odkiaľ ju Marienka berie,“ povedal a zavolal Marienku. „Odkiaľ máme soľ?“ opýtal sa jej.
„Ale predsa z môjho vrecúška,“ zasmiala sa Marienka a doniesla ho.
Bolo v ňom soli až po okraj.
„To nám pre naše stáda nepostačí, aj keby si nám dal túto soľ všetku,“ ľutovali pastieri. Ale Janko im ponúkol aspoň polovicu pre nich samotných. I začali si pastieri odsypávať každý do oboch vreciek a veľmi sa divili. „Janko, už sme si odsypali viac, než bolo vo vrecúšku, a soli vôbec neubúda,“ žasli a vysýpali z vrecúška tak dlho, že mali niekoľko kôp soli pre všetky svoje stáda. Vrecúško však zostalo plné.
Marienka im to nevedela vysvetliť. Rozprávala len o starčekovi a o tom, že vrecúško dostala od neho darom.
Pastieri krútili hlavami, ale hlavné bolo, že mali soľ, a tak spokojní odišli domov.
„Marienka moja!“ radoval sa Janko, „to vrecúško z nás urobí boháčov. A pretože ťa už dávno mám rád, povedz, chcela by si ma za muža?“
Marienka mala Janka už dávno rada. Prikývla a obaja sa objali. Vyprosili si od Jankovej matky požehnanie a začali uvažovať, kedy bude svadba.
Ale kým sa pevne rozhodli, ozval sa vonku hluk, lomoz a dupot nôh a do izby vpadli pochopi Čierneho. Pozerali sa z krovia, keď Janko a pastieri odsypávali soľ, a teraz mu chceli vrecúško ukradnúť.
Janko sa bránil, ale pretože nemal pri sebe sekeru, podľahol presile. Pochopi na rozkaz svojho pána, ktorý sa im objavil v pätách, priviazali Janka k stromu. Marienku a Jankovu mamičku chceli odvliecť so sebou.
Čierny poťažkával vrecúško v rukách. Bolo plné soli. „Teraz ma kráľ ešte rád prijme späť,“ myslel si, „a s týmto vrecúškom sa zmocním jeho trónu.“ Pristúpil k Jankovi a švihol mu bičíkom pred nosom. „Sľúbil som, že sa ti pomstím,“ zasyčal, „ale nemám nad tebou toľko moci, aby som ťa mohol zahubiť. Nechám ťa, aby si zašiel hladom.“ Potom prikázal posadiť obe ženy na voz a vracal sa s nimi a družinou na hrad.
Čoskoro po ich odchode došli k chalúpke stateční chlapíci, vyslaní kráľom, aby pátrali po Marienke. Oslobodili Janka a hneď sa pustili za pochopmi, ktorí uniesli Marienku a Jankovu mamu. To už mal Janko v ruke sekeru a kráčal s nimi. Cestou však zablúdili a zdržali sa. Práve o toľko, koľko stačilo Čiernemu, aby si zas získal kráľovu dôveru. Ukázal kráľovi vrecúško a prisľúbil, že na slávnostnom zhromaždení nasype každému toľko soli, koľko bude kto chcieť.
„Som už bez soli chorý,“ povedal kráľ slabým hlasom, „nasyp mi najprv trochu na dlaň, nech okúsim toho vzácneho daru prírody.“
„Poslúchnem, kráľu,“ súhlasil Čierny, ale s jednou podmienkou. „Dáš mi za soľ ruku princeznej Pyšky a s ňou aj svoj trón.“
Kráľ mu malátnym hlasom sľúbil všetko, čo chcel.
Čierny pristúpil ku kráľovi, uchopil vrecúško a obrátil ho dnom nahor a nič. Soľ sa nesypala. Hrabol do vrecúška hrubými prstami a zase nič. Soľ bola tvrdá ako mramor. Schmatol kladivo a chcel stuhnutú soľ rozbiť, ale kladivo puklo a soľ zostala celá.
Kráľa premohol hnev.
„Zase si ma oklamal?“ vzplanul hnevom. „Tentoraz ťa to bude stáť hlavu.“
„Počkaj, kráľu,“ prosil ho Čierny, „zostáva ešte jedna možnosť.“
A prikázal priviesť Marienku, ktorú predtým skryl bez kráľovej vedomosti v kobke veže.
„Marienka, moja úbohá dobrá dcéra!“ zvolal kráľ, keď ju zazrel. Ale Čierny hneď zasiahol.
„Dôveruj mi, kráľu,“ povedal, „a nepúšťaj túto čarodejnicu na slobodu. Najprv musí jej kúzlo poslúžiť tebe.“
Kráľa tak zmiatol, že sa kráľ podrobil.
Čierny pristúpil k Marienke a povedal:
„Ty jediná poznáš tajomstvo tohto vrecúška! Ak ti je život milý, prikáž, nech sa z vrecúška sype soľ!“
„Urobíš tak pre mňa, moja dcéra,“ pripojil kráľ prosebne.
Marienka sa so slzami v očiach chopila vrecúška a chcela z neho vysypať soľ, ale nevysypalo sa ani jediné zrnko soli. Vrecúško nechcelo slúžiť, keď z toho mal mať prospech Čierny.
„Rozkazujem ti to!“ dupol Čierny nohou, „sám som na vlastné oči videl, ako si z vrecúška sypala kopy soli pastierom.“
Marienka opakovala pokus, ale s rovnakým výsledkom. Soľ držala vo vrecúšku ako stuhnutý mramor.
„Nechceš!“ zasyčal Čierny. „Videl si, kráľu, ako málo sa usiluje prospieť tvojmu zdraviu! Ale na mučidle z nej už dostaneme tajomstvo, ako sa má s vrecúškom zaobchádzať.“ Čierny zúril a bol schopný urobiť to najhoršie.
Ale už nemal na to príležitosť.
V hradnej bráne sa objavili vracajúci sa vojaci a s nimi Janko mávajúci sekerou. A za nimi zástupy ľudu, ozbrojeného kosami a vidlami, ktorý sa cestou pripojil k Jankovi a šiel oslobodzovať hrad od nenávideného Čierneho.
Uplynulo niekoľko okamihov a Janko so sekerou vpadol do miestnosti.
Čierny vedel, že je koniec. Nečakal, kým Janko začne konať. Dupol do zeme a prepadol sa naraz aj so svojou ponurou družinou. A s nimi zmizli aj obe princezné Tvrdka a Pyška, ktoré už dávno patrili temným silám.
Prvé, čo Janko urobil, bolo, že sa vrhol k Marienke a pevne ju objal, akoby ju stále ešte chcel chrániť, aj keď Čierny už bol ten tam. Marienka pozdvihla vrecúško a hľa ..... soľ sa sypala ako inokedy. Prvý ochutnal kráľ a hneď mu bolo lepšie. Potom sa zbehli kuchári a chytali soľ do veľkých hrncov a bežali potom variť jedlá na hostinu. Potom ochutnala čeľaď a každý, kto bol na hrade. A zanedlho sa zhromažďovali ľudia aj pod hradbami a Janko im usypával z ochodzí soľ z nevyčerpateľného vrecúška.
Na rok mali všetci soli dosť a po čase sa zase začala soľ objavovať.
Starý kráľ sa vzdal trónu a Janko si vzal Marienku a kraľoval namiesto starého kráľa.
„Nevadí ti, Janko, že som princezná?“ pýtala sa Marienka pred svadbou. „Myslel si, že som len obyčajné dievča.“
„Pre mňa si bola princezná hneď od začiatku,“ zasmial sa Janko, „a zostala by si mojou princeznou, aj keby sme žili v chalúpke až do smrti.“
Len Jankova mamička nechcela zostať na hrade. Vrátila sa do chalúpky. „Kto by sa staral o kravičku a o ovcu?“ vravela. Len si vymienila, že ju vždy každú prvú nedeľu v mesiaci prídu Janko a Marienka navštíviť.
A kráľ sa na to pozeral do sto rokov.
A Janko si dal do erbu vrecúško so soľou a pod neho nápis: Soľ nad zlato.