Kráľ Drozdia brada

Jeden kráľ mal dcéru, bola nadmieru krásna, ale veľmi pyšná a namyslená, takže jej žiadny nápadník nebol po vôli. Proti každému niečo mala a robila si z nich posmech. Raz kráľ usporiadal veľkú slávnosť a zvolal z blízka i z diaľky všetkých mužov túžiacich po ženbe. Potom sa zoradili do radu podľa stavu a hodnosti, najprv králi, potom vojvodovia, kniežatá, grófi, baróni a zemania. A kráľovská dcéra popri tom rade prechádzala a na každom hľadala chyby.
Prvý bol príliš tučný:
„Ako vínny sud!“ povedala.
Druhý príliš dlhý:
„Ten nemá konca.“
Tretí zasa krátky:
„To je prcek.“
Štvrtý bledý:
„Ten je biely ako smrť.“
Piaty príliš červený:
„Ten je rudý ako kohút.“
Šiesty nebol dosť zrelý:
„To je ale zelenáč.“
Na každom našla niečo smiešne, až sa konečne dostala ku kráľovi, ktorý stál na konci radu a ktorého brada bola trocha krivo narastená.
„Ach, pozrite,“ zvolala, „tento má bradu ako drozdí zobák.“
A od toho času tomu kráľovi nikto nepovedal inak než Drozdia brada.
Ale starý kráľ, keď videl, že jeho dcéra nerobí nič iné, len sa ľuďom vysmieva, a všetkých ženíchov, ktorých zvolal, odmieta, veľmi sa nahneval a dal taký sľub, že princeznú dá za ženu prvému žobrákovi, ktorý vojde do dverí.
Tu prišiel potulný spevák v rozstrapatených a špinavých šatách, zaspieval kráľovi a princeznej, a keď skončil, žiadal almužnu. Ale kráľ mu povedal:
„Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti dám svoju dcéru za ženu.“
Princeznú to veľmi vyľakalo, ale kráľ povedal:
„Ja som sľúbil, že ťa dám prvému žobrákovi, a aj to splním.“
Nebolo vyhnutia, poslali po farára a ten musel princeznú s potulným spevákom ihneď zosobášiť.
Keď sa tak stalo, povedal kráľ:
„Teraz tu nemôžeš dlhšie zostať, teraz si žobrákova žena a musíš nasledovať svojho muža.“
A potulný spevák ju za ruku vyviedol von; museli putovať pešo. Keď šli cez hlboký les, spýtala sa princezná:
„Komu patrí tento les?“
„Ten patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohol byť tvoj, keby si si ho bola vzala.“
„Ach, ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
Potom putovali lúkami a princezná sa opäť pýtala:
„Komu patria tie lúky?“
„Tie patria kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohli byť tvoje, keby si si ho bola vzala.“
„Ach, ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
Konečne prišli do veľkého mesta a ona sa opäť pýtala:
„Komu patrí to obrovské mesto?“
„To patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohlo byť tvoje, keby si si ho bola vzala.“
„Ach, ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
„To sa mi málo páči,“ povedal potulný spevák:
„že si stále praješ za muža niekoho iného. Čo ti ja nie som dosť dobrý?“
Konečne prišli k malej chalúpke a princezná zvolala:
„Ach bože, aká malá je tá chalúpka, komu môže patriť taký úbohý dom?“
Potulný spevák odpovedal:
„To je môj a tvoj dom, kde budeme teraz spolu žiť.“
Musela sa zohnúť, keď chcela vojsť dovnútra:
„Kde sú sluhovia?“ spýtala sa.
„Akí sluhovia?“ zasmial sa jej muž: „sama musíš všetko obstarať, rozkúr oheň a postav vodu, uvaríš mi niečo na jedenie; som hladný a unavený.“
Ale princezná nevedela ani rozkúriť oheň, ani variť, a tak musel jej muž sám priložiť ruku k dielu, aby to aspoň na jedenie bolo. Keď zjedli svoje skromné jedlo, ľahli si spať. Ráno ju však zavčasu zobudil, lebo sa musela postarať o domácnosť.
Pár dní žili týmto biednym spôsobom, kým nezjedli všetko, čo mali doma.
Tu povedal muž:
„Žena, takto to ďalej nejde, aby si jedla a nič nezarobila. Budeš plietť košíky.“
Vyšiel von, narezal vŕbové prútie a doniesol jej ho domov. Tu začala plietť košík, ale tvrdé prútie jej rozpichalo jemné ruky do krvi.
„Vidím, že takto to nepôjde,“ povedal jej muž:
„radšej budeš priasť, možno ti to pôjde lepšie.“
Sadla si teda ku kolovrátku a skúšala priasť, ale pevná niť jej čoskoro prerezala jemné prsty, takže prízu farbila krv.
„Vieš, čo ty?“ povedal muž:
„Ty sa na žiadnu prácu nehodíš; s tebou som to teda vyhral. No vyskúšame, či zvládneš predávať hrnce a hlinený riad. Sadneš si na trh a budeš tovar ponúkať.“
Tu si princezná pomyslela, že keď ju ľudia z otcovej ríše uvidia na trhovisku, budú sa jej kruto vysmievať. Ale nič nepomohlo, musela sa podrobiť, ak nechcela umrieť od hladu. Spočiatku to išlo dobre, keď ľudia videli takú krásnu ženu predávať, kupovali od nej jej tovar a platili, čo si povedala, mnohokrát domov peniaze priniesla a nové hrnce na trh zasa odnášala. Teraz žili z toho zárobku a dlho sa im celkom darilo, predávala riad, ktorý muž vyrobil.
Raz si sadla na roh námestia a predávala, keď tu zrazu vletel na trhovisko opitý husár a rovno do jej hrncov, takže za malú chvíľu všetky na tisíc kusov roztrieštené na zemi ležali. Začala plakať a bála sa, čo si teraz počne, čo na to povie jej muž. Bežala domov a to nešťastie mu vyrozprávala.
„No a kto ti radil sadnúť si práve na roh námestia? s hlineným riadom?“ karhal ju muž:
„Nechaj ten nárek, vidím, že sa na žiadnu poriadnu prácu nehodíš. Bol som práve na zámku a pýtal som sa, či tam nepotrebujú slúžku do kuchyne, a oni mi sľúbili, že ťa prijmú, aspoň niekedy prinesieš aj niečo dobré na jedenie.“
Teraz bola princezná slúžkou v kuchyni, musela byť kuchárovi k ruke a robiť tie najhoršie práce. Mala v dvoch taškách hrnce, a keď šla domov, naplnila tie hrnce zvyškami a tie potom doma jedli. Tu sa stalo, že sa slávila svadba najstaršieho kráľovho syna. Tu sa zvedavá princezná vybrala hore, postavila sa pred dvere sály a chcela sa pozrieť. Keď boli zapálené svetlá a hostia sa jeden krajší druhého začali schádzať, všetci v nádhere a prepychu, tu si pomyslela na svoj smutný osud, ktorý si len svojou pýchou a namyslenosťou privodila, a do srdca jej vstúpil smútok.
Z vybraného jedla, ktoré sa do sály nosilo sem a tam, jej občas sluhovia hodili pár omrviniek, ona ich dávala do hrncov, aby ich neskôr doniesla domov. Ale zrazu vyšiel von kráľov syn, bol oblečený v zamate a hodvábe, mal okolo krku zlatú reťaz, a keď videl vo dverách stáť krásnu ženu, schmatol ju za ruky, že s ňou chce tancovať. Ale ona sa vzpierala a veľmi sa zľakla, lebo videla, že ten princ je sám kráľ Drozdia brada, ktorý sa o ňu uchádzal a z ktorého si robila posmech. Ale jej vzpieranie nebolo nič platné, kráľ ju vtiahol dovnútra do sály.
Tu sa jej pretrhla šnúrka, na ktorej tašky viseli, hrnce sa vysypali na podlahu, polievka vytiekla a zvyšky sa rozletely naokolo. A keď to ľudia videli, nastal všeobecný smiech a posmešky k nej lietali, takže bola taká zahanbená, že si priala byť tisíc siah hlboko pod zemou. Vybehla von dverami a chcela utiecť preč, ale pod schodmi ju zadržal akýsi muž a vliekol späť. A keď sa naňho lepšie pozrela, videla, že je to opäť kráľ Drozdia brada.
Priateľsky povedal:
„Neboj sa, ja som ten potulný spevák, s ktorým si žila v tom biednom domčeku, z lásky k tebe som sa prestrojil; a ten husár, ktorý ti rozbil hrnce, to som bol tiež ja. To všetko sa stalo preto, aby som tvoju pýchu premohol a teba potrestal, že si sa mi vysmievala.“
Tu princezná horko zaplakala:
„Dopustila som sa na tebe veľkej krivdy a nie som hodná byť tvojou ženou.“
Ale princ povedal:
„Neblázni, moja milá! Zlé dni sú za nami, teraz budeme sláviť skutočnú svadbu.“
Tu pribehli komorné, obliekli ju do nádherných šiat; prišiel aj jej otec s celým dvorom a požehnal ju k jej sobášu s kráľom Drozdou bradou. A žili šťastne až do smrti.