Veľká poštárska rozprávka

To by som rád vedel: keď môžu byť rozprávky o rozličných iných ľudských remeslách a povolaniach, ako o kráľoch a princoch a lupičoch, pastieroch a rytieroch a čarodejníkoch a obroch a drevorubačoch a vodníkoch, prečo by nemohla byť raz aj rozprávka o poštárovi? Veď taký poštový úrad, to je skoro ako začarované miesto; máte tam samé nápisy, že „fajčiť je zakázané“ a „psov so sebou brať je zakázané“ a mnoho iných výstražných tabuliek – hovorím vám, toľko vyhlášok a zákazov nemajú vo svojich úradovniach ani čarodejníci, ani draci. Už z toho je vidieť, že pošta je miesto tajomné a mocné. A potom, deti, kto kedy videl, čo sa deje na pošte v noci, keď je zatvorená? Počujte, na to by sme sa chceli pozrieť! Veď jeden pán – aby ste vedeli, bol to pán Kolbaba, povolaním poštár a listonoš – sa na to naozaj pozrel a povedal o tom ostatným listonošom a poštárom a tí to zasa povedali ďalej, až sa to donieslo ku mne; a ja nie som taký neprajný, aby som si to nechal sám pre seba. Tak len s tým von, a už sa začína.

Tak teda pána Kolbabu, povolaním listonoša a poštára, akosi omrzelo jeho poštárske remeslo: čo sa taký listonoš vraj nachodí, nabeháva, nadrie, nalieta, nahoní a nalapá, že vraj deň čo deň musí ujsť dvadsaťdeväťtisíc sedemstotridsaťpäť krokov, v čom je zahrnutých osemtisíc dvestoštyridsaťdeväť schodov hore a dole, a že tie listy, čo roznáša, sú aj tak samé tlačivá a účty a iné zbytočnosti, ktoré nikomu nespravia ani trochu radosti, a že aj ten poštový úrad je také neveselé a nijaké miesto, kde sa ani žiadne rozprávky nedejú. Tak a všelijako inak si nariekal pán Kolbaba na svoje poštárske povolanie. A raz si zo samého smútku sadol na pošte pri kachliach a zaspal a ani si nevšimol, že je už šesť hodín; a keď odbila hodina šiesta, odišli ostatní poštári a listonoši a zatvorili poštu a pán Kolbaba tam zostal zamknutý a spal.

Mohlo byť k polnoci, keď ho zobudil taký šramot, ako keď myši šuchotajú po podlahe. Hľa, povedal si pán Kolbaba, máme tu myši; mala by sa na ne nastaviť pasca. A keď sa tak díva po tých myšiach, vidí, že to nie sú nijaké myši, ale poštoví škriatkovia. To vám sú takí malí a fúzatí drobci, asi takí veľkí ako menšia sliepka wyandotka alebo ako veverička alebo ako lesný králik, tak asi; a na hlavách majú poštárske čiapky ako praví poštári a nosia pelerínky ako praví listonoši. Do čerta, povedal si pán Kolbaba, ale inak ani nemukol, ani necekol, ba ani nepípol, aby ich nepoplašil. A hľa, jeden ten poštový škriatok prekladal listy, ktoré mal ráno pán Kolbaba roznosiť; druhý triedil poštu, tretí vážil balíčky a lepil na ne lístky; štvrtý hundral, že tu tá škatuľa nie je previazaná podľa predpisu, piaty sedel pri okienku a prepočítaval peniaze, ako robia poštoví úradníci. „Veď som si to myslel,“ bručal ten škriatok, „tu sa ten poštový človek zase prepočítal o jeden halier; musím mu to opraviť.“ Šiesty škriatok sedel pri telegrafnom aparáte a vyklepkával na ňom depeše, asi takto: taktak tak tak taktaktak tak. Ale pán Kolbaba rozumel, čo telegrafuje; v obyčajnej reči to bolo: „Haló, ministerstvo pôšt? Tu poštový úrad číslo sto tridsaťjeden. Hlásim všetko v poriadku stop. Kolega šéf Matlafúsek má kašeľ, hlási sa chorý, nenastúpil službu stop. Ťa pero stop.“

„Tu je list do mesta Bambolimbonandy v Kanibalskom kráľovstve,“ ozval sa siedmy trpaslík. „Kde to je?“

„To je cez Benešov,“ povedal ôsmy drobec. „Pripíš tam, kolega, Kanibalské kráľovstvo, stanica dráhy Dolný Trebizon, posledná pošta Mačací Hrádok. Letecky. Tak a sme hotoví. Čo myslíte, páni, nezahráme si teraz trochu karty?“

„Prečo by nie,“ povedal prvý škriatok a odpočítal tridsaťdva listov. „Tak tu sú kartičky a môžeme začať.“

Druhý škriatok vzal tie listy a zamiešal ich.

„Snímam,“ povedal prvý škriatok.

„Tak rozdávaj,“ povedal druhý.

„Ale, ale,“ bručal tretí, „to som dostal zlý list!“

„Nesiem,“ povedal štvrtý a plesol listom o stôl.

„To ti prebijem,“ vravel piaty a položil svoj list na tamten.

„Chlapci, to je na mňa slabé,“ povedal šiesty a pridal svoj list.

„Ó,“ povedal siedmy, „to ja mám ešte vyššiu kartu.“

„A ja mám trumfové eso,“ zvolal ôsmy a hodil svoj list na tie ostatné.

Toto, deti, už pán Kolbaba nemohol vydržať a vyhrkol: „Nehnevajte sa, páni škriatkovia, že vás rušim, ale aké karty to máte?“

„A, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok. „My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď ste sa už zobudili, poďte si zahrať s nami. My totiž hráme len obyčajný mariáš.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si medzi škriatkov.

„Tak tu máte karty,“ povedal druhý škriatok a podal mu niekoľko listov, „a môžete začať.“

Pán Kolbaba sa pozrel na tie listy, čo mu dali do ruky, a povedal: „Nemajte mi to za zlé, páni škriatkovia, ale ja nemám v ruke žiadne karty, ja mám len nedoručené listy.“

„No práve,“ odpovedal tretí drobec, „to sú naše hracie karty.“

„Hm,“ povedal pán Kolbaba, „nehnevajte sa, páni, ale karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, spodka a hornika, kráľa a najvyššie eso. Ale tu v týchto listoch nič také nie je.“

„A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba,“ povedal štvrtý mužíček. „Aby ste vedeli, každý ten list platí viac alebo menej podľa toho, čo je v ňom vnútri napísané.“

„Najnižšia karta,“ vykladal prvý škriatok, „takzvaná sedmička, inak minelka, to sú také listy, v ktorých si ľudia niečo nahovárajú a predstierajú.“

„Druhá najnižšia karta je osmička,“ pokračoval druhý drobec, „a to sú také listy, čo ľudia píšu len z núdze a povinnosti.“

„Tretia nízka karta je deviatka,“ povedal na to tretí maličký, „a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo zdvorilosti.“

„Prvá vysoká karta je desiatka,“ povedal štvrtý. „To sú také listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové.“

„Druhá vysoká karta je spodok,“ povedal piaty. „To sú lístky, čo si ľudia posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť.“

„Tretia vysoká karta je horník, alebo chlapec,“ vravel šiesty. „A to sú listy medzi dobrými priateľmi.“

„Štvrtá vysoká karta sa volá kráľ alebo aj dáma,“ dodával siedmy. „A to je taký list, ktorý je napísaný z lásky.“

„A tá najvyššia karta, čiže eso,“ doložil ôsmy starček, „to je taký lístok, ktorým dáva človek tomu druhému svoje celé srdce. To je karta, ktorá prebije čiže pretrumfne všetky ostatné. Aby ste vedeli, pán Kolbaba, taký list sa nájde, keď píše mamička svojmu dieťaťu alebo človek človekovi, ktorého má radšej než seba samého.“

„Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Ale teraz by som rád vedel, ako môžete poznať, čo stojí vnútri v tých listoch napísané. To by som, páni, veľmi nerád počul, že ich azda otvárate a čítate. To sa nesmie, ľudkovia, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás, chasa, musel udať na polícii. Preboha, to by bol obrovský hriech, keby niekto otvoril list, ktorý mu nepatrí!“

„To my, pán Kolbaba, tiež vieme,“ povedal prvý škriatok. „Ale my, vidíte, my cítime hmatom cez zatvorenú obálku, čo v tom liste je. Tie ľahostajné listy sú na dotyk studené, ale čím viac lásky je v liste, tým je ten lístok teplejší.“

„A keď si my škriatkovia položíme zatvorený list na čelo,“ dodal druhý, „môžeme vám povedať slovo za slovom, čo tam stojí napísané.“

„To je teda iná,“ povedal pán Kolbaba. „Ale keď sme už tu takto pokope, rád by som sa vás na niečo opýtal. Azda vás to, páni, neurazí.“

„Že ste to vy, pán Kolbaba,“ odpovedal tretí škriatok, „tak sa môžete opýtať, na čo chcete.“

„Ja by som rád vedel,“ povedal pán Kolbaba, „čo vlastne škriatkovia jedia.“

„To je všelijaké,“ povedal štvrtý škriatok. „My škriatkovia, čo žijeme v rozličných úradoch, sa živíme ako lastovičky tým, čo vy ľudia poztrácate: takto omrvinkou chleba alebo kúskom žemle. – To viete, pán Kolbaba, veľa toho nie je, čo vám ľuďom spadne od úst.“

„Ale my škriatkovia od pošty,“ povedal piaty trpaslík, „to nemáme tak zlé. My si varíme tie telegrafné pásky ako rezance a mastíme si ich poštovým lepidlom; ale to musí byť lepidlo z dextrínu.“

„Alebo môžeme oblizovať známky,“ podotkol šiesty. „To je dobré, ale veľmi sa nám tým zalepia fúzy.“

„Ale najviac papáme omrvinky,“ vykladal siedmy panáčik. „Viete, pán Kolbaba, preto sa v úradných miestnostiach tak zriedka zametá, aby aj na nás zostali nejaké tie omrvinky.“

„A že som taký smelý,“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba, „kdeže vy tu vlastne prespávate?“

„To vám, pán Kolbaba, nepovieme,“ povedal ôsmy dedko. „Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymetli. Kdeže, to nesmiete vedieť.“

Veď dobre, keď mi to nepoviete, tak si to nechajte, myslel si pán Kolbaba. Veď ja dám pozor, kam pôjdete spať. – A sadol si zase pri kachliach, aby dával pozor. Ale len čo sa pohodlne usadil, už sa mu začali akosi lepiť na očká viečka, a skôr než by ste povedali pec, pán Kolbaba zaspal a spal ako zabitý až do božieho rána.

Tak toto, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, pretože, to viete, na pošte sa vlastne nesmie prespávať. Len odvtedy ho už neomrzelo roznášať listy ľuďom. Tento list, vravel si, je taký vlažný, ale tento tu práve hreje, taký je teplý; to asi je list od nejakej mamičky.

A raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich roznesol ľuďom. „Hľa,“ povedal zrazu, „tu je list v zalepenej obálke, ale na tej obálke nie je ani adresa, ani známka.“

„Aha,“ povedal pán poštmajster, „to zase niekto hodil do schránky list bez adresy.“

Bol tam práve na pošte jeden pán, aby poslal svojej mamičke doporučený list; ten pán to počul a vraví: „No, to musí byť somár, trkvas, čápo, vrece, dromedár, budižkničomu a darebák, kto posiela list a nenapíše naň ani adresu.“

„Ba nie,“ povedal pán poštmajster, „takých listov, pane, sa za rok nájde celá kopa. To by ste neverili, pane, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list, pane, a potom s ním horempádom bežia na poštu a zabudnú sa, pane, pozrieť, že ešte nenapísali adresu. Jaj, pane, to sa stáva častejšie, ako si myslíte.“

„Ale, ale,“ divil sa ten pán, „a čo vy s takými listami bez adresy robíte?“

„Necháme ich ležať na pošte, pane,“ povedal poštmajster, „pretože ich nemôžeme, pane, doručiť.“

Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a bručal: „Pán poštmajster, tento list je taký teplý, v tom je iste napísané niečo úprimné. Ja si myslím, že by sa ten list mal predsa len doručiť tomu, komu patrí.“

„Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde a basta,“ namietal pán poštmajster.

„Tak azda by ste mohli ten list otvoriť,“ radil ten cudzí pán, „a pozrieť sa, kto ho posiela.“

„To nejde, pane,“ povedal pán poštmajster prísne, „pretože to by,

pane, bolo porušenie listového tajomstva, a to sa nesmie.“ A tým bola tá vec pre neho vybavená.

Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba k pánovi poštmajstrovi: „Že som taký smelý, pán poštmajster, ale ohľadom toho listu by nám azda mohol poradiť niektorý pán poštový škriatok.“ A potom rozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov a ako tí škriatkovia dokážu čítať listy, aj keď ich neotvoria.

Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: „Do čerta, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba; keď nám ten pán škriatok povie, čo v tom zatvorenom liste stojí napísané, poznáme azda, komu ten lístok patrí.“

Tak tej noci sa dal pán Kolbaba zamknúť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul také šušťanie šuch po podlahe, ako keď myši behajú; a potom zase videl škriatkov, ako triedia listy a vážia zásielky a počítajú peniaze a odklepkávajú depeše. A keď boli so všetkým hotoví, sadli si na zem a hrali s listami mariáš.

V tej chvíli sa pán Kolbaba ozval: „Dobrý večer, páni škriatkovia.“

„A, to je pán Kolbaba,“ povedal ten najstarší škriatok. „Tak poďte si s nami zahrať karty.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si s nimi na podlahu.

„Nesiem,“ povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem.

„Prebíjam,“ povedal druhý.

„Dávam fleka,“ vraví tretí.

Teraz prišiel rad na pána Kolbabu, a on položil ten zatvorený list bez adresy na tie tri ostatné.

„Tak ste vyhrali, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok, „pretože ste priniesli tú najvyššiu kartu čiže srdcové eso.“

„Že som taký smelý,“ odpovedal pán Kolbaba, „ale viete to iste, že to je takáto vysoká karta?“

„Aby som to nepoznal,“ povedal škriatok. „To je predsa lístok, čo píše mládenec dievčine, ktorú má radšej než seba samého.“

„To sa mi nezdá,“ povedal naschvál pán Kolbaba.

„A práve že je to tak,“ odpovedal trpaslík. „Keď tomu nechcete veriť, ja vám ten lístok prečítam.“ A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a takto čítal:

„Moja znajmilšia Marienka, tak ti pýšem (tu je pravopisná chyba, povedal ten škriatok, správne má byť mäkké í) zom dostal mjesto za šoféra tak keby si chcela mohli by sme mať svatbu napýš mi či ma máš ešte rada pýš mi čoskoro tvoj vérny Frantík.“

„Tak vám ďakujem, pán škriatok,“ povedal pán Kolbaba, „to som potreboval vedieť. Veľmi pekne vám ďakujem.“

„Niet začo,“ povedal mužíček. „Ale aby ste vedeli, je tam osem pravopisných chýb. Veľa sa toho ten Frantík v škole nenaučil.“

„Len by som sa rád dozvedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý Frantík,“ bručal pán Kolbaba.

„Nemôžem poslúžiť, pán Kolbaba,“ povedal ten maličký panáčik. „To tam už nie je napísané.“

Ráno nato hlásil pán Kolbaba pánovi poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér Frantík nejakej slečne Marienke a že si ten pán Frantík chce tú slečnu vziať za ženu.

„Ale pre pána,“ zvolal pán poštmajster, „to je nesmierne dôležitý list, ten by tá slečna mala dostať!“

„Ja by som jej ten lístok hneď zaniesol,“ povedal pán Kolbaba, „keby som len vedel, ako sa tá slečna Marienka volá vlastným menom a v ktorom meste, ktorej ulici a ktorom popisnom čísle býva.“

„To by, pán Kolbaba, dokázal každý,“ vraví pán poštmajster. „Na to by ani nemusel byť poštár. Ale ja by som veľmi rád videl, aby tá slečna ten list dostala.“

„Dobre, pán poštmajster,“ zvolal pán Kolbaba, „tak ja tú slečnu adresátku budem hľadať, aj keby som mal rok behať a prejsť celý svet.“

To povedal, prehodil cez plece poštársku tašku s tým listom a s kúskom chleba a vydal sa do sveta.

Tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či nebýva v tom kraji nejaká slečna Marienka, čo čaká lístok od nejakého pána šoféra Frantíka. A tak prešiel celé Litoměřicko a Lounsko a rakovnícky okres a Plzeňsko a Domažlicko a Písek a Budějovicko a Přeloučsko a Táborsko a Čáslavsko a hajtmanstvo hradecké a okres jičínsky a Boleslavsko; bol v Kutnej Hore, Litomyšli, Třeboni, Vodňanoch, Sušici, Příbrami, Kladne a Mladej Boleslavi a vo Voticiach a v Trutnove a v Sobotke a Turnove a v Slanom a v Pelhřimove, ba aj v Dobrušce a v Úpici a v Hronove a pri Siedmich Chalupách, aj na Krákorke bol, aj v Zálesí, no skrátka všade a všade sa vypytoval po tej slečne Marienke. Tých slečien Marienok, čo v Čechách našiel, bolo veľa, dohromady štyridsaťdeväťtisíc deväťsto osemdesiat, ale žiadna z nich nečakala lístok od pána šoféra Frantíka; niektoré z nich síce čakali na lístok od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal Frantík, ale Tóno alebo Ladislav alebo Václav, Jozef alebo Jarolím či Lojzík alebo Florián, tiež Juraj alebo Johan alebo Vavrinec, ba aj Dominik a Vendelín a Erazim, len Frantík nie; a iné tie slečny Marienky zasa čakali na lístok od nejakého pána Frantíka, ale ten zasa nebol šoférom, ale zámočníkom alebo šikovateľom, stolárom alebo sprievodcom, prípadne tiež drogistom, čalúnnikom, holičom alebo krajčírom, ale práve že nie šoférom.

A tak ten pán Kolbaba už prešiel rok a deň, ale nemohol ten list doručiť tej pravej slečne Marienke. Poznal veľa vecí: videl dediny aj mestá, polia aj lesy, východ aj západ slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu aj žatvu, hríby v lese a dozrievajúce slivky, videl v Žatci chmeľ a na Mělníku vinice a v Třeboni kapre a v Pardubiciach perník, ale keď mu to márne hľadanie trvalo už rok a deň, sadol si skľúčený pri ceste a povedal si: Tak to už je márne, to už azda tú slečnu Marienku ani nenájdem.

Bolo mu skoro do plaču od ľútosti. Ľutoval slečnu Marienku, že nedostala list od mládenca, ktorý ju mal radšej než seba samého; ľutoval šoféra Frantíka, že ten jeho list nemôže doručiť; a ľutoval aj seba samého, že si s tým dal takú robotu a toľko sa nachodil v daždi a horúčave a chlade a nepohode, a že to bolo nadarmo.

A ako tak sedel pri ceste a ľutoval, videl, že po tej ceste ide nejaké auto. Išlo pomaličky, tak asi šesť kilometrov za hodinu, a pán Kolbaba si povedal: No, to musí byť nejaká starožitná kára, že sa to tak pomaly vlečie. Ale keď to auto prišlo bližšie, videl, že je to, preboha, krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, načierno oblečený šofér a vo voze smutný, načierno oblečený pán.

A keď ten smutný pán uvidel pri ceste zarmúteného pána Kolbabu, kázal zastaviť a povedal: „Poďte, poštár, ja vás kúsok cesty odveziem.“

Pán Kolbaba bol rád, pretože ho po takom dlhom putovaní už bolely nohy; sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a voz sa dal pomaly a smutne do pohybu.

Keď tak prešli asi tri kilometre, ozval sa pán Kolbaba: „Že som taký smelý, pane, vy asi idete na pohreb, však?“

„Nejdeme,“ povedal dutým hlasom smutný pán. „Prečo si myslíte, že ideme na pohreb?“

„No,“ povedal pán Kolbaba, „pretože vy, pane, ste taký smutný.“

„Ja som taký smutný,“ vravel hrobovým hlasom ten pán, „pretože moje auto ide tak pomaly a smutne.“

„No jo,“ povedal pán Kolbaba, „veď prečo vám taká krásna bugatka ide tak pomaly a smutne?“

„Pretože ju riadi smutný šofér,“ povedal zronene čierny pán.

„Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Dovoľte, vaša milosť, prečo vlastne je ten pán šofér taký smutný?“

„Pretože nedostal odpoveď na lístok, ktorý dal na poštu pred rokom a dňom,“ odpovedal čierny pán. „Viete, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpísala; tak si on myslí, že ho už nemá rada.“

Keď to pán Kolbaba započul, vyhrkol: „Že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér Frantík?“

„Volá sa pán František Svoboda,“ odpovedal smutný pán.

„A tá slečna sa volá Marienka, však?“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba.

Tu sa ozval smutný šofér a povedal so žalostným vzdychom: „Slečna Mária Nováková sa volá tá nevernica, čo zabudla na moju lásku.“

„Aha,“ vykríkol pán Kolbaba radostne, „človeče drahý, tak to vy ste ten trumbera, ten blázon, ten ťarbák, ten popleta, ten truľo, ten vrták, ten truhlík, ten makovica, to ťarbavé, to trdlo, to pometlo, ten tulipán, ten šašo, ten šalát a ten ničomník, ten splašený, ten strelený, ten pomätený, ten šibnutý a ten vrecom praštený, ten ťuťmák, to nemehlo, ten nekňuba, ten somár, ten ňuňo, ten slivka a ten bambula, ten kapar, ten janek, ten mátoha, ten vánok, ten kubo a ten popleta, čo nám hodil do poštovej schránky ten lístok bez známky a bez adresy? Jemine, to som rád, že mám česť vás poznať! Akože vám mohla slečna Marienka odpísať, keď doteraz ten váš list ani nedostala?“

„Kde, kde je ten môj list?“ zvolal pán šofér Frantík.

„No,“ povedal pán Kolbaba, „a keď mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak ten list bude, aby ste vedeli, hneď na ceste k nej. Môj ty Tondo, už rok a deň nosím ten list v taške a hľadám po celom svete tú pravú slečnu Marienku! Mládenec zlatý, teraz hneď a rýchlo, bez odkladu a cvalom mi dajte adresu tej slečny Marienky a ja pôjdem a doručím jej ten lístok.“

„Nikam, pán poštár, nepôjdete,“ povedal pán, „pretože ja vás tam odveziem. Tak, Frantík, teraz pridať plynu a ide sa k slečne Marienke.“

Len čo to dopovedal, pridal pán šofér František plynu, voz sebou trhol a teraz vám to, ľudkovia, mazalo šesťdesiat, sedemdesiat, osemdesiat kilometrov, stovkou, stodesaťkou, stodvadsiatkou, stopäťdesiatkou, stále rýchlejšie, a motor spieval, vyl, jasal a burácal samou radosťou a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neulietol, a pán Kolbaba sa oboma rukami držal sedadla a pán Frantík kričal: „Pán šéf, to nám to ide, čo? Sto osemdesiat kilometrov! Jej, veď my už ani nejdeme, my letíme na priamy záber vo vzduchu, pozrite sa, pán šéf, kde sme nechali cestu! Pán šéf, pán šéf, veď my sme dostali krídla!“

A keď tak nejakú chvíľu leteli rýchlosťou sto osemdesiatich siedmich kilometrov, ukázala sa taká pekná biela dedina – naozaj, veď to bol Libňatov – a pán šofér Frantík vraví: „Pán šéf, tak by sme boli na mieste.“

„Tak zastavte,“ povedal čierny pán, a auto sa snieslo na zem na kraji tej dediny. „Ale že tá bugatka dobre ide, čo?“ pochvaľoval si pán. „A teraz by ste, pán Kolbaba, mohli tej slečne Marienke doručiť ten lístok.“

„Azda,“ zmienil sa pán Kolbaba, „by jej pán Frantík povedal radšej ústne, čo je v tom lístku napísané. Ono tam je totiž osem pravopisných chýb.“

„Čo vás nemá,“ bránil sa pán Frantík, „ja sa jej hanbím prísť na oči, pretože takú dobu odo mňa nedostala žiadny lístok. A potom,“ dodával zarmútene, „možno už na mňa zabudla a nemá ma už ani trochu rada. Pozrite, pán Kolbaba, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka tak čisté ako studnička.“

„Tak ja idem,“ povedal pán Kolbaba, zatrúbil pekne na ústa „Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán“ a vykročil pravou nohou k tomu domčeku. A tam za tým čistým okienkom sedela bledá dievčina a šila šatôčky.

„Pozdrav Boh, slečna Marienka,“ zavolal pán Kolbaba. „To si šijete svadobné šatôčky?“

„Ba nie,“ povedala smutne slečna Marienka, „to si ja šijem rubášik do truhličky.“

„Ale, ale,“ povedal súcitne pán Kolbaba, „jaj, jaj, jemine, jeminkote, jezuskristíku, azda to nebude také zlé? Čo vy, slečna, chorľavejete?“

„Nechorľavejem,“ zavzdychla slečna Marienka, „ale srdiečko mi puká žiaľom.“ A pritom si položila ruku na srdce.

„Preboha,“ zvolal pán Kolbaba, „slečna Marienka, počkajte ešte s tým puknutím! Že som taký smelý, prečo vlastne vás srdce bolí?“

„Pretože už rok a deň,“ povedala ticho slečna Mária, „už deň a rok čakám na jeden lístok, ktorý neprichádza.“

„Nič si z toho nerobte,“ tešil ju pán Kolbaba. „Ja zasa rok a deň nosím tuto v taške jeden lístok a nemám komu ho odovzdať. Viete čo, slečna Marienka, ja ten lístok dám vám.“ A pritom jej podával ten list.

Slečna Mária zbledla ešte viac. „Pán listonoš,“ povedala tichým hlasom, „ten list azda nie je pre mňa, veď na ňom nie je adresa!“

„Len sa pozrite dovnútra,“ kázal pán Kolbaba, „a keď to nebude pre vás, tak mi to vráťte a je to.“

Slečna Mária otvorila trasúcimi sa prstami ten list, a ako ho začala čítať, zružoveli jej líca.

„Tak čo,“ pýtal sa pán Kolbaba, „vrátite mi ten list alebo nie?“

„Nevrátim,“ vydýchla slečna Mária a oči sa jej zaliali slzami radosti. „Pán poštár, veď to je ten lístok, na ktorý som čakala rok a deň! Pán listonoš, ja ani neviem, čo by som vám za to dala!“

„Tak ja vám to poviem,“ povedal pán Kolbaba. „Dáte mi dve koruny pokuty za to, že ten list nebol náležite frankovaný, rozumiete? Preboha, veď len preto s tým lístkom behám rok a deň, aby pošta dostala tie dve korunky porta! Tak pekne ďakujem,“ povedal, keď dostal tie dve koruny, „a na vašu odpoveď, slečna, tamto niekto čaká.“ A pritom pokynul na pána šoféra Frantíka, ktorý už stál za rohom.

A zatiaľ čo pán Frantík dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba s tým čiernym pánom a rozprával mu: „Rok a deň, vaša milosť, som s tým lístkom behal, ale stálo to za to: už len preto, čo všetko som videl. To vám je taká pekná a krásna krajina, nech je to pri Plzni alebo pri Hořiciach alebo pri Tábore. – A hľa, pán Frantík sa už vracia. Ona sa už tak ústne taká záležitosť dá vybaviť rýchlejšie než listom bez adresy.“

Pán Frantík nehovoril nič, len mu svietili oči. „Tak ide sa, pán šéf?“ pýtal sa.

„Ide sa,“ povedal ten pán. „Najprv odvezieme pána Kolbabu na poštu.“

Pán šofér skočil do voza, stlačil štartér a prišliapol spojku a plyn a voz sa rozbehol tak hladko a ľahko ako vo sne. Hneď vám ručička na tachometri ukazovala sto dvadsať kilometrov.

„Ale že ten voz krásne ide,“ pochvaľoval si čierny pán. „To si to tak šľape preto, že ho riadi šťastný šofér.“

A všetci šťastne došli, a my tiež.