Husle samohrajky

V jednom cárstve žil roľník a ten mal syna. Otca volali Alexej a syna Vaňka. Prišlo leto. Alexej zoral zem a zasial repu. Urodila sa krásna repa, veľká, ťažká, že hej! Roľník bol rád. Každé ráno chodil na pole, tešil sa z repy a velebil pánaboha. Raz spozoroval, že mu ju niekto kradne, a začal strážiť. Strážil, strážil, ale nadarmo, nikde nikoho! Poslal teda Vaňku:
„Choď ty, dohliadni na repu!“
Vaňka prišiel na pole, pozerá, nejaký chlapec tam vykopáva repu; napchal dve vrecia, veľké až hrôza, naložil si ich, úbožiak, na chrbát, sotva ich vlečie, nohy sa mu podlamujú a v chrbte mu praská. Chlapec ťahal, ťahal, už mu nestačia sily, hodil vrece na zem a hľa! Pred ním stojí Vaňka. „Buď taký dobrý, dobrý človek, pomôž mi dotiahnuť vrecia domov, dedko ťa bohato obdaruje.“ Ale Vaňka, len čo uvidel chlapca, nepohne sa z miesta; vyvalil naňho oči a stále hľadí, pozorne si ho obzerá; napokon sa spamätal a hovorí:
„Nuž čo, dobre!“ Hodil si na chrbát dve vrecia a niesol ich za chlapcom.
Chlapec pred ním poskakuje a rozpráva:
„Dedko ma posiela po repu každý deň. Ak mu ju budeš nosiť, dá ti veľa striebra a zlata, ale neber ich, popros ho o husle samohrajky.“
Prišli do chalupy; v kúte sedí sivý starec s rohmi na hlave. Vaňka sa poklonil. Starec mu dáva hrudu zlata za prácu. Vaňkovi zasvietili oči, ale chlapec šepká:
„Neber!“
„Netreba, daj mi husle samohrajky a všetka repa je tvoja.“ Len čo prehovoril o husliach samohrajkách, vyvalil starík oči až navrch hlavy, ústa sa mu roztiahli od ucha k uchu a zahýbal rohmi. Vaňka dostal strach, ale chlapec hovorí:
„Daj mu ich, dedko!“
„Chceš príliš veľa, ale budiž; vezmi si husle, ale daj mi to, čo ti je doma najdrahšie.“ Vaňka premýšľa: náš domček je tak či tak na spadnutie, čo by mi tam bolo drahé! .....
„Dobre,“ hovorí, vzal husle samohrajky a išiel domov. Prišiel až k chalúpke a otec sedí na prahu mŕtvy. Zaplakal, zanariekal, pochoval otca a vydal sa do sveta hľadať šťastie.
Prišiel do jedného veľkého mesta, kde vládol sám cár. Oproti dvoru bolo pole, na ktorom sa pásli svine. Vaňka prišiel k pastierovi, kúpil od neho svine a začal ich pásť. Len čo zahral na husle samohrajky, dalo sa stádo do tanca! Raz cár nebol doma; princezná si sadla k okienku a vidí Vaňku, ako sedí na strome, hrá na husle samohrajky a pred ním tancujú svine. Princezná poslala svoju slúžku k pastierovi, aby jej predal aspoň jednu sviňu. Vaňka hovorí:
„Nech si príde sama!“ Prišla princezná:
„Pastier, pastier, predaj mi sviňu!“
„Tieto svine nie sú na predaj. A ak chceš, princezná, dostať sviňu, ukáž mi svoje biele nôžky po kolená.“
Princezná premýšľa, premýšľa, a potom sa obzrie na všetky strany, nikde nikoho! Zdvihla šaty až po kolená, a hľa! Na pravej nôžke má malé materské znamienko. Pastier jej dal sviňu; princezná rozkázala, aby ju priviedli na dvor, zobrala muzikantov a donútila ich, aby hrali. Zachcelo sa jej vidieť, ako bude sviňa tancovať, ale tá sa len schováva do kútov, kvíka a chrochce.
Cár sa vrátil domov a vzal si do hlavy, že dcéru vydá. Zvolal všetkých bojarov a veľmožov, kupcov i roľníkov. Z cudzích krajín prichádzajú k nemu králi i kráľovici a všelijakí ľudia. „Kto spozná, čím sa moja dcéra líši od ostatných, ten ju dostane za ženu.“ Nikto nemohol nič vypátrať; nech sa snažili, ako chceli, nič nevyzvedeli.
Posledný deň sa prihlásil Vaňka: ja, vraj, viem a povedal, že princezná má na pravej nohe malé materské znamienko.
„Uhádol!“ hovorí cár, oddal ho so svojou dcérou a vystrojil takú hostinu, že o nej vedel celý svet. Tak sa stal Vaňka cárovým zaťom a žil šťastne až do smrti.