Statočný cínový vojačik

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov. Všetci boli bratia, lebo boli odliati z jednej starej lyžice. Zbraň držali v ruke, hlavu čelom vpred; uniformu mali červenú a modrú, no, nesmierne krásnu.
Prvé, čo počuli na tomto svete, keď bolo zdvihnuté veko z krabice, v ktorej ležali, bolo zvolanie:
„Cínoví vojačikovia!“ Volal tak malý chlapec a tlieskal rukami. Dostal ich, lebo mal dnes narodeniny, a postavil ich na stôl.
Vojak sa podobal na vojaka ako vajce vajcu, len jeden z nich bol trochu iný: mal jedinú nohu, lebo ho odlievali naposledy a už naň nezostalo dosť cínu. Napriek tomu stál práve tak pevne na jednej nohe ako ostatní na dvoch. A práve s ním sa stalo čosi zvláštne.
Na stole, kam ich chlapec stavial, bolo ešte veľa iných hračiek; ale najväčšiu pozornosť z nich vzbudzoval krásny papierový zámok. Malými okienkami bolo vidieť priamo do sál. Pred zámkom stáli malé stromčeky a dookola bolo malé zrkadlo, ktoré malo vyzerať ako jazero. Plávali po ňom voskové labute a zrkadlili sa v ňom.
To všetko bolo pekné, ale najmilšia bola malá bábika, ktorá stála uprostred otvorenej zámockej brány. Bola tiež vystrihnutá z papiera, ale oblečená bola do snehobielej sukničky a cez plecia mala úzku modrú stužku a uprostred nej žiariacu hviezdu, práve takú veľkú ako celá jej tvár. Malá bábika vystierala obe ruky, lebo to bola tanečnica, a potom zdvihla jednu nohu tak vysoko do vzduchu, že náš cínový vojak si myslel, že má len jednu nohu ako on.
To by bola žena pre mňa! myslel si. Ale je príliš vznešená, býva v zámku, kým ja mám len krabicu a v nej je nás dvadsaťpäť. To by nebolo miesto pre ňu! A predsa sa musím usilovať, aby som sa s ňou zoznámil.
Ľahol si na šnupavý tabak za tabatierkou, ktorá stála na stole. Odtiaľ sa mohol pekne pozerať na milú jemnú dámu, ktorá vytrvalo stála na jednej nohe, bez toho aby stratila rovnováhu.
Keď nastal večer, vrátili sa ostatní cínoví vojačikovia do krabice a ľudia v dome išli spať. Hračky začali hrať všelijaké piesne o vojne a o plese. Cínoví vojačikovia šuchotali v krabici, lebo chceli byť tiež pri tom, ale nemohli zdvihnúť veko. Luskáčik robil kotrmelce a kamienok jazdil po tabuľke. Bol to taký hrmot, že sa zobudil kanárik a začal s nimi kričať o preteky, a to vo veršoch.
Jediní, ktorí sa nehýbali z miesta, boli cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála vzpriamene na špičke jednej nohy a mala obe ruky rozpažené; on sa zas postavil a stál potom práve tak vytrvalo na jedinej nohe a jeho oči sa od tanečnice neodvracali ani na okamih.
V tom odbíjali hodiny dvanásť a buch! vyskočilo veko tabatierky. Ale vnútri nebol šnupavý tabak, ale malý, čierny škriatok. Bolo to veľmi vtipné. „Cínový vojačik,“ povedal škriatok, „len aby si si nevykukal oči!“
Ale cínový vojačik robil, akoby to nepočul.
„No, počkaj ráno!“ volal škriatok.
Keď sa rozvidnelo a deti vstali, postavili cínového vojačika do okna. A či to už spôsobil škriatok alebo prievan, okno sa zrazu otvorilo a vojačik spadol strmhlav z tretieho poschodia.
Bol to strašný pád. Natiahol nohu rovno nahor a zarazil sa čiapkou do dlažby, bajonetom dolu.
Slúžka a chlapček zišli hneď dolu, aby ho hľadali. Div že ho nezašliapli, ale nenašli ho. Keby bol cínový vojak volal:
„Tu som!“, boli by ho azda našli, ale on nepovažoval za vhodné kričať príliš nahlas, keď bol v uniforme.
Začalo pršať, kvapka za kvapkou padali stále hustejšie, až sa spustil poriadny lejak. Keď dážď prešiel, prišli sem dvaja chlapci.
„Pozri,“ povedal jeden, „tu leží cínový vojačik! Ten musí na loď a na vodu!“
Urobili si loďku z novinového papiera, posadili cínového vojačika doprostred, a tak plával vojačik po stružke. Obaja chlapci bežali popri stružke a tlieskali od radosti.
Panebože, to boli vlny v stružke! A aký prúd! Ako prudko pršalo!
Papierová loďka sa húpala hore dolu a občas sa otáčala dookola, až sa náš cínový vojačik od hrôzy chvel. Ale nedal na sebe nič poznať, nepohol ani brvou, pozeral sa čelom vpred a držal zbraň v ruke.
Zrazu vletela loďka pod dlhý stružkový most. Tam bola práve taká tma, ako býva v jeho krabici.
Kam sa asi dostanem? myslel si. Áno, áno, to zavinil škriatok! Ach, keby tak tu v loďke sedela tá malá bábika, tak by mi to neprekážalo, nech by bola aj ešte väčšia tma!
V tom pribehla veľká krysa, ktorá bývala pod stružkovým mostom.
„Kde máš sprievodný list?“ pýtala sa krysa. „Sem s ním!“
Ale cínový vojačik stál ticho a držal pušku ešte pevnejšie. Ani nevedel, že sa obyčajne platí poplatok za dovolenie prejsť na lodi popod most a že sa plavci majú preukázať sprievodnými listami. Ale krysa tam ostatne nemala čo rozkazovať.
Loďka plávala ďalej a krysa za ňou. Hu, ako škrípala zubami a volala na triesky a slamu, plávajúce po vode:
„Chyťte ho, chyťte ho! Nezaplatil poplatok! A neukázal sprievodný list!“
Ale prúd sa stále zosilňoval. Cínový vojačik videl denné svetlo ešte skôr, než vyplával spod mosta, ale zároveň počul aj hučivý zvuk, ktorý by iste vystrašil aj sebaodvážnejšieho muža. Len si pomyslite: stružka sa rútila na konci mostíka priamo do veľkého prieplavu! To bolo pre vojačika práve tak nebezpečné ako pre nás, keby sme zišli dolu po veľkom vodopáde.
Už sa takmer ani nedokázal udržať na nohe. Loďka plávala ďalej a úbohý cínový vojačik sa držal vzpriamene, ako len vedel, aby o ňom nikto nemohol povedať, že žmurknutím oka dal najavo strach.
Loďka sa otočila trikrát štyrikrát a naplnila sa vodou až po okraj; musela sa potopiť. Cínový vojačik stál vo vode až po krk a loďka klesala hlbšie a hlbšie. Papier sa stále viac uvoľňoval. Už presahovala voda vojačikovi cez hlavu ..... vtedy si spomínal na malú rozkošnú tanečnicu, ktorú už nikdy nezazrie. V ušiach mu znela pieseň:
„Len pluj, len pluj, vojačik môj,
smrť ťa čaká, nuž sa boj!“
V tom sa papier roztrhol a vojak sa zrútil dolu. Ale hneď ho prehltla veľká ryba. Nie, aká tam vnútri bola tma! Bolo tam ešte horšie ako pod stružkovým mostom, a aké tam bolo stiesnené! Ale cínový vojačik bol statočný a ležal tam s puškou v ruke.
Ryba sebou mrskala sem a tam, robila najstrašnejšie pohyby, ale nakoniec úplne stíchla a akoby ňou prešiel blesk. Zažiaril celkom jasné svetlo a akýsi hlas volal nahlas:
„Cínový vojačik!“
Rybu totiž chytili, doniesli na trh a predali. Tak sa dostala do kuchyne, kde ju slúžka rozrezala veľkým nožom. Vzala vojačika dvoma prstami okolo pása a odniesla ho do izby. Tam všetci chceli vidieť toho podivuhodného muža, ktorý plával v bruchu ryby.
Ale cínový vojačik nebol na to hrdý. Postavili ho na stôl a tam ..... nie, dejú sa čudné veci na svete! Cínový vojačik bol v tej istej izbe, v ktorej bol predtým! Videl tie isté hračky, povaľujúce sa po stole, krásny zámok s peknou malou tanečnicou, ktorá ešte stále stála na jednej nohe a druhú držala vysoko vo vzduchu. Taká bola vytrvalá! Vojačik by bol takmer plakal cínové slzy, ale to sa nepatrilo. Pozeral sa na ňu a ona sa pozerala na neho, ale nepovedali ani slovo.
Náhle schytil vojačika jeden z chlapcov a hodil ho rovno do kachieľ, hoci na to nemal nijaký dôvod. Určite to zavinil škriatok v tabatierke.
Cínový vojačik stál jasne osvetlený a cítil strašnú horúčavu. Ale či to bolo skutočným ohňom alebo láskou, to nevedel. Farby z neho spustili nadobro; či sa mu to stalo na ceste alebo či to spôsobila bolesť, tiež nikto nevedel povedať. Pozeral sa na malú bábiku, ona sa pozerala na neho a on cítil, že sa roztápa. Ale ešte stál statočne so zbraňou v ruke.
V tom sa otvorili dvere, prievan zdvihol tanečnicu a ona vletela ako motýľ rovno do kachieľ k cínovému vojačikovi. Vznietila sa plameňom a zmizla. Potom sa cínový vojačik roztopil na kúsok cínu, a keď slúžka na druhý deň vymetala popol, našla ho ako malé cínové srdiečko. Z tanečnice zostala len hviezda, ale tá bola spálená na čierny zhorok.