Vavřínek

Hostinský mal pri mori veľký hostinec a bol veľmi bohatý. Keďže mal troch synov, nevedel, ako by ich zaopatril dedičstvom, lebo hostinec by nerád predal. A povedal svojim synom:
„Choďte do sveta, a ktorý preukáže najväčšie dobro svojmu blížnemu, ten dostane hostinec.“
Osedlali kone a každý sa vydal inou stranou.
Najmladší, Vavřínek, tichý a dobrý chlapec, nevedel, čo si počať a akým spôsobom preukázať svojmu blížnemu najväčšiu službu; preto bol smutný a zronený, kým ostatní dvaja bratia boli veselej mysle.
Vavřínek pustil koňa, nech ho nesie, kam chce. Prišiel ku skale, a tam bol príjemný chládok a uprostred trávnika bublal potôčik.
Chcel sa tam ochladiť a napojiť koňa. Prišiel bližšie a videlo sa mu, že vidí veľkú bránu do skaly. A vošiel ňou na široké priestranstvo ako na nádvorie. Zbadá tam dvere, otvorí ich a vidí, že je to stajňa. A priviaže koňa k válovu a začne sa obzerať, ako to tam ďalej vyzerá.
Prišiel do peknej záhrady, kde bolo hojnosť ovocia, ale žiadneho človeka. Nariekal, kam sa to dostal, že nie je vidieť ani živej duše. Vtom počuje, že ho za zelenou stenou niekto volá:
„Vavřínek, poď sem!“
Pošiel za hlasom, prišiel k potôčiku a zbadal na ňom bielu hus.
Prehovorila k nemu hus takto:
„Nenariekaj, Vavřínek, budeš u mňa sluhom; k večeru ma ponesieš do postele a ráno ma prinesieš sem na potôčik.“
Vavřínek tam zostal a robil, ako mu hus povedala; k večeru ju odniesol do postele a ráno na potôčik. Jedlo pre seba aj obrok pre koňa dostával, bez toho, aby vedel ako a odkiaľ. Zostal tam štyri týždne.
Po štyroch týždňoch povedal husičke:
„Milá husička, musím sa s Tebou rozlúčiť, lebo musím ísť domov; bratia budú azda už doma.“
Išiel domov a bol smutný, lebo nevedel, čím by sa mohol preukázať.
Na ceste ho prepadol zbojník a chcel ho obrať a zabiť. Vavřínek sa mu však šťastne ubránil, vytiahol kord a chcel ho prebodnúť. Zbojník však prosil pre Boha, aby ho nezabíjal, že má doma ženu a deti, že už nikdy v živote nechce nikomu ublížiť. Vavřínek sa zľutoval, pustil ho a dal mu ešte na cestu dar.
Prišiel domov, a dvaja starší bratia boli už tiež doma. Prvý brat rozprával, že na svojich cestách stretol žobráka, a ten ho žalostne prosil, aby sa nad ním zmiloval, lebo vraj už dva dni nemal ani sústa v ústach; i zľutoval sa najstarší brat a dal žobrákovi všetko, čo mal.
Druhý brat rozprával, že na svojich cestách raz podvečer zbadal na ceste žobráka, ktorý tam v daždi sedel a žalostne sa na neho pozeral. Nepýtal si síce nič, ale jeho tvár bola taká bolestná, že by mu bol rád niečím pomohol, ale na cestách už všetko minul a nič už nemal, čo ho, pravdaže, veľmi bolelo. A pýtal sa žobráka, prečo tu v daždi sedí, načo mu odpovedal, že má na nohách taký neduh, že sa ani z miesta pohnúť nemôže, a že inokedy preňho chodieval z lesa chudobný drevorubač a odnášal ho do svojej chalúpky, tentoraz však že neprišiel a v daždi ho opustil. A tešil sa druhý brat, že môže chudákovi preukázať milosrdenstvo. Odniesol ho do chalúpky a tam zistil, že dobrý drevorubač ťažko ochorel. Odvtedy slúžil chorému, kým sa neuzdravil, a po celý ten čas nosil žobráka k ceste a odtiaľ ho zase odnášal.
Rozprával aj Vavřínek o zbojníkovi, a otec uznal, že Vavřínek preukázal najväčšie milosrdenstvo, pretože daroval človeku život a že ho z hriešnej, zločinnej cesty priviedol k polepšeniu a na dobrú cestu.
Neboli s tým druhí bratia spokojní, lebo každý vychvaľoval svoj čin až do neba a každý dokazoval, že jeho skutok je určite najkrajší.
Otec, obávajúc sa veľkej roztržky, ustanovil niečo nové. Poslal ich ešte raz do sveta, hovoriac:
„Kto prinesie od nevesty najkrajší prsteň, dostane hostinec.“
Vavřínek šiel zase k zakliatemu zámku. Zaviedol koňa do stajne, kde mal už pripravený obrok, a sám zas obsluhoval bielu husičku. K večeru ju nosil z potôčika do postele a ráno z postele na potôčik.
Uplynuli dva týždne, Vavřínek povedal:
„Čas sa mi kráti, prsteň nemám a neviem, kam sa obrátiť.“
Husička povedala:
„Choď do mojej spálne, nájdeš tam kľúč; vezmi ho a otvor si skriňu. Je tam prsteňov mnoho; vyber si, ktorý sa Ti bude páčiť.“
Vybral si Vavřínek prsteň a odišiel domov.
Keď sa všetci bratia zišli a prstene ukázali, otec uznal, že Vavřínkov prsteň je najkrajší a najdrahší. Ale obaja starší bratia nechceli byť s tým spokojní; preto povedal otec tretí raz:
„Kto privedie najhodnejšiu nevestu, dostane hostinec.“
Rozišli sa tretí raz, každý svojou stranou hľadať nevestu.
Šiel Vavřínek zase k husičke.
Husička ho vítala a on jej povedal:
„Dvakrát sa mi poštastilo, ale teraz neviem, kde hľadať nevestu.“
„Vavřínek,“ povedala hus, „nemaj starosti, ja sa po nej sama poobzerám.“
Zostal Vavřínek zase dva týždne a obsluhoval hus.
Keď uplynuli dva týždne, hovorila hus:
„Všetky stromy v záhrade zotni a zapáľ a mňa posaď navrch, a keď hranica bude horieť, nechaj ju zhorieť a nedbaj na to, keď budem kričať: páli! Všetok popol vyhádž do potoka a nechoď tri dni do záhrady. Až po troch dňoch príď, a potom spolu prehovoríme.“
Vavřínek urobil, ako mu bolo prikázané. Krásnu záhradu zotínal, pri každom údere mu však bolo, akoby si sekal do vlastného srdca, lebo mu bolo ľúto dobrej husičky, že ju musí zo sveta sprovodiť.
Keď bola hranica narovnaná, posadil milú husičku na ňu a slzy mu kvapkali z očí, keď ju opúšťal. Bolo mu jej tak veľmi ľúto, že nemal ani srdce zapáliť hranicu.
Husička sa však na neho pozerala tak úpenlivo, že konečne zapálil, mysliac si pritom, že to bude iste pre jej dobro, keď si to sama od neho vyžiadala.
Hneď ako však hranica začala plápolať, vybehol zo záhrady, aby nemusel počúvať žalostný nárek, načo tri dni plakal a nariekal, že hus za dobrodenie spálil.
Štvrtého dňa šiel do záhrady, a tu vidí prekrásnu pannu v bielom odeve, a tá mu ďakovala, že ju vyslobodil z kliatby. Bola tu zakliata zlým čarodejníkom.
Ten požiadal jej otca, mocného kniežaťa, o ruku jedinej dcéry. Knieža mu ju však odoprelo. Čarodejník mu z pomsty vypovedal vojnu a kniežacie vojsko nielenže na hlavu porazil, ale aj samého kniežaťa vlastnou rukou zavraždil. Načo prišiel k princeznej a žiadal ju o ruku. Ako by však mohlo nevinné dievča milovať vraha svojho otca! S ohavou a pohŕdaním odbilo protivného nápadníka. Ten sa nesmierne rozzúril a bol by rád aj ju zo sveta sprovodil, nemal však nad ňou moc, lebo bola dievčaťom nevinným ako ľalia a čistým ako hviezda na nebi. Preto jej nemohol urobiť nič iné, iba ju zaklial do bielej husičky a nádherný kniežací zámok premenil na pusté skaly. Tak mala zostať až do súdneho dňa, ak neprijde za tristo rokov nevinný mládenec, ktorý ju má spálením vyslobodiť.
„A to si bol Ty,“ povedala, „drahý Vavřínek; a pretože viem, prečo si tentoraz vyšiel do sveta, pôjdem, ak chceš, s Tebou k Tvojmu otcovi.“
Kto by bol radšej než Vavřínek? A šiel so svojou prekrásnou nevestou k otcovi. Panna nabrala peňazí, šatstva a klenotov. Prišli, a všetci spoznali, že je hodnejšia než druhé. Mala dostať s Vavřínkom hostinec. Ona však poďakovala, že ho nepotrebuje, že má z čoho žiť.
Šli späť, a na mieste skaly stál prekrásny zámok a v ňom spolu bývali až do smrti.