O Mášenke z Ružového kráľovstva

Uprostred hlbokých lesov a skál, ktoré človek ešte nikdy neprebádal, existuje malá krajina, kde nežijú ľudia, ale poníci a koníci všetkého druhu. Nie je to krajina ani malá, ani veľká, ani bohatá, ani chudobná. Ale rovnako ako vo svete ľudí, aj tam existuje množstvo pravidiel a zákonov, ktorých porušenie musí byť potrestané.

Náš príbeh sa odohráva v Ružovom kráľovstve, ktoré je typické tým, že každý jeho obyvateľ musí mať v hrive zapletených niekoľko ruží. Keď je koník vo svojom domčeku a povedzme spí, tak ruže kvôli pohodliu mať nemusí, ale len čo vyjde von, medzi ostatných koníkov a poníkov, musí ruže v hrive mať. Ale žiaľ, nie každému poníkovi sa táto tradícia páči. Medzi takých poníkov patrí aj mladučká Mášenka, ktorá sa rada váľa v blate, neustále niekde poskakuje a dovádza, hrá sa s ostatnými poníkmi a ruže v hrive jej v jej zábave jednoducho prekážajú. Preto sa jedného dňa rozhodla, že sa už ďalej podriaďovať nebude a ruže v hrive nosiť nebude. Len čo však bez ruží vyšla zo svojho domčeka, strhol sa veľký povyk, vrhlo sa na ňu niekoľko poníkov a Mášenka bola donútená buď ruže nosiť, alebo zo svojho domčeka nevychádzať. Mášenka preplakala niekoľko dní a nocí, nechápala, prečo musí žiť práve v Ružovom kráľovstve, pýtala sa sama seba, prečo iné kráľovstvá poníkov takéto hlúpe tradície nemajú, len práve to jej kráľovstvo áno. Mama vedľa nej sedela, utierala jej slzy, ale ani to Mášenke nepomáhalo. Po pár dňoch, keď nabrala nové sily, opäť vyšla zo svojho domčeka bez ruží v hrive. A to sa opakovalo mnoho dní, až to už kráľovná Ružového kráľovstva nevydržala. Nechala Mášenku odchytiť a zavrela ju na neurčito do väzenia, ktoré bolo vybudované uprostred silných a obrovských skál, z ktorých nebolo úniku. Mášenkina mama plakala, chcela svoje dievčatko späť, ale kráľovná sa nedala prehovoriť. Mášenka opakovane porušila tradíciu kráľovstva a trest sa preto nedal odpustiť.

Uplynulo niekoľko dní, ktoré Mášenka strávila sama v skalnom väzení. Veľa nad sebou premýšľala, ale stále bola podvedome presvedčená o tom, že žiadne hlúpe ruže nosiť nechce. Zároveň však vedela, že s takouto myšlienkou sa z väzenia nedostane. Jedného dňa ráno ju zobudili podivné zvuky, ktoré sa ozývali zvonku a neustále sa približovali. Mášenka počúvala, čo sa to deje, až spoznala, že je to niečí veselý smiech. Začala volať a pýtať sa, kto je to, spočiatku jej nikto neodpovedal, ale po chvíli sa dozvedela, že to sú poníci zo susedného kráľovstva. Z kráľovstva, kde žiadna hlúpa tradícia nebola. Začala poníkov prosiť, aby ju nejako vyslobodili, ale poníci nevedeli ako. Sľúbili však, že privedú pomoc. Rozprávali jej o silnom, udatnom, bojovnom poníkovi, ktorý sa ničoho nebojí, ničoho sa nezľakne. Opísali ho ako rytiera, ktorý má veľmi statočné srdce. Mášenka im však ich rozprávanie nijako neverila, hoci v skrytosti duše dúfala, že jej azda niekto naozaj pomôže.

Uplynulo niekoľko ďalších dní a Mášenka bola ešte viac presvedčená, že žiadna pomoc nedorazí. Už-už to chcela vzdať, keď tu zrazu začula zvonku silný hlas, ktorý volal jej meno. Aj ona začala volať, tak nahlas, ako len vedela. Nemohla uveriť vlastným ušiam, keď zistila, že je to ten udatný poník, o ktorom jej rozprávali tí neznámi poníci. Tento poník sa volal Cid a bol to syn kráľa a kráľovnej zo susedného Dúhového kráľovstva. Sľúbil Mášenke, že urobí všetko pre to, aby jej pomohol. Mášenka vôbec netušila, že Cid o nej počul veľa príbehov a veľmi sa mu páčilo, aké mala odvážne srdce a že si stála za tým, čo chcela. Obdivoval ju a veľmi mu záležalo na tom, aby Mášenka bola opäť voľná. Povedal Mášenke, že mnoho dní teraz začuje len tupé zvuky, ale nech sa ničoho nebojí. Mášenka mu teda verila.

Opäť uplynulo niekoľko dní, možno aj týždňov, Mášenka zúfalo volala Cida, ale okrem hlasitých rán zvonku nič nepočula. Navyše ani nevedela, čo je to za rámus, čo ho spôsobuje, a bola hrozne veľmi zmätená a smutná.

Jedného dňa, keď nastala temná noc a Mášenka uprostred skál zaspala hlbokým spánkom, podarilo sa Cidovi dostať sa k Mášenke a vyslobodiť ju. A ako to dokázal? Mnoho dní a nocí kopal svojimi silnými kopytami do steny skaly, až dokázal, že skala povolila a on prekopal do skalného väzenia otvor, ktorým sa akurát pretiahli telá poníkov. Nežne Mášenku zobudil z jej spánku a ešte rozospatú ju odviedol k sebe domov, do Dúhového kráľovstva, kde Mášenka opäť zaspala. Keď sa ráno prebudila, rýchlo vyskočila na nohy a zmätene sa obzerala okolo seba, vôbec nechápala, čo sa to stalo, kde sa ocitla,… ? Keď uvidela Cida, spočiatku nevedela, kto to je, ale keď k nej prehovoril, spoznala ho po hlase. Cid sa jej veľmi zapáčil a vedela, že je to poník jej srdca. Cid to cítil úplne rovnako, rozprával Mášenke, ako o nej počúval veľa rozprávaní, o jej odvahe, ale aj drzosti – a to sa mu na nej páčilo najviac.

O niekoľko dní bola veľká svadba, vďaka ktorej sa Mášenka stala obyvateľkou Dúhového kráľovstva a to znamenalo, že už nikdy nemusela nosiť v hrive zapletené žiadne ruže.

A ako to vyzeralo v Ružovom kráľovstve? Kráľovná bola veľmi nahnevaná, že sa Mášenke podarilo zo skalného väzenia utiecť, ale tento čin dodal odvahy mnohým ďalším poníkom, ktorí sa ešte donedávna báli presadzovať svoje názory, títo poníci sa hromadne vzbúrili, takisto nechceli v hrive nosiť nepohodlné ruže a spoločnými silami donútili kráľovnú túto tradíciu zrušiť. Namiesto ruží v hrive musel mať každý aspoň jednu sadenicu ruží pri svojom domčeku, čo nikomu nevadilo a všetci poníci boli odvtedy šťastní a spokojní.