Vodník

I. (V Prahe v Podskalí)

1)
V Prahe v Podskalí ho vraj často vídavali k večeru na plťoch. Cez deň vyvesoval nad vodou pekné červené stužky; len čo sa ich niektoré dieťa dotklo, hneď bolo vo vode a utopilo sa. Prievozníci ich už poznali a hovorievali doma:
„Zase vyskakujú stužky; nech deti k vode nechodia!“
2)
Vodník chodieval aj na jarmoky a dobre ho už poznali: mával zelený kabát, z ľavého cípu mu kvapkalo, na ľavej ruke mu chýbal palec a huhňal. Predavači na jarmoku ho radi videli, a najmä obuvníci, ktorí na neho volali, aby im urobil začiatok. Jemu prvému najradšej predávali, lebo potom mali v predaji šťastie. K večeru chodieval Vodník niekedy aj do krčmy na pivo, a tu sa vždy krčmárky tešili:
„Ten zelený pán sem ide, budeme mať veľa ľudí!“ Kamkoľvek prišiel, vždy sa tam zišlo prehojne ľudí; ale vždy aj o polnoci vznikla bitka a niekto v nej bol zabitý.
3)
Raz ho vraj chytili na nastrčené lyká, v ktorých sa vraj nemôže pohnúť. Tu začal žalostne prosiť:
„Ach, len ma pustite, len ma pustite, len tentoraz ma pustite! Už nikomu neublížim.“ A keď ho pustili, dal sa do hlasného smiechu a žblnk do vody!

II. (Vodníkova žena)
Vodníkova žena vychádzala tiež častejšie z vody von, volali ju Sára. Jedna chalupníčka sa s ňou zoznámila a mali sa radi; Vodníkova žena ju často navštevovala, a keď s ňou chalupníčka chcela hovoriť, vyšla len k vode a zavolala:
„Sára!“ a Vodníčka sa jej hneď ozvala a vyšla z vody von. Potom chalupníčka zliehla a urobila Vodníkovu ženu svojmu dieťaťu kmotrou.
Keď potom dieťa podrástlo, vzala ho raz Vodníkova žena so sebou do svojho domu. Prišli k vode, Vodníčka švihla prútikom po vode a urobili sa dole schody ako do pivnice. Vodník nebol doma a v jeho dome videlo to dieťa na stole celý rad pokrievok,
spýtalo sa, čo to je? Vodníčka odpovedala:
„Nesiahaj na to; sú pod tým duše utopených.“
Ale keď Vodníčka odišla kúsok bokom, dieťa zo zvedavosti jednu pokrievku predsa len nadvihlo a jedna duša odtiaľ vyletela. Keď potom Vodníčka zase prišla, hneď spoznala, čo sa stalo, a rýchlo vyviedla dieťa z vody von, skôr než by Vodník prišiel, aby ho azda preto neutopil.

III. (Vodníkova slúžka)
Raz vraj aj nejaká slúžka u Vodníka slúžila. Mala na starosti hospodárstvo. Ale kedykoľvek Vodník odchádzal, vždy jej prikazoval, aby nijaké pokrievky z hrncov nezdvíhala. A bolo tam veľa hrncov pokrievkami prikrytých. Slúžka bola zvedavá, a chodiac okolo, klopala na hrnce, a zdalo sa jej, že sú všetky prázdne; až keď potom na posledný hrniec zaklopala, niečo sa jej tam ozvalo a zapískalo. I odkryla pokrievku a z hrnca vyletela dušička a ďakovala jej, že ju vypustila z väzenia.
„A ja sa ti za to odslúžim, že budeš šťastná.“ Potom, keď sa Vodník vrátil, hneď to spoznal, hovoriac:
„Ty si odkryla pokrievku!“ Slúžka sa dala do prosenia, aby sa nehneval, a on jej to síce odpustil, ale musela hneď od neho zo služby odísť.