Capov pohreb

Býval jeden starček so starenkou a nemali žiadne deti, len starého capa si chovali. To bola ich rodina. Dedko nevedel žiadne remeslo, pletal len lapte ..... lykové krpce a tým sa živil. Cap si na dedka zvykol, a nech šiel dedko kamkoľvek, cap všade za ním.
Raz musel dedko ísť do lesa po lyko. Cap sa rozbehol za ním. Prišli do lesa; dedko lúpal lyko a cap sa túlal po lese a trhal trávu. A ako ju tak trhá, prepadol sa zrazu prednými nohami do kyprej zeme. Hrabal nohami, hrabal, až vyhrabal kotlík so zlatom. Dedko vidí, že cap hrabe v zemi, prišiel k nemu a uvidel zlato. Nikto si nevie predstaviť, akú mal radosť, zahodil lyko, pozbieral peniaze a hajde domov. Porozprával všetko babke. Babka vraví:
„To nám sám pánboh na staré kolená nadelil taký poklad za to, že sme spolu toľko rokov trpeli biedu. Preto si teraz budeme žiť v hojnosti.“
„Ale nie, babka, tie peniaze sme nenašli my, ale cap. Toho teraz musíme šetriť a chovať ako oko v hlave.“ A odvtedy začali capa šetriť a chovať ako oko v hlave, aj sami si polepšili. Lepšie sa azda ani cárovi nedarilo. Dedko celkom zabudol, ako sa lapte pletú. Žijú si ako páni, čo je starosť, už ani nevedia.
Za nejaký čas cap ochorel a pošiel. Začal sa dedko s babkou radiť, čo robiť.
„Keby sme capa hodili psom, zhrešili by sme pred bohom aj pred ľuďmi, pretože on bol strojcom nášho šťastia. Radšej zájdem k popovi a poprosím ho, aby pochoval capa kresťansky, ako pochováva ostatných nebožtíkov.“
Starček sa vybral k popovi, klaňa sa mu:
„Prichádzam s prosbou k Tvojej dôstojnosti. Veľké nešťastie sa doma stalo ..... cap mi zomrel. Prichádzam Ťa pozvať na pohreb.“
Keď pop počul takéto reči, zle sa nahneval, schmatol starčeka za fúzy a ťahá ním po izbe.
„Čo Ťa to, dedko, napadlo, pochovávať smradľavého capa.“
„Ale veď ten cap bol tiež pravoslávny; odkázal Ti dvesto rubľov!“
„Počúvaj, ty starý popleta, nebijem Ťa preto, že chceš, aby som pochoval capa, ale preto, že mi o jeho smrti dávaš vedieť až dnes: možno že už zomrel dávno?“
Pop vzal od sedliačika dvesto rubľov a vraví:
„Choď rýchlo k môjmu pomocníkovi a povedz mu, nech sa pripraví. Pôjdeme capa pochovať.“
Ide starček k pomocníkovi a prosí ho:
„Rač nám, otče, prísť na vykropenie nebožtíka.“
„A kto Ti zomrel?“
„Azda si poznal môjho capa; tak práve ten zomrel.“ Pomocník sa rozzúril a začal ho biť hlava-nehlava.
„Nebi ma, otče, zváž, ten cap bol tiež pravoslávny. Kým zomrel, odkázal Ti sto rubľov za pohreb.“
„Aký si starý, taký si hlúpy,“ povedal pomocník. „Prečo si mi už skôr nedal vedieť o jeho pravoslávnom skone? Choď rýchlo ku kostolníkovi, nech zvoní umieračikom za capovu dušu.“
Kostolník sa tiež nahneval a začal starčeka ťahať za fúzy. Starček kričí:
„Pusť ma, preboha, veď ten cap bol tiež pravoslávny. Odkázal Ti za pohreb päťdesiat rubľov.“
„A nehanbíš sa takto sa vliecť? To si mal povedať už dávno. Dávno by som už bol vyzváňal.“ A kostolník hneď beží ku zvonici a vyzváňa všetkými zvonmi.
Pop so svojím pomocníkom prišli do dedkovej chalupky a začal sa pohreb. Položili capa do truhly, odniesli ho na cintorín a pochovali do hrobu.
Začali si o tom rozprávať farníci, až sa dozvedel biskup, že pop vystrojil capovi kresťanský pohreb. Pozval si k sebe starčeka aj s popom, aby si to s nimi vybavil. „Čo si to dovoľujete, pochovať capa, vy bezbožníci!“ A dedko vraví:
„Veď to nebol cap ako ostatné capy. To bol cap pravoslávny. Pred smrťou odkázal Vašej dôstojnosti tisíc rubľov.“
„Ty jeden hlupák, nesúdim Ťa za to, že ste capa pochovali, ale za to, že ste mu nedali posledné pomazanie.“ Biskup pozhŕňal tisíc rubľov a prepustil starčeka aj s popom domov.