Hrbáčik kráľom

Žili raz jeden muž a jedna žena a tí mali sedem detí a boli takí chudobní, že im nemohli dopriať dostatok chleba, čo ich veľmi trápilo. Jedného dňa sa muž vybral do lesa po drevo a cestou stretol vílu, ktorá mu povedala, že mu z tej jeho biedy pomôže, ak jej dá za sedem rokov to, o čom doma nevie.
„O čom by som nevedel? Pokojne si vezmi niektorého z tých hladných krkov,“ povedal muž a išiel ďalej, na sľuby tej víly nič nedal. Ale keď sa vrátil domov, nestála tam jeho úbohá chalupa, ale pekný domček, v ústrety mu vybehli deti v nových šatách, v komore bolo plno jedla a v truhlici kopa zlatiek. A v izbe ležala žena, lebo práve porodila ďalšieho synčeka. Ale nebol naňho pekný pohľad, narodil sa hrbáčik taký škaredý, že sa od neho všetci odvracali.
„No, toho sa ľahko zbavíme,“ utešoval muž ženu, „za sedem rokov si po neho príde víla.“
Tých sedem rokov uplynulo ako voda a odkiaľsi sa zrazu zjavila, jedného rána stála pred mužom víla a chcela jeho synčeka. A od tej chvíle žil Hrbáčik u víly a mal sa u nej dobre. Keď vyrástol, povedala mu:
„No, chlapče, je čas, aby si sa stal kráľom.“
„Ale, kmotrička víla, ako by som sa ja, úbohý hrbáčik, mohol stať kráľom?“ začudoval sa Hrbáčik.
„Kráľ má jedinú dcéru a tá sa za celý život ani raz neusmiala. Preto dal kráľ po celom kráľovstve rozhlásiť, že kto jeho dcérku rozosmeje, ten ju dostane za ženu a k tomu celé kráľovstvo. Tak sa vydaj na zámok.“
Hrbáčikovi sa na zámok vôbec nechcelo, ale víla mu prikázala, a tak chtiac-nechtiac musel ísť.
Vliekol sa lesom, vliekol sa dedinami, až sa došuchtal do kráľovského mesta a tam sa ho pýtali, čo tu hľadá.
„Ale nič také, len musím rozosmiať princeznú, aby som sa stal kráľom,“ povedal Hrbáčik smutne. A svete div sa! Ľudia sa začali smiať, až sa za brucho chytali. Takých tu vraj už bolo, čo sa o to márne pokúšali a všetci museli odísť s dlhým nosom. Nakoniec Hrbáčika zaviedli až ku kráľovi, aby si to tiež vypočul. A kráľ sa ho pýtal, čo na zámku hľadá.
„Ale nič také, len musím rozosmiať princeznú, aby som sa stal kráľom,“ povedal Hrbáčik s takou smutnou tvárou, že sa kráľ začal smiať, až sa za brucho chytal. A prikázal zavolať princeznú, vraj takú somarinu si nemôže nechať ujsť.
A prišla princezná, krásna, prekrásna tá princezná bola, ale smutná, presmutná:
„Čo tu chceš, ty nešťastník,“ opýtala sa Hrbáčika presmutne.
„Ale nič také,“ odpovedal Hrbáčik ešte presmutnejšie, „len Vás musím, princezná, rozosmiať, aby som sa stal kráľom.“
Pri tej predstave sa princezná neudržala a na tvári jej vykvitol prvý úsmev v živote. A šťastný kráľ si zajasal a tešili sa aj všetci dvorania a s nimi sa tešila celá krajina, pretože sa princezná konečne usmiala.
A konala sa veľká svadba. Hrbáčik práve viedol svoju krásnu a usmievajúcu sa princeznú k oltáru, keď sa tam zrazu zjavila kmotrička víla.
„Tak vidíš, že som mala pravdu,“ usmiala sa na Hrbáčika a zmizla.
A tak sa stal Hrbáčik naozaj kráľom a ak nepomrel, je tým kráľom dodnes.