Tri detičky Šťasteny

Bol raz jeden muž a ten mal troch synov. Jedného dňa si ich zavolal a tomu prvému daroval kohúta, druhému kosu a tretiemu kocúra.
„Som už starý,“ povedal, „smrť mi sedí na jazyku, a tak sa o vás chcem postarať. Peniaze žiadne nemám a to, čo som vám teraz daroval, vyzerá bezvýznamne, ale vedzte, že záleží na tom, ako rozumne s tým naložíte. Hľadajte krajiny, kde tieto veci nepoznajú, a potom vám prinesú šťastie.“
Po otcovej smrti sa najstarší syn vydal do sveta s kohútom. Ale všade, kam prišiel, kohúta dobre poznali; v mestách ho videl sedieť na vežiach a otáčať sa vo vetre, na dedinách ho potom počúval kikiríkať; nikto nebol jeho dedičstvom uchvátený a šťastie, ktoré mu malo priniesť, bolo v nedohľadne. Konečne sa dostal na ostrov, kde ľudia o kohútoch nevedeli vôbec nič, dokonca ani nerozumeli deleniu času. Vedeli celkom presne, kedy je ráno a kedy večer, ale v noci, keď nespali, netušili, koľko je hodín.
„Pozrite,“ povedal, „aké je to pyšné zviera, na hlave má rubínovo červenú korunu, ostrohy nosí ako rytier, v noci v určitý čas trikrát zakikiríka a po tom treťom zakikiríkaní vyjde slnko. A keď zakikiríka počas bieleho dňa, môžete si byť istí, že zariadil, aby sa zmenilo počasie.“
To sa tým ľuďom veľmi zapáčilo, a tak ďalšej noci nespali a čakali na kohútie kikiríkanie. A naozaj! Kohút hlasno ohlásil druhú, štvrtú a šiestu hodinu a potom sa rozodnilo. Nadšení ľudia sa pýtali, či je to zázračné zviera na predaj a koľko by si za ne prial.
„No, stačilo by mi toľko zlata, koľko unesie jeden somár,“ povedal.
„Ach, to je smiešna suma za také úžasné zviera,“ volali ľudia jednohlasne a radi mu dali, čo si povedal. A keď s tým bohatstvom prišiel najstarší brat domov, tí dvaja druhí sa veľmi čudovali a ten prostredný si povedal, že teraz skúsi svoje šťastie s kosou.
Chodil po širokom svete, ale všade, kam prišiel, videl roľníkov, ktorí nosili cez plecia kosy. Ale nakoniec sa mu poštastilo dostať sa na ostrov, kde o kose nič nevedeli. Tam, keď dozrelo obilie, vytiahli na pole kanóny a zbierali úrodu streľbou. To vám bola nešikovná žatva! Mnohý zostrelil namiesto stebla klas, a to sa potom zrno rozletelo po poli a vyšlo nazmar a nejeden roľník utrpel nielen veľkú škodu, ale ešte sa stal terčom nevybraného posmechu. Tu sa pred nich postavil chlapec s kosou a mlčky kosil obilie až pri zemi a ako mu to len išlo! Ľudia okolo neho stáli s otvorenými ústami a udivene sa ho vypytovali, či je tá zázračná vec na predaj a koľko by si za ňu prial.
„No, stačilo by mi toľko zlata, koľko unesie jeden kôň,“ povedal.
„Ach, to je smiešna suma za takú úžasnú vec,“ volali ľudia jednohlasne a radi mu dali, čo si povedal. Keď sa vrátil domov, to bolo čudovania a radosti a ten najmladší sa nedal udržať, musel tiež do sveta a kocúra vzal so sebou.
Chodil po svete sem a tam, ale nech pobudol v ktorejkoľvek krajine, všade videl mačky a niekde dokonca toľko, že čerstvo narodené mačiatka bez milosti topili. Nakoniec priplával na ostrov, kde ešte nikdy nikto nijakú mačku nevidel. Veď bol ten ostrov aj samá myš! Tancovali si tam po laviciach a stoloch a gazdovia si s nimi nevedeli rady. Ľud sa tým myšacím požehnaním sužoval, dokonca ani kráľ nedokázal svoj zámok uchrániť pred myšacou pohromou, vo všetkých kútoch tu pišťali myši a hlodali všetko, na čo im zuby stačili. Keď sa tam objavil chlapec, kocúr nečakal ani chvíľu, vrhol sa medzi ne a skôr než sa niekto nazdal, bola hodovná sieň prázdna. Ľudia na to pozerali s otvorenými ústami a prosili kráľa, aby to zázračné zviera kúpil. Kráľ sa pýtal, či je to zviera na predaj a koľko by si za ne prial.
„No, stačilo by mi toľko zlata, koľko utiahne jeden vôl na povoze,“ povedal.
„Ach, to je smiešna suma za také úžasné zviera,“ povedal kráľ a rád mu dal, čo si povedal. A tak s tým bohatstvom aj najmladší brat dorazil domov.
Kocúr si zatiaľ v zámku veľmi pochutnával a pobil veľa myší, jeden by to nespočítal! Od samej práce mu vyschlo na jazyku, a tak sa zastavil, zdvihol hlavu a zamraučal:
„Mňau, mňau!“ Kráľ a dvorania to počuli a veľmi sa zľakli. Nenapadlo ich nič iné než dať sa na útek zo zámku. Potom kráľ povolal radcov, aby mu poradili, čo by bolo najlepšie urobiť. Nakoniec sa rozhodli, že k tomu zvieraťu vyšlú herolda, aby ho vyzval na opustenie zámku, inak proti nemu bude použitá sila. Tak sa musel obetovať jeden páž urodzeného pôvodu a ísť za kocúrom. Ale ten mal naozaj veľký smäd, a tak na pážovo varovanie len žalostne zamraučal. Z toho páž pochopil, že zviera zámok opustiť nehodlá, a s týmto odkazom bežal späť ku kráľovi. A tak dali pokyn a spustili na zámok divokú streľbu z kanónov, až ho zapálili. Keď oheň dorazil až do siene, kde sedel kocúr, na nič nečakal, oknom vyskočil von a ušiel.
Obliehatelia vraj vtedy s dobýjaním zámku neprestali, kým ho nezrovnali so zemou do základov.
A kocúr? Tak tomu sa nakoniec ešte nejako podarilo vrátiť domov ..... To už tak je, že mačičky dokážu nájsť svoj domov mnoho kilometrov ďaleko .....