Všehochlup

Aby som to povedal skrátka, bol raz jeden pán, už ani neviem, ako sa volal. Ale bol veľmi bohatý. A ten pán mal zviera nesmierne krásne, volali ho Všehochlup. A naozaj, od všetkých farieb, čo ich je len na svete, mal na sebe škvrny, jednu modrú, a zas žltú ..... no, išlo to tak neprestajne od hlavy až kdeviem kam. Akoby ho niekto najlepšie vymaľoval! Z kraja sveta chodili sa na to zviera pozerať, ako procesia to stále chodilo, lebo takého nikdy neuvidíme. Každý nad ním väčšinou zabudol zavrieť ústa, tak sa mu čudoval.
A ten Všehochlup mal pre seba celú záhradu, tam si mohol podľa svojho behať, takú mal voľnosť, nikto mu nijakú svízeľ nesmel urobiť. Veľa sluhov ho malo stále len na starosti, ani pohnúť sa nesmeli, neustále okolo neho. No, robilo sa s ním všetko možné, všetko pomyslenie a tak ďalej.
Až takto raz sa stalo, že ten pán mal kamsi cestu, a jeho syn Filípek ide sa s milým Všehochlupom do záhrady trochu povyčíňať. Teraz keď sa s ním nabehal až beda, ako hlúpy zabudol za sebou zavrieť bránku, a ďakujem pekne! Milý Všehochlup, rozum z toho nemal, pekne bránkou von, a bol preč. Vybehne a utiekol, nikto nevedel kam.
Jeho pán príde, a keď videl, čo sa stalo, to sa vie, Pán Boh ochraňuj, spustil nárek a zas preklínal a všetko dohromady. A najhoršie sa vrhol na toho Filípka: keď mi to ten chlapec vyviedol a tak ďaleko, moju jedinú radosť, o tú som prišiel, tak vieš čo, ber sa mi z domu, a do smrti sa ku mne nehlás, vidieť ťa nechcem! Peňazí mu dal na cestu veľa, len čo je pravda, ale pre to a za to sa musel pakovať z domu.
Tak úbohý Filip si sadol na koňa, sedí na ňom a rozmýšľa, čo a ako robiť. Ide kus, až pri ceste vidí, človek tam kľačí a nárieka zle, peniaze vraj žiadne, bože, je to život bez rukávov!
Filípek sa pri ňom zastavil a vraví:
„A tak poď so mnou! Peňazí, tých mám ja dosť, o živobytie zle nebude. Akože sa voláš?“
„Bystrozraký.“
Zapísal si ho do knižky a idú spolu ďalej.
A zas tam kúsok pri ceste človek biedi zle, čo je to teraz za svet, aby si niekde za plotom dorobil. A tak dlho, tak ďaleko, až mu Filip vraví:
„No poď aj s nami, nariekaním si nepomôžeš. Kto vie, či mi nebudeš na niečo dobrý. Akože sa voláš ty?“
„Dlhý.“
„No, to si, to vidím, mohol by si hneď hviezdičky utierať. A čo vieš?“
„Čo bude pán potrebovať.“
„Tak sa prilepi do húfu.“
Zapísal si ho do knižky. Už mal dvoch. Idú kúsok, a zas tam pod medzou človek kvíli, práve ako by ho brali na nože. Nič inak.
„No poď aj ty! Ja uživím všetko. Akože sa voláš ty?“
„Široký.“
„No to je väčšinou dobre. A čo vieš?“
„Čo bude pán potrebovať.“
„Tak poď aj do húfu.“
Zapísal si ho do knižky a bol rád, že mu ich zakrátko toľko pribúda. Zdvihli sa, a sotva pár krokov idú, zas tam človek bučí horšie než hovädo. A čo to tu ryčí! Filip sa ocitol až pri ňom a div že z chlapa neomdlel, ako sa zľakol. Mal fúzy dobre na siaha dlhé, vliekol ich po zemi, a oči, mohol by nimi vypáliť dedinu.
„Akože sa voláš?“
„Prosím, Madlafous.“
„No, teba tiež ešte uniesem. Čo vieš?“
„Čo bude pán potrebovať.“
„Tak sa pridaj do chumáča.“
Zobral sa s nimi so všetkými, a prišli pomaly do akejsi krčmy, volalo sa tam Na veselke. Chlapi už vyplazovali jazyk a zuby sa im potili. Do krčmy teda prišli, ale kam s nimi? Jeden široký ako stovedrový sud, jeden zas dlhý, musel by sa komínom pretiahnuť, a všetci niečo. Ďakujem pekne! Tak nezostávalo, museli ostať vonku, a Filípek si sadol pohodlne do šenkovne. Jesť a piť im prikázal, čo chceli, a chlapi sa činili, až im za ušami praskalo.
Teraz v tej krčme si rozprávali, že kráľ má princeznú Terezku, a kto by ju skrotil, že mu ju dá za manželku. Filip to tak chvíľku počúva, a po chvíli im povedal:
„To sa pôjdem tiež hlásiť.“
„Ach, vraj, milý priateľu drahý, tam už boli iní kavalieri a chlapáci z celého sveta, a všetci tam hlavu stratili, nikto to s ňou nevydržal.“
„Ó, ja pôjdem! Ja pôjdem! Na niečo také už dávno čakám. To inak nejde: Kto chce šiť, musí najprv navliecť do ihly.“
Nedal si povedať, ako mu to títo veľmi vyhovárali, zobral sa a hajde k milému kráľovi. Pekne sa ohlásil, že on to urobí, však to vraj nejako dopadne. Keď nie, tak nie! V najhoršom o viac pri tom nejde, azda o krk.
Tak tam príde, kde mala Terezka svoju komnatu, ale prehovoriť s ňou, na to ani nedošlo. Zrazu z nej malinká ružička, a preč, uletela kamsi dve míle do tŕnia, že nebolo možné dostať sa k nej. Filípek ostal ohromený, to je sväté, a vraví svojim chasníkom:
„Milí chlapci, tá mi to pekne vyviedla! Vravím, čo teraz budem robiť?“
„No to vraj nie je nič,“ vraví ten Dlhý, „za smútok ani zármutok to nestojí. Ja som dlhý, krok urobím na míľu a budem tam v okamihu. Bystrozrakého si vezmem pod pazuchu, ten mi tú ružičku ukáže, a bude tu, čo by mačke vyprášil.“
A naozaj, Dlhý urobil dva tri kroky, a boli obaja tam. Jeho kamarát pozerá, tŕnie—netŕnie, to na nás neplatí, až tam kdesi vprostred milá ružička sedela. A bola tak čerstvá, ako by práve rozpukla. Dlhý sa tam po nej načiahol, mohla sa krčiť ako chcela, a už metú späť, ružičku pekne v hrsti.
Ani sa nenazdal, Filípek ju mal doma. Bola z nej hneď krásna princezná, a všetka zlosť z nej razom spadla.
Ráno kráľ už obchádza po špičkách, okienkom pozerá čo a ako, čuduje sa, to som predsa blázon, toľko rytierov sa tu vystriedalo, nikto to nedokázal, no, svete, svete! Azda by tento chlapček niečo nevyviedol! Ale už to bolo tak. Príde druhá noc, Filip sa tešil na besedu. Ale zas ani slovo, z Terezky sa urobil zlatý prsteň, zrazu frnk, zaletel ďaleko do rybníka, a nejaká ryba ho tam zhltla ako nič. Filip pozerá, princezná preč, tak biedi a nárieka:
„Čo si, chlapci, počnem! Čo si počnem!“
„No to je to najmenšie,“ vraví ten Široký, „my to dokážeme.“
Dlhý vzal každého pod pazuchu, zas dva tri kroky, a už boli tam. Rybník pred nimi obrovský, ako by mu konca nebolo. Bystrozraký pozerá, pozerá, chlapci, neviem, toto nebude len tak hračka!
„No len hybaj, kam by sa nedialo,“ vraví Široký.
Kľakol si pri tom, bradu strčil do vody, a žiaden vôl nevie tak ostro ťahať, ako on ten rybník vyprázdnil.
„Tak pozeraj, kde sa tá ryba šplecháva.“
Bystrozraký len mrk, a už ju videl, ako sa pláca v bahne. Dlhý sa hneď načiahol, a nič platné, šťuka ako poleno zamrskala sa mu v hrsti. Aké s ňou okolky, hneď ju rozpárali a Filip mal prstienok už doma. Urobila sa z neho zas krásna princezná, chytili sa obaja okolo krku a že sa už nikdy nerozlúčia.
Slnko už dávno svietilo, kráľ tu obchádza, a dočkať sa ich nemohol. Začalo mu všetko byť čudné, a vraví si: Ale počkaj, ty ju predsa tak ľahko neodvedieš! Dal vykúriť hneď veľkú platňu, bola čoskoro ako krv, a teraz vraví Filipovi:
„Chlapček môj, na tú ťa posadím, keď to vydržíš, vtedy bude Terezka tvoja.“
Filip na to pozerá a myslí si:
„To je so mnou koniec! O minútu budem na škvarok.“
Už sa tak ďaleko so všetkým lúčil, keď tu Madlafous pri ňom a škerí sa potutelne:
„No aké strachy, jemnostpane, hybaj do toho, ešte sa mi nikto neuškvaril!“
Tak Filípek si na milú platňu sadol, keď tu Madlafous len fúzy rozhýbal, a čo by zívol, všetko bolo samý mráz. Kráľ príde, až sa celý od zimy rozkýval. Taká zima! Len ho to prešlo. Rýchlo kožuchy, museli ho do nich zabaliť, a cencúle mu viseli od nosa. Videl, vravím, zbohom, Terezka, nič iné nezostáva. Oddelil im peniaze, čo všetko bude ich, a len sa Filípka pýta, či by chcel tu ostať kráľom. Ale ten nie, nie, skúsil som dosť, ešte by som rád uvidel svojho otca. A na iného nemal už ďalej pomyslenie ..... doma je doma.
Kráľ teda videl, aká pomoc, azda mi osud bude priateľom. Ale keď teraz ostal sám, všetko mu vstúpilo znova do hlavy, že by mu taký holobradec odviedol jeho dcéru navždy, predsa sa mu to tak ďaleko v hlave rozležalo. A tak spustil poplach na zámku, vojsko bolo na povel zvolané, a nech sa deje čo sa deje, že musí jeho Terezku priviesť späť! No tak hneď sadalo všetko na koňa a ako vietor ženie sa to hurtom za nimi. Títo zrazu počujú za sebou hluk obrovský, celá cesta jeden mrak.
„Chlapci,“ vraví Dlhý, „musíme sa trochu pripraviť. Toto bude kúsok patálie.“
Len natiahol ruku, podal vojaka i s koňom svojmu kamarátovi ..... pomaličky, išlo to jeden po druhom, že Široký nestačil ich zobať ako makové zrnká. Keď to chlapíci videli, obrátili front a metú späť do zámku! Za chvíľu ich dobrá polovička chýbala. Tí už mali pekne pokoj, a svätý pokoj. A viac si neželali.
Tak idú, idú tým lesom nazad, keď sa tam niečo šuchlo ako divoch, a hup ..... práve do húštiny.
„Na moju pravdu, že to je náš Všehochlup!“ vraví Filípek. „Rýchlo, chlapci, keby sme toho dostali, nemohla by byť väčšia radosť v Izraeli.“
Tak milí chasníci sa rozbehli, Bystrozraký len mrk a všetci sa za ním ženú ako splašení. Dlhý po ňom siahol len do húštiny, a už ho mali v celej paráde. Filip ho potľapkal a milý Všehochlup sa mohol roztrhať, čo nerobil za dielo, akú mal radosť.
Teraz bol Filípek až teraz na koni, a so všetkými svojimi sa berie vesele domov. Tam bolo radosti viac než za troch, starý otec si ich podával jedného za druhým, a trvalo dlho, kým sa tá veselosť kvapôčku usadila. Až potom chystali slávnu svadbu, panstva sa zišlo odevšadiaľ ako kvetov, a len bolo počuť: Vivat princezná Terezka! Nech žije náš mladý Filípek! Kdekto, bohatý, chudobný, musel prísť na svadbu, pípy sa tam ani netrhli, to tieklo jedným kusom, a muziky hrali, že ich bolo počuť za deviatym múrom. No a daj im Pán Boh šťastie po tom mokrom daždi!