Dvaja kamaráti

V chalúpke pri lese žili dedko s babkou. Mali malé políčko, na ktorom pestovali zeleninu. Jedno leto ich záhončeky so zeleninou napadli húsenice mlynárika kapustového. Ožrali takmer celé karfioly a v listoch kapusty narobili veľké diery. Húseníc neustále pribúdalo. Jedného dňa dedko zbadal na záhončeku mladého slepúcha.

„Babka, stretlo nás šťastie! Naša úroda bude zachránená. Ak sa mu u nás bude páčiť, uvidíš, že nás čoskoro zbaví všetkých tých húseníc.“

Babka krútila hlavou, že niečo také ešte nepočula.

Uplynulo niekoľko dní a húsenice naozaj zmizli. Slepúchovi náramne chutili. „Ty si dobré a užitočné zvieratko,“ volala naň babka, keď sa jej mihol v tráve.

Slepúch bol v záhrade spokojný, nechcel však byť sám. Čoskoro si na záhončeku našiel zvieraciu kamarátku. Bola to malá sivá myška Leontýnka. Keď na nebi svietil mesiac, často sa spolu rozprávali o hviezdach.

Myška sa pri tom rozprávaní so slepúchom zakaždým veľmi vyhladovala a raz sa zahryzla do červenej repy a inokedy do dedkových zemiakov.

To sa ale babke vôbec nepáčilo.

„Ak tú myšku hneď nechytíme, o chvíľu bude mať kopu malých myšiat a tie nám zjedia celú našu úrodu,“ posťažovala sa dedkovi.

Dedko nečakal a hneď na druhý deň doniesol domov veľkého čierneho kocúra.

Kocúr slídil, ňuchal, ale myška sa zakaždým včas ukryla.

Prišiel večer. Leontýnka sa práve rozprávala so slepúchom, keď sa za nimi potichu priblížil hladný čierny kocúr.

Kocúrovi v tme svietili oči a myška zavolala na slepúcha: „Pozri, dve hviezdičky spadli z neba!“

„Myška, uteč, to je kocúr!“ vykríkol slepúch. Kocúr už mal myšku takmer v hrsti. Vtedy však na poslednú chvíľu zasiahol slepúch. Vytasil svoj chvostík ako meč medzi kocúra a myšku. Kocúr do chvostíka sekol pazúrikom a kúsok chvostíka odpadol na zem. Ten kúsok sa hýbal ešte dlho sem a tam. Hýbajúci sa chvostík kocúra zaujal viac ako myš. Neustále naň dorážal labkou, hral sa s ním, až ho napokon zožral.

Potom sa kocúr len oblizol a utiekol zo záhradky preč.

Myška pípla z úkrytu: „Slepúšik, žiješ? Si zranený?“

Slepúch vyliezol z trávy a vysvetlil myške: „Prišiel som len o kúsok chvosta, ten mi ale zasa dorastie, neboj sa!“ My slepúchy sme vlastne jašterice a tým chvost vždy dorastie!

Myška si vydýchla, pretože sa o svojho kamaráta veľmi bála.

Hneď na druhý deň sa však myška pre istotu odsťahovala preč. Ale až slepúchovi narastie nový chvost, určite sa za ním do záhradky zasa vráti.