Zlaté zámky

Slavomil a Soběslav boli bratia a synovia kráľovskí. Keď dosiahol Slavomil dvadsiaty rok, povedal otcovi:
„Otče, daj mi postaviť zámok so zlatou strechou, aby som v ňom mohol bývať a peknú princeznú si doň priviesť.“
Otec mal svoje deti rád, vyprázdnil teda pokladnicu a dal synovi postaviť zámok so zlatou strechou. Slavomil mal z toho veľkú radosť, poďakoval otcovi a hneď sa do svojho zámku nasťahoval. Netrvala však radosť dlho. Keď ráno vstal, strecha bola preč a zámok stál holý. Človek ju odniesť nemohol, to bolo zrejmé, preto ju Slavomil ani nehľadal, ale z mysle ju pustiť nemohol a neustále za ňou smútil.
Keď mal Soběslav dvadsať rokov, išiel k otcovi a povedal:
„Otče, daj mi namiesto môjho podielu postaviť zámok so zlatou strechou, ako si urobil môjmu bratovi.“
„Ale milý synu, kde vezmem toľko zlata?“
„Čo ti nebude stačiť, vezmi v chráme, alebo prikáž roztaviť domáce modly, zámok so zlatou strechou musím mať.“
Zozbieral teda kráľ zlato, kde len mohol, a dal Soběslavovi postaviť zámok so zlatou strechou. „Nech si ju strážiš lepšie ako Slavomil,“ povedal synovi, keď bolo všetko hotové.
To si Soběslav už dávno umienil. Prvú noc ani do postele nelahol; vzal zbraň, dal si natrhať bodliaky a išiel strážiť. Neďaleko zámku sa skryl, zbraň pripravil a bodliaky si obtočil okolo krku, aby ho pichli, keby sa mu chcelo zdriemnuť. Noc bola tmavá, počúval teda pozorne, na ktorej strane sa čo šuchne; až do polnoci bolo ticho. Zrazu sa pri zámku strhne náramný hurhaj, Soběslav rýchlo vyskočí a tým smerom vystrelí; hluk však utíchol, ale keďže bola tma, nevidel, čo sa dialo, a či je strecha odnesená, alebo nie. Bežal do otcovho zámku a narobil krik, ľudia pribehli so sviečkami, a tu videli pri zámku potok krvi a v ňom obrovský palec z obra; strecha bola preč.
„Ale to nič,“ povedal Soběslav svojmu bratovi, „veď my toho zlodeja dostaneme; až sa rozední, pôjdeme za ním po krvavej stope a iste jeho pelech nájdeme.“
Len čo sa rozvidnilo, šli bratia so sluhami po krvavej stope, až prišli k veľkej diere. „Prineste sem poriadne dlhé lano a jeden z nás sa spustí dolu,“ povedal Soběslav. Sluhovia bežali po lano; keď ho priniesli, vzal Slavomil do vrecka zvonček, ktorým chcel dať znamenie, keď bude dolu, a spustil sa do temnej hlbiny. O malú chvíľu však zazvonil a oni ho vytiahli. „Čo si videl?“ pýtal sa dychtivo Soběslav.
„Veď som bol bohvie ako ďaleko dolu, ale po svetle ani stopy. Ja tam viac nepôjdem.“
„Tak pôjdem ja,“ povedal Soběslav, vzal zvonček a spustil sa dolu. Sto siah dlhé lano bolo takmer rozvinuté, keď sa dostal na dno. Tu videl okolo seba prekrásnu krajinu; tráva bola zelenšia, kvety farebnejšie, ovocie krajšie, nebo modrejšie, slovom, bol to celkom iný svet. Najčudnejšie mu však boli dve slnká, ktoré sa blízko neho neustále točili a ďaleko svoje lúče metali. Udivený sa oprie o strom a hľadí do žiarivého jasu; vtom priletia dve holubičky a usadia sa na strome. „Povedz mi, sestrička milá,“ pýta sa jedna z nich, „čo je to za plameňovú žiaru?“
„Veď či nevieš, že sú to zlaté zámky?“
„Neviem, spomeň si len, že je to už dávno, čo som tu nebola.“
„Kráľ tejto podzemnej ríše prikázal svojmu obrovi, aby postavil dva zlaté zámky pre jeho dcéry. Obor ich postavil, ale nemali strechy; vtedy sa dozvedel, že jeden kráľ nad nami dal synovi zámok zlatou strechou pokryť, a preto nemeškal, ale v noci ju odniesol a dal na jeden z týchto zámkov. Druhý zostal nepokrytý až do dnešnej noci, keď obor pri kradnutí prišiel k úrazu, takže si teraz strelnú ranu pri mori musí hojiť. Kniežací princ, ktorému jedna strecha patrí, stojí tu pod stromom a nevie, čo to je; keby išiel pred zámok a povedal: ‚Stoj, zámok, ako svojmu pánovi!‘, zostal by zámok stáť a on by sa dostal k princeznám.“
Tak povedala holubička a Soběslav jej v duchu poďakoval a ponáhľal sa k točiacim sa zámkom.
Keď prišiel k prvému, povedal:
„Stoj, zámok, ako svojmu pánovi!“ Zámok sa v okamihu zastavil a Soběslav žasol nad jeho nádherou. Všetko bolo z ryzieho zlata a okolo dverí a okien boli rámy osadené drahými kameňmi všetkých farieb; pokrytý bol však strechou bratovou. I vošiel Soběslav cez skvostné koberce dovnútra, kde sa všetko len lesklo.
V najzadnejšej izbe stála panna a kŕmila vtáka zlatohlávka. Čierne vlasy sa jej v plných kučerách vinuli po striebornom rúchu; hodvábna dlhá mihalnica pokrývala oči tmavé ako noc.
„Ako si sa sem dostal, mládenec krásny?“ pýtala sa vábivým hlasom Soběslava, ktorý bol ako u vytrženia, takže jej až po dobrej chvíli mohol svoju príhodu povedať.
„Tak nemeškaj a poď hneď k mojej sestre,“ povedala čiernooká panna, vzala Soběslava za ruku a viedla ho k druhému zámku, ktorý sa na známe nám slová tiež zastavil. Ak bol prvý krásny, druhý bol ešte krajší, lebo bol celý diamantmi a perlami vykladaný a ligotal sa ako slnko. Ale to všetko nebolo nič proti kráse panny, ktorú uzrel Soběslav v najzadnejšej izbe. Po modrom rúchu plynuli vlny zlatých vlasov, ktoré strieborným hrebeňom práve rozčesávala. Keď zbadala príchodzích, pozrela okom modrým ako rozkvitnutá nevädza na Soběslava a žeravé tie strely rozpálili jeho srdce jediným plameňom.
„Koho mi to privádzaš, Judito milá?“ pýtala sa a jej hlas zaznieval po zlatej izbe ako strieborný zvon. Tu sestra Judita všetko rozprávala, čo jej Soběslav zveril.
„Ty si mládenec smelý a ľahko si to mohol zaplatiť smrťou,“ povedala princezná Helena. „Ale ja ti dám dobrú radu. Náš zlý otec odišiel do iných krajín a nás dal strážiť tým ukrutným obrom, ktorý tebe a tvojmu bratovi zlaté strechy odniesol. Pretože dnes prišiel o palec, musí sa hojiť; leží na brehu červeného mora a drží nohu vo vode tak dlho, kým sa mu rana nezahojí. V ľavom vrecku má vodu oslabujúcu, v pravom posilňujúcu; ty sa musíš teda pokúsiť, aby si mu fľaštičky vymenil a sám sa potom z tej posilňujúcej poriadne napil. Keď sa prebudí, napije sa hneď podľa zvyku z pravej fľaštičky, tým však oslabne a ty ho budeš môcť ľahko zabiť. Keď to vykonáš, hoď ho do mora a rýchlo sa k nám opäť vráť.“
„Ako to však bude, ak bude obor vyliečený, kým ja k moru dôjdem?“
„Tu máš zlatú píšťalku,“ povedala Helena a podala ju Soběslavovi, „asi hodinu cesty odtiaľto sa pasie na zelenej lúke stádo koní; keď k nim prídeš, zapískaj na píšťalku, a ktorý z koní k tebe pribehne, na toho si sadni, a budeš rýchlejšie pri mori.“
Soběslav poďakoval krásnym sestrám a uberal sa k červenému moru. Asi hodinu cesty od zlatých zámkov zbadal na lúke stádo koní. Zapískal na zlatú píšťalku a najkrajší z celého stáda pribehol k nemu; i vyskočil Soběslav naň a jedným cvalom uháňal k moru. Už z diaľky zbadal ukrutné telo obra roztiahnuté na pobreží, zoskočil teda z koňa a išiel peši až k brehu. Obor spal tvrdo, lebo jeho chrápanie bolo počuť ďaleko, ako keď zhlboka hrmí.
Tíško sa Soběslav priplazil k pravej strane a pomaly vytiahol z vrecka vykúkajúcu fľaštičku. Vtom sa obor pohol a Soběslav sa rýchlo napil, aby mal silu do boja, keby obor náhodou vstal. Ale ten zostal ležať a spal ako predtým, takže sa Soběslavovi výmena fľaštičiek šťastne podarila. Potom poodišiel a čakal na brehu, kým sa obor prebudí; to netrvalo príliš dlho. Obor si pretrel oči, siahol do pravého vrecka a poriadne sa napil z fľaštičky; v tom okamihu mu však mohutné rameno kleslo. I začal všetko a všetkých preklínať, a keď zbadal prichádzajúceho Soběslava, vytiahol nohu z mora a zlostne sa naňho oboril. Ale tentoraz sa nedobre zrátal; len čo doňho Soběslav strčil, prevalil sa ako zhnitý peň. Ľahko ho teda víťaz prebodol a do mora hodil. Keď to Soběslav vykonal, vrátil sa na čerstvom koni k zlatým zámkom.
Sestry ho očakávali s túžbou. Len čo ho zbadali, obe mu bežali v ústrety a srdečne mu ďakovali, že ich zbavil väzenia. Hneď viedli hosťa do izby, znášali dobré jedlá a chutné ovocie, aby ho uctili; avšak Soběslav bol nasýtený pohľadom na ich krásu.
„Teraz nás odtiaľto vyveď,“ povedala Helena, keď sa porozprávali a občerstvili, „a ako odmenu vezmi tie zlaté zámky so sebou. Tu máš dve jablká, jedno zlaté, jedno diamantové; s prvým sa postav pred prvý zámok a povedz: ‚Hop, zámok, do jablka!‘ a zámok sa doň stiahne. Druhý zámok stiahni do diamantového jablka. Keď ich budeš chcieť mať vonku, povieš: ‚Hop, zámok, z jablka!‘ a zámok sa postaví, kde budeš prikazovať.“
S poďakovaním prijal princ skvostný dar, a vzal sestry za ruky a šiel s nimi k diere, ktorou sa k nim dostal.
Najprv šli ale k prvému zámku, Soběslav vytiahol zlaté jablko a povedal:
„Hop, zámok, do jablka!“ a zámok bol v okamihu v jablku. Tak isto urobil aj s druhým; potom ich strčil do vrecka a všetci kráčali k lanu.
„Najprv pôjdeš ty, sestro,“ povedala Helena, „potom ja a naposledy Soběslav. Predtým sa však, Soběslave, ešte o niečo pokúsiť musíš. Keď budem hore, pobežia okolo teba dva baránky, jeden biely, druhý čierny. Daj pozor, aby si toho bieleho chytil; ak sa však pomýliš a chytíš čierneho, zanesie ťa naraz do pekla a azda nás už nikdy neuvidíš.“
„To by som radšej v tej chvíli zomrel, než sa toho dočkal,“ povedal Soběslav a pozrel na zlatovlasú Helenu. Medzitým začuli sluhovia zvonček a ťahali lano hore.
Dychtivý, čo asi brat vypátral, stál Slavomil pri otvore a čakal, kedy ho uvidí. Zrazu zašuští strieborné rúcho a čiernokučeravá hlava, ozdobená perlami, sa ukáže. Sluhovia od ľaku odskočili, a keby bol Slavomil Juditu nezachytil, bola by dolu spadla. Krv mu zaliala snedú tvár, keď Judita tmavé oko k nemu pozdvihla a príhodu bratovu mu rozprávala. Bez meškania prikázal, aby spustili lano pre druhú princeznú; niekoľko sluhov muselo bežať do zámku po vozy, a tam pre vzácnych hostí všetko čo najskvostnejšie pripraviť. Kým Helenu hore potiahnu, pozrime sa, ako to asi s tými baránkami dopadlo.
Rozrušený, potešený stál tu Soběslav a div že by bol na baránky nezabudol, keby nebol za sebou začul ľahký skok. Rýchlo sa obzrie a dáva pozor, tu sa však už biely okolo neho mihne a v pätách za ním čierny. Soběslav sebou mykne a chce chytiť bieleho, ale tu si ich pomýli a na nešťastie chytí čierneho. Ako ho za rohy chytí, vezme ho baran na chrbát, zdvihne sa do povetria a letí s ním k peklu. Pri čiernej bráne jazdca zloží, premení sa na čerta a tluče na vráta. Sluhovia otvoria a čierny komorník vedie Soběslava k svojmu kniežaťu. Na skvostnom tróne vo veľkej sieni sedí knieža diabol a vedľa neho kňažná Luciferová. V pekle to nebolo také zlé, Soběslav si to predstavoval oveľa horšie, predsa mu však bolo úzko, keď Lucifer pozrel naňho pekelným pohľadom a na rohatú čeľaď zakričal:
„Otvorte komoru a ukážte hosťovi jeho lôžko.“
Tu sa otvoria dvere vedúce do komory a po Soběslavovi prebehol mráz, keď to hrozné divadlo uzrel. Na jednej strane hádzali čerti duše peklu prepadnuté do vriaceho oleja, na druhej ich zase piekli na rožni, tu ich trhali, tam iné ukrutnosti s nimi vyvádzali. Uprostred komory stála rozpálená posteľ pre Soběslava. Studený pot naňho vyvstával, keď pomyslel, že by na ňu mal byť položený. Čo mu bola sila platná oproti takej rote? I povedal kniežaťu:
„Čím som peklu prepadol, pane Lucifere, že mi takú posteľ chystáš?“
„Neukradol si podzemnému kráľovi jeho dcéry? Za to sa budeš na posteli smažiť!“
Vtom sa na druhej strane otvoria dvere a do nich vstúpi čierna panna. Len čo Soběslava uzrela, hneď sa pýtala kniežaťa, kto to je. Keď jej to knieža povedalo, začala ho prosiť, aby toto previnenie tak prísne netrestalo. Aj pani Luciferová, matka čiernej panny, prosila za úbohého Soběslava. Vstalo teda knieža z trónu, vzalo dcéru za ruku, pristúpilo k Soběslavovi a povedalo:
„Ak chceš, aby som ti život daroval, musíš si moju dcéru vziať za manželku.“
To bola rana pre zamilovaného Soběslava! Nedávno sľuboval lásku krásnej zlatovlasej Helene, a teraz si mal vziať dcéru pána diabla, škaredú, s jedovatými očami a rozstrapatenými vlasmi. Ale pomyslel si: No čože, sľúbim to, a preto zostanem svojej milej predsa verný; kto vie, či sa mi nepodarí z pekla vykĺznuť. I povedal teda, že si ju chce vziať. Lucifer mu dcéru dal a bola jeho. ..... V pekle sa sobáše odbavujú krátko. Komora sa zavrela, doniesli sa stoly, jedlo a pitie, a všetko bolo veselé. Len úbohý ženích sedel ako zarezaný a mal ukrutný strach, ako to bude ďalej. Po svadbe dovedlo knieža mladých manželov do záhrady, kde stál uprostred pekný zámok, a povedalo:
„Tu budete obaja bývať, a ty, Soběslave, môžeš všade rozkazovať rovnako ako ja, len tohto stromu sa nedotýkaj, inak sa ti zle povedie.“
Všetko bolo pekné a bolo by sa aj Soběslavovi páčilo, len tá pekelná žena sa mu nechcela páčiť. Ale vravievajú, že človek si na všetko zvykne! Soběslav si po čase tiež zvykol, hoci neprestal túžiť po svojej Helenke a neprestal vymýšľať, ako by sa odtiaľto dostal. Často mu prišlo na myseľ, prečo mu asi Lucifer zakázal chodiť k tomu stromu.
I umienil si, že to od svojej ženy vypátra.
Mladá Luciferka mala svojho muža veľmi rada, ale tajomstvo mu zveriť nechcela, vyhovárala sa, že ho nepozná; keď ju však Soběslav veľmi prosil, hovorila, aby si to neželal, že by to bolo na jeho zlé. Nakoniec to však predsa len vylákal.
„Na vrchu stromu,“ povedala žena, „je zlaté jablko. Kto by ho utrhol a hodil za seba, ten sa ocitne, kde by si prial.“
Soběslav sa pri tých slovách tváril, ako by mu na tom ani za mak nezáležalo, ale zatiaľ by si bol rád zavýskal; tak ho tá správa potešila. Hľadel teraz všemožne, ako by príležitosť využil. Jedného dňa doniesol čert do pekla veľkého pána, všetko sa to bežalo naňho pozrieť, knieža pán mal s výsluchom čo robiť, a Soběslav zostal v záhrade sám. To mu bola vec vítaná. Ako veverička vylezie na strom, z jednej vetvy na druhú, a než by stom napočítal, bol na vrchu a držal zlaté jablko v hrsti. Teraz ho hodil za seba a povedal:
„Chcem byť vo svojom otcovskom zámku!“ Kým slovo dopovedal, zafučalo to okolo neho ako zlá víchrica, všetko zmizlo a on stál na dvore svojho otcovského zámku.
Princezná Helena stála pri okne celá smutná a vedľa nej ruka v ruke Slavomil a Judita. Zrazu sebou mykne, beží z dverí, v lete sa ocitne na dvore a padne Soběslavovi do náručia. Hneď sa všetko okolo nich zbehlo a s radosťou ho vítalo. Okrem Heleny mal najväčšiu radosť Slavomil, lebo už dávno chcel mať svadbu s krásnou Juditou, ale ona nechcela súhlasiť, kým by aj sestra nemohla byť šťastná. Teraz bolo všetko vyrovnané.
Nasledujúci deň sa slávila svadba oboch bratov a sestier. Tentoraz Soběslav nesedel smutný; nevýslovnou blaženosťou mu srdce poskakovalo, kedykoľvek na svoju ženičku pozrel. Podvečer sa vytratil zo siene, išiel na vŕšok oproti otcovskému zámku, vytiahol z vrecka zlaté jablko a povedal:
„Hop, zámok, z jablka,“ a zámok stál na vŕšku. Potom išiel na druhý vŕšok, vytiahol diamantové jablko, povedal tie isté slová, a diamantmi vykladaný zámok sa skvel v žiari zapadajúceho slnka, takže sa ľudia zbiehali a kričali „horí“, ale ako primrazení zostali stáť, hľadiac na ten div divúci. Soběslav sa vrátil a viedol hostí na podívanie; potom dal bratovi zlatý zámok, do diamantového však šiel sám so svojou Helenou.
Zatiaľ bol v pekle zlý rámus! Len čo mladá Luciferka postrádala svojho manžela, bežala ku kniežaťu a zaklínala ho, aby jej muža vrátilo. Ale to už nebolo v diablovej moci. Všetka láska v jej srdci sa obrátila na zlosť a jediná jej myšlienka bola pomstiť sa nevernikovi. To jej otec sľúbil a hneď vyslal jedného šikovného čerta na zem.
Práve boli mladí manželia v otcovskom zámku zhromaždení, tu príde sluha a oznamuje Soběslavovi, že do diamantového zámku prišiel jeden pán, ktorý sa vydáva za veľkého umelca.
„Uctite ho zatiaľ, ja prídem hneď,“ prikázalo knieža a zostalo sedieť. Keď sa sluha vrátil, zaviedli druhí sluhovia hosťa do izieb a nechali ho tam; ten sa však premenil na chrobáka, prelezol kľúčovou dierkou do zavretých izieb a prišiel až do izby, kde boli všetky poklady. Medzi nimi našiel čoskoro diamantové jablko. Vzal ho, pustil sa oknom, a ako by vychádzal z izby, postavil sa pri dverách. Tu pristúpi k nemu sluha zo zámku a prosí pána, aby chvíľku počkal.
„S radosťou,“ odpovedal čert, „aby mi však čas ušiel, urobím vám pred zámkom nejaký kúsok, nad ktorým sa podivíte. Povedzte všetkým, nech sa idú pozrieť.“
Sluha mu bol vďačný, i bežal rýchlo a zvolal, kto kde bol. Všetko sa to postavilo pred zámok a pozeralo, čo bude cudzinec robiť. Ten vzal diamantové jablko do ruky a povedal:
„Hop, zámok, do jablka,“ zámok skočil do jablka a čert sa s ním zdvihol do povetria. Všetci stáli ešte s otvorenými ústami, keď prišiel Soběslav, a keď nevidel zámok, plný strachu sa pýta, čo sa stalo. Tu mu to konečne rozprávajú. Zarmútený nad tou nesmiernou stratou vracal sa k svojej žene a nariekajúca čeľaď za ním.
„Ach, ja som si to vždy myslela, že sa tá pekelnica pomstí a naše šťastie nám pokazí,“ nariekala kňažná.
„Preto môžete byť predsa šťastní,“ povedal Slavomil, „choďte len do môjho zámku.“
„To nepomôže, milý švagre, my máme zámky od našich rodičov a v nich jedine úplné šťastie nájdeme,“ povedala Helena.
„Máš pravdu; ja musím svoj krásny zámok nájsť, a keby som mal celý svet obísť. Len kde ho hľadať?“ povedal odhodlane Soběslav.
„Choď, milý Soběslave, k matke Slnku,“ povedala Judita, „ona vie o všetkom.“
„Máš pravdu, sestrička; k nej nech len ide, ona mu to povie.“
S ťažkým srdcom sa rozlúčil Soběslav s milovanou ženou, s bratom, Juditou i so starými rodičmi a putoval k Slnku. Dlho a dlho chodil a mnoho ľudí sa pýtal, kadiaľ vedie cesta k Slnku, ale nikto mu nevedel dať správu. Raz prišiel ďaleko medzi hory, do pekného údolia, tu stretne pastiera. „Povedz mi, priateľu,“ vraví mu, „či nevieš, kadiaľ vedie cesta k Slnku.“
„A čoby som nevedel, každý deň vidím, ako sa prechádza. Večer odpočíva tam na tom vrchu. Vylez naň, keď príde, môžeš s ním hovoriť.“
Soběslav poďakoval dobrému pastierovi a liezol pomaly na vrch. Na vrchu si sadol a čakal. Zrazu to zašumelo listím a ružová žiara sa rozliala po celom údolí. Soběslav pozrel hore a videl matku Slnko. Od jasnej tváre splývali zlaté lúče cez ružovkasté oblakové rúcho až k zlatému lemovaniu.
„Matko krásna, tebe je všetko známe, povedz mi, kde nájdem svoj diamantový zámok.“
„Tvoj diamantový zámok visí nad červeným morom a je zlatou reťazou k oblohe pripútaný,“ zaznel hlas Slnka.
„Ó beda! Ako k nemu?“
„Dám ti radu, synu môj. Teraz býva v zámku čert, čo ti ho ukradol. Choď teda stále, až prídeš k červenému moru, uvidíš blízko neho jednu chalúpku, v ktorej býva stará babička. Vojdi k nej a povedz, kam ideš, ona ti ostatné povie.“
Soběslav poďakoval matke Slnku a zišiel z vrchu. Chvíľu za ním hľadela putovníčka skvelá, potom zašla za horu.
Soběslav prešiel krajinu a bol neďaleko červeného mora. Uzrel chalúpku, v ktorej bývala stará babička. K nej vošiel Soběslav; babička ho privítala a hneď sa pýtala, čo žiada. Keď jej všetko od začiatku do konca povedal, riekla mu:
„Pravda, že zámok nad červeným morom visí na zlatej reťazi k oblohe pripútaný. Tvoja pekelná žena ho tam dala zavesiť a čert v ňom býva. Človek sa doň dostať nemôže; len raz za deň sa spúšťa po povraze vedro pre vodu. Ale matka Slnko chce, aby som ti pomohla, musím ti teda poradiť. Tu máš mačku, choď na breh a dávaj pozor, kedy sa vedro spustí dolu; len čo ho zbadáš, pusti mačku a čakaj tak dlho, kým ti jablko prinesie.“
Soběslav vzal od babičky mačku, srdečne poďakoval a uberal sa s ňou k brehu. Až k večeru videl zlaté vedro z výšky sa spúšťať; zámok nebolo vidieť. Rýchlo mačku pustil, ale namiesto nej letel čierny vtáčik cez more, a rovno k vedru. Ako otvárali hore okno a ťahali vedro hore, vletel vtáčik do izby, od čerta nepozorovaný, schmatol diamantové jablko zo stolíka, vyletel von a rovno späť k Soběslavovi sa vrátil. Už mu chcel Soběslav jablko vziať, ale vtáčik sa premenil na mačku a tá stále okolo neho poskakovala, ale jablko mu dať nechcela. Vediac, že to nie je obyčajná mačka, myslel Soběslav, že azda niečo chce, a preto zvolal:
„Poď, mačička, poď, dám ti, čo budeš chcieť, len keď mi jablko vrátiš.“ Mačka očami svietila, chrbát ježila, ale jablko predsa nedala. Keď to už kniežaťu dlho trvalo, rozzlostilo sa, vytiahlo meč, rozbehlo sa za milou mačkou, a zasiahnuc ju, preťalo ju na polovicu. Tu sa okolo neho rozjasnilo, vtáctvo začalo spievať a na mieste mačky stál pred ním krásny mládenec a podával mu diamantové jablko. Soběslav sa z toho všetkého tak ulakol, že si ani nemohol spomenúť, čo má povedať, keď ho mládenec nabádal, aby zámok skryl. Po chvíľke vzal jablko, a zdvihnúc ho hore, povedal:
„Hop, zámok, do jablka!“ Práve vykúkal čert z okna, a ako sa rýchlo zámok stiahol, spadla mu hlava do mora a telo sa zmáčklo. Potom ho vzal mládenec za ruku a viedol k chalúpke; ale to už nebola chalúpka, bol to krásny zámok zo slonoviny. Na prahu kľačala stará babička a smutne na príchodzích hľadela. Tu sa mládenec rozbehne, padne babičke okolo krku, vrúcne ju pobozká, a v tom okamihu sa babička premení na peknú pani a schátrané jej rúcho na skvostné kniežacie. Obaja vzali teraz Soběslava za ruky a v slzách mu ďakovali za svoje vyslobodenie.
„Ako dlho sa už trápime a nikto, nikto sem neprišiel,“ povedal mladý muž, „boli sme od zlého čarodejníka zakliati, ja na kocúrika, moja mladá žena na starú babu, lebo som nechcel jeho dcéru. Mali sme tak dlho čakať na vyslobodenie, kým by sme niekomu k šťastiu nepomohli, kto skrze lásku k nešťastiu prišiel. Nikdy by sa to nebolo stalo, keby ťa dobrotivé Slnko k nám nebolo poslalo, lebo ďaleko široko nie je človiečika vidieť. Čo žiadaš, aby sme ti teraz milé urobili?“
„Čo som si žiadal, k tomu ste mi dopomohli; teraz je moja jediná túžba, aby som sa čo najskôr dostal k svojej drahej manželke.“ Ale kniežací párik mu pokoja nedal a on musel v zámku s nimi hodovať. Po hostine prikázalo knieža sluhom ..... lebo s pánmi ožilo všetko ..... aby pripravili najrýchlejšieho koňa a pred zámok ho priviedli. Keď sa Soběslav s láskavými manželmi lúčil, vyprevádzali ho von a on musel koňa od nich prijať.
Bol tomu rád, lebo sa na ňom oveľa skôr ocitol doma. Z hradieb zlatého zámku sa rozliehala streľba a zvnútra znel ples a hudba, a keď sa Soběslav vypytoval, čo to má znamenať, počul na nemalú svoju radosť, že princezné porodili krásnych synov. V okamihu bol doma a bozkával krásnu matku aj dieťa. Krstiny oboch princov sa slávili v diamantovom zámku.
Knieža diabol ani mladá Luciferka už k nim viac moci nemali; všetci žili svorne a spokojne až do smrti.