Rozprávka o odchode duše

Keď deti dojedli raňajky, oslovila ich mamička vážnym hlasom: „Tomáš a Verunka, musím vám oznámiť smutnú správu. Včera umrel ujo Pavol.“

Po chvíľke ticha povedala Verunka: „To je škoda, to musí byť teta Anička veľmi smutná, však, mamička?“

„Áno, to máš pravdu. Navyše bude teraz sama, ale môžeme ju častejšie navštevovať.“

„Veď býva ďaleko, len zriedka sme k nim chodili,“ odvetil Tomáš.

„Vlastne ste uja poznali len málo.

V piatok sa s ním pôjdeme rozlúčiť. Bude mať pohreb.“

„Aha,“ zvraštila čielko malá Verunka. Bolo vidieť, že usilovne premýšľa. „A prečo vlastne ujo umrel?“

„Milé dievčatko, každý človek sa na Zemi raz narodí a každý musí aj odísť, keď nadíde jeho čas. Niekto umrie mladý a niekto ako starý človek.“

„A keď uja dajú do hrobčeka, to tam bude potom stále spať?“ pýtala sa smutne Verunka.

„Mamička, ja nechcem umrieť!“

„Ale deti, nebojte sa, všetko je celkom inak. Poďte, odložte riad zo stola. Vonku krásne svieti slniečko. Pôjdeme si sadnúť do záhrady na lavičku a tam vám budem rozprávať, čo sa deje s človekom, ktorý opustí túto Zem.“

„Opustí túto Zem...“ znelo Tomášovi v ušiach. Že by človek niekam odchádzal? Ale ako to, keď je mŕtvy?

Rýchlo s Verunkou všetko poupratovali a už bežali k starej košatej lipe, pod ktorou mali svoju obľúbenú lavičku. Vždy, keď mala mamička chvíľku času, sedávali spolu na tejto lavičke a mamička im rozprávala toľko zaujímavých vecí. Aké to bolo, keď bola malá, keď boli s ocinom mladí a zoznámili sa. A tiež im rozprávala o tom, aké to bývalo na Zemi, keď mali ľudia ešte čisté srdcia a mohli vidieť prírodné bytosti a spoločne potom tvorili nádherné diela. Ale o tom, čo sa stane s človekom, keď umrie, s nimi mamička ešte nikdy nehovorila. Tomáš si spomínal, že keď bol ešte malý a Verunka ešte nebola na svete, umrel ich dedko. Stará mama vtedy veľmi plakala a stále hovorila, aká je to nespravodlivosť. Všetko, čo si z toho Tomáš zapamätal, bolo, že smrť musí byť strašná.

Lipa omamne voňala a v jej korune to bzučalo ako v úli. Deti sa nehrali ani nebehali ako v iné dni, ale hneď si sadli k mamičke na lavičku, každé z jednej strany, nehovorili a počúvali. Mamička sedela mlčky a bolo vidieť, že je duchom niekde ďaleko.

Asi myslí na uja. Hovoril si Tomáš, ale už poznal tento mamičkin zasnený výraz a vedel, že ju nemá vyrušovať, že mamička čoskoro začne rozprávať.

Po chvíli naozaj začala: „Keď som bola malá, ako ty, Verunka, moja mamička čakala bábätko. Veľmi sme sa na neho tešili. Premýšľala som o tom, ako takéto bábätko prichádza na svet. Moja mamička, vaša stará mama, mi hovorila, že sa bábätko v pôrodnici narodí a bude medzi nami. Ale to mi nestačilo, stále som chcela vedieť, odkiaľ sa bábätko u mamičky v bruške vzalo.

Až k nám prišla teta Ruženka, o ktorej som vám už často rozprávala.“

„Tá vám, mamička, určite všetko vysvetlila. Hovorila ste predsa, aká bola múdra a všetko, čo nám rozprávate, viete od nej.“

„Áno, máš pravdu, Tomáš. Teta Ruženka mi vtedy povedala, že ľudia sem na Zem prichádzajú z jemnejších svetov. Keď sa mamička s ocinom majú radi, môže u mamičky v bruške začať rásť maličké dieťatko. Keď nastane ten správny čas, príde do takého telíčka v mamičkinom bruške duša, ktorá bude telíčko používať v tomto živote. Takémuto vysvetleniu som rozumela. A tak sa mi narodil bratček. Dali sme mu meno Paľko.“

„Jé, mamička, nebol to ujo Pavol?“

„Áno, Tomáš, rozprávam vám o ujovi Pavlovi.“

„A kde je teraz?“ chcela vedieť Verunka.

„Kedysi jeho duša prišla do malého detského telíčka. Z malého Paľka vyrástol chlapec, ktorý dospel v muža. Teraz nastal čas, keď toto telo opäť opustil. Mnohí ľudia nevedia, že umiera len toto pozemské telo, ale duša žije ďalej.“

„To stará mama asi nevedela, keď dedko umrel. Pamätám si, ako veľmi plakala.“

„Ani som nevedela, Tomáš, že si to pamätáš.

Pokúšala som sa o tom starej mame povedať, ale nechcela nič počuť.

Pre takých ľudí je odchod niekoho blízkeho veľmi bolestný.“

„Vy ste, mamička, tiež plakala, keď vám povedali, že ujo umrel?“

„To vieš, že mi bolo veľmi smutno. Veď to bol môj brat. Vyrastali sme spolu ako vy dvaja. Viem ale, že žije ďalej a že mohol určite odísť do krásnych svetov. Tak naňho môžem stále s láskou myslieť. Verím, že sa raz opäť stretneme.“

„A ako, mamička, viete, do akých svetov odišiel? Veď ste nám raz hovorila, že sú aj škaredé svety, ktoré ľudia vytvorili svojím zlým chcením.“

„Máš pravdu, Tomáš, je vidieť, že o takýchto veciach naozaj premýšľaš. Predstavte si, deti, že keď prichádzate prvýkrát na Zem, je vaša duša oblečená do belostnej čistej košieľky. Každým nepekným konaním, rozprávaním, ale dokonca aj myslením sa vaša košieľka môže zašpiniť. Kto má košieľku krásne čistú, môže odísť do svetlých žiarivých svetov. O ujovi Pavlovi viem, že to bol dobrý človek, tak určite odišiel niekam, kde je to veľmi krásne.

Ale keď je niekto napríklad zlomyseľný a ubližuje druhým, vyzerá jeho košieľka ako zafúľaná od blata. Vy ste dobré deti, ale keď ste sa včera škriepili o ten nový balón, na vašej košieľke sa objavila špinavá škvrna.“

Verunka sa dala takmer do plaču, ale potom bolo vidieť, že jej napadol dobrý nápad: „Tak vezmeme mydlo a teplú vodu a špinu vyčistíme.“

„Kdeže, dievčatko moje, ak si si košieľku zašpinila nepekným rozprávaním, tak tu žiadne mydlo nepomôže.“

„A čo teda?“ pýtali sa deti.

„Skúste porozmýšľať. Škaredým rozprávaním špina vznikla, tak pôjde vyčistiť...“

„Už to mám!“ vykríkol bystrý Tomáš. „Myslím, že by sme to mali napraviť.“

„A ako?“ chcela vedieť Verunka.

Mamička sa pozrela na Tomáša, či bude vedieť odpovedať.

„No že sa jeden druhému ospravedlníme.“

„Áno, Tomáš, ale dôležité je, že to budete naozaj ľutovať a budete sa veľmi snažiť, aby sa to nabudúce nestalo.“

„Ale mamička, hovorila ste, že keď človek príde prvýkrát, má košieľku čistú. Že by mohol niekto prísť aj druhýkrát?“

„To je správna otázka, Tomáš. Už sme si hovorili, prečo sme na Zemi. Tu putuje dobro vedľa zla. Každý z ľudí si vyberá svoju cestu. Každým svojím rozhodnutím, ktorých môže urobiť aj viac v malej chvíli, udáva smer, ktorým bude musieť kráčať. Človek ale v hĺbke duše cíti, čo je dobré a zlé. Hlas jeho svedomia mu správne radí.

Ale kto nepočúva, robí chyby a svoju košieľku si zašpiní, nemusí zostávať navždy v temných svetoch. Smie sa tu na Zemi opäť narodiť a má novú možnosť všetko napraviť. Aj tak sa človek nenaučí všetko za jeden život. Smie prichádzať opäť, aby sa učil.

Spomeňte si na ľaliu, ktorú sme zasadili v našej záhrade. Zasadili sme cibuľku. Tá každým rokom vykvitne, potom uvädne a na zimu jej lístky úplne zmiznú. S novým rokom opäť vyrastá a kvitne. Je to tá istá ľalia, alebo nie je? Rastie z tej istej cibuľky, len je každým rokom nová. Je to ako s človekom. Duša na seba oblieka každým životom nové šaty.“

„Pozrite, prišiel ocino!“ volá veselo Verunka. Obe deti mu bežia oproti.

Veď sú to deti. Ničím sa dlho netrápia a po každej chmúrnej či zádumčivej chvíľke sa im hneď vracia dobrá nálada späť a veselo poskakujú. Keby sme to my dospelí vedeli tiež tak... Povzdychla si v duchu mamička a s úsmevom išla v ústrety svojmu mužovi.