O labuti

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý mal veľmi pekného a dobrého syna, ktorého nadovšetko miloval; o to viac ho nenávidela kráľovná, jeho macocha. Nemala síce vlastných detí, pre ktoré by mu azda závidela prednosť; nenávidela ho len preto, že sama chcela panovať, v čom jej on jediný bol prekážkou, pretože otec mu pre veľkú lásku chcel čoskoro odovzdať vládu. S tým však ona nechcela nikdy súhlasiť. Vedela dobre, že by jej nepomohla ani lesť, ani akákoľvek chytrosť, v ktorej bola u kráľa veľmi zbehlá, hľadala teda pomoc v inom prostriedku, ktorý bol oveľa strašnejší; jej čierne srdce však bolo schopné všetkého.

Niekoľko míľ od hlavného mesta bývala v lese stará čarodejnica, ktorá bola ďaleko-široko známa pre svoje čary a tajné umenie. K nej sa kráľovná uchýlila.

Prezlečená išla do lesa, v ktorom stará bývala. Keď prišla na určené miesto, zazrela jaskyňu, pri ktorej vchode strážili dvaja draci. Len čo kráľovnú zočili, hneď z papúľ a z očí na ňu sršali oheň, ona sa toho však nezľakla a silným hlasom volala starú do jaskyne. Po malej chvíli vyšla táto a za ňou dve mačky, dve sovy a iné podivné netvory. „Čo žiadaš, kráľovná?“ pýtala sa čarodejnica.

Kráľovná sa začudovala, že ju žena spoznala, a povedala jej: „Veľa som počula o tebe i o tvojom umení, a preto by som ťa rada prosila o pomoc vo veci, na ktorej mi veľmi záleží a za ktorú by som ťa kráľovsky odmenila.“

„Ak to, čo žiadaš, stojí v mojej moci, chcem ti vyhovieť,“ odpovedala stará, ktorá sa sľúbenej odmeny nevedela ani dočkať.

„Zistila som,“ povedala kráľovná, „že poznáš najtajnejšie veci, a preto by bolo skoro zbytočné rozprávať ti, že mám syna neobyčajnej krásy, ktorého nenávidím a ktorého by som sa rada zbavila, lebo mi bráni v ceste k trónu. Ak ti je možné premeniť ho na akékoľvek zviera a vyhnať od dvora, dám ti, čo sama budeš chcieť.“

„To je iste ťažká vec,“ odpovedala po dlhom rozmýšľaní čarodejnica, „ale pokúsim sa o to. Zajtra napoludnie prídem k tvojmu dvoru.“

Spokojná s týmito slovami odišla kráľovná z lesa. Na druhý deň napoludnie prišla čarodejnica, pre všetkých ostatných neviditeľná, ku kráľovnej, ktorá v komnate plná netrpezlivosti čakala. Čarodejná žena, podopierajúc sa o hadovito točenú palicu, prehovorila k nej: „Predovšetkým musím mať od princa niekoľko vlasov.“

„To bude iste ťažká vec,“ povedala kráľovná, prechádzajúc sa v myšlienkach po komnate; chvíľu nato však odišla do záhrady, kde sa princ o poludní zvyčajne zdržiaval a kde náhodou aj vtedy pod stromom sladko spal. Keď ho zazrela, bola rada, že tak skoro a tak ľahko príde k vlasom. I bežala to povedať starej, ktorá bez meškania spiacemu princovi ostrými nožnicami opatrne niekoľko vlasov odstrihla.

Bol ten princ taký krásny, že ho aj zatvrdnutému srdcu čarodejnice bolo ľúto; preto si umienila, že ho nechce navždy zničiť, ako kráľovná nariadila. Keď opäť prišla do zámku, zatvorila sa v jednej izbe a tam robila svoje čary. Princ spal pokojne. I snívalo sa mu, že sa k nemu blíži škaredá žena, ktorá sa ho čiernou palicou dotýka a vraví: „Premeň sa na krásnu bielu labuť, s citom však ľudským; spev tvoj nech je taký ľúbezný, že kto ťa započuje, každý si ťa zamiluje. Ak si v tej podobe získaš srdce najkrajšej princeznej, aby kvôli tebe pohrdla mocným princom a pojala ťa za manžela, budeš vyslobodený; tá však, ktorá je príčinou tvojho zakliatia, sa v tú chvíľu premení na škaredého pavúka.“

Vydesený týmto krutým snom si princ pretieral oči, aby sa zo spánku prebudil; čo keď sa mu podarilo, zľakol sa nesmierne, lebo videl, že je premenený na labuť a že pláva po jazere. I začal nariekať spevom tak bolestným, že sa všetci z celého zámku zbehli a tú labuť počúvali. Sám kráľ prišiel a s bolestným citom počúval ten labutí spev. Úbohý ani len netušil, že je to jeho vlastný milovaný syn.

Zakliaty princ sa lúčil s vlasťou a plával ďalej; nevedel, kam má ísť, ani nechcel zostať doma. Kráľ sa zatiaľ zháňal po synovi, avšak nadarmo; nikde ho nenašiel. I bol nárek a plač po celom kráľovstve. Umienil si teda kráľ, že sa spýta starej čarodejnice, či by ona nevedela, kam sa jeho syn podel. Tá mu povedala pravdu, hoci nepovedala, že ona a kráľovná sú toho príčinou. I nariekal kráľ a smútok ani odložiť nechcel, kým by syn nebol vyslobodený.

Ten plával stále ďalej a ďalej, až prišiel z jazera do veľkej rieky, kde videl mnoho, premnoho vtákov, ktoré si rozprávali, kde boli a čo videli; vtedy si spomenul, že mu baba povedala, že ak nájde princeznú, ktorá si ho zamiluje a vezme za manžela, bude vyslobodený. I umienil si hľadať pannu, ktorá by bola najkrajšia na celom svete.

Pridal sa teda medzi vtáky a vypytoval sa ich, či by niektorý z nich o takej princeznej nevedel. Ale žiadny mu nemohol dať istú správu. Vedeli síce o krásnych princeznách, ale žiadna z nich by sa nebola mohla nazvať najkrajšou. Plával teda ďalej, až prišiel k moru, kde lietalo množstvo lastovičiek. I pýtal sa jednej, či by ona o takej panne nevedela.

„Počula som o jednej panne,“ zaštebotala táto, „ktorá je najkrajšia na celom svete, ale neviem, kde sa zdržiava.“

„To ti poviem ja, a ak chceš, aj ťa tam zavediem,“ zavrkal divý holub, ktorý zaslúchol ich posledné slová. „Ja viem o tej krásnej princeznej, bývam tam niekedy a vždy z jej ruky dostávam najlepšie jedlá. Ak súhlasíš, ukážem ti k nej cestu.“

Labuť bola plná radosti, že sa dozvedela o panne, ktorá by ju mohla vyslobodiť. Sivý holúbok sa vzniesol do povetria a s labuťou odletel do diaľky. Dlho leteli, kým zem, kde tá krásna princezná s otcom prebývala, zazreli.

Jedného dňa ráno však holúbok od radosti zatrepotal krídlami, keď zazrel kráľovský zámok. „Tu je to teda a tam v tej záhrade je rybník, kde sa zdržiava vodné vtáctvo, a na tých krásnych stromoch zase my poletujeme; popoludní príde princezná a prinesie nám v bielučkých rukách hojnosť potravy. Spusťme sa teda do tej záhrady a tam ju očakávajme.“

Ako povedal, tak urobil. Keď po hladine krištáľového rybníka kráľovská labuť plávala, začala spievať. Dcéra kráľova, menom Lída, sa práve pozerala z okna. „Čo je to za ľúbezne bolestný hlas?“ povedala sama sebe, „kto to tak prekrásne spieva?“

Vtom priletel k oknu holúbok a zaklopal zamyslenej panne na rameno. „Hľa, hľa, kdeže si sa ty tu zase vzal? Chce sa ti jesť?“ I podávala mu jedlo, holub však poletoval ďalej a ďalej a vábil princeznú za sebou po záhrade, až prišla k rybníku. „Ach, to je prekrásna labuť,“ vykríkla, a na holúbka zabudnúc, pribehla k labuti a sladké zrnká jej podávala. Princ užasol nad krásou tej ženy a cítil, ako mu srdce pod snehobielym perím bije. Nebol síce na takú stravu zvyknutý, ale z jej rúk by bol prijal všetko.

„Spievaj, krásna labuť, ešte raz zaspievaj,“ prosila Lída.

I nedala sa na to dlho nútiť. Prívetivo k nej pozdvihnúc svoje krásne oko, začala tak ľúbezne spievať, že Lída mala pri srdci čudne. Nemohla ani uveriť, že by to bol vtáčí hlas. Vtom prišiel aj sám kráľ a tiež sa tomu krásnemu spevu čudoval. Od tej chvíle princezná najradšej sedávala pri rybníku a zabávala sa s labuťou, a tá rozumná a zamilovaná labuť sa tiež nikomu inému hladkať nedala než jej a ani nikomu nezaspievala než jej. A keď z vody von vyšla a princeznej k nohám, ba aj na lono líhala, červeným zobákom jej biele ruky a ružové ústa bozkávajúc, priala si Lída, aby labuťou nebola.

Dlhý čas už trávil princ na krásnom ostrove. Vtom prišla jedného dňa Lída k nemu a začala si veľmi nariekať. „Spievaj, drahá, spievaj, aby si ten bôľ z môjho srdca zahnala; ach, len si pomysli, mám si vziať princa, ktorého milovať nemôžem!“

Vtedy sa princ veľmi zľakol a v tesknotnom speve svoj bôľ vyjadroval. Nedlho po Líde prišiel jej ženích, krásny a bohatý princ. Len čo ho zakliata labuť zazrela, začala tak čudne a zúfalo kričať, že on si zacpal uši a hneď musel utiecť. Lída jej však srdečne poďakovala.

Večer sedela princezná pri okne a rozmýšľala, ako by sa nemilého ženícha zbavila; lebo na druhý deň mala byť buď s ním zasnúbená, alebo navždy zbavená otcovho domu. Vtom ju vytrhol z rozmýšľania sivý holúbok silným štuchnutím do ramena.

„Ja ti dám dobrú radu,“ povedal jej, „zajtra zvoľ za manžela svoju bielu labuť, urobíš dobre a vyslobodíš krásneho princa.“ Potom odletel.

Princezná sa nemohla ani spamätať z údivu. Vtom počula zase bolestný spev labute a pocítila vo svojom srdci, že to nemôže byť obyčajný nerozumný vták. Ľahla si upokojená na lôžko.

Labuť však plávala a nariekala celú noc; lebo prišiel čas, keď sa malo rozhodnúť o jej vyslobodení. Ak princezná zvolí princa, umienila si, že zahynie smrťou, keďže bez nej a v takej podobe bol jej život hrozný. Len čo sa rozvidnelo, nastal veľký ruch a hluk po celom zámku, hostia prichádzali a všade sa chystali prípravy na zasnúbenie. Len princezná na to nemyslela. Keď sa priblížila hodina a ona už v bielych šatách, ozdobená drahými kameňmi a perlami, pripravená čakala, prišiel po ňu otec a ženích, tiež celý v zlate a striebre odiaty, aby ju viedli do veľkej siene.

„Nie tu,“ povedala, keď tam prišli, „k rybníku poďte, tam vám svoj rozsudok oznámim.“

Šli teda do záhrady až k rybníku. Labuť sa zľakla a myslela, že sa s ňou už Lída prichádza rozlúčiť. Tá však povedala: „Nemôžem si, otče, vziať ženícha, ktorého si mi určil, a radšej sa od teba odlúčim, ak budeš trvať na svojom; dovoľ mi však, aby som túto labuť vzala do svojho zajatia a s ňou sa zasnúbiť smela.“

Kráľ už myslel, že dcéra stratila rozum. Tá však zavolala k sebe speváka a tisla ho do náručia. „Ty si môj ženích a nastávajúci manžel.“

Sotva to dopovedala, privinul ju k srdcu krásny mladík a namiesto červeného labutieho zobáka ju bozkávali jeho ružové pery. Všetci onemeli; Lída však v srdci vrúcne ďakovala holúbkovi za dobrú radu. Keď sa princ z jej náručia vymotal, pristúpil ku kráľovi a všetko mu povedal, ako sa mu to stalo. Kráľ tomu však uveriť nechcel; ale keď dcéra začala prosiť a princ sa sám ponúkol ako záruku, ak by chcel kráľ poslať k jeho otcovi, vtedy napokon súhlasil.

Odmietnutý ženích už nemeškal, ale hneď odišiel.

Zasnúbenie milencov sa slávilo hlučne a skvostne. V noci, keď princ prišiel do svojej spálne, videl holúbka sedieť na okne. „Ty dobrý vtáčik,“ povedal mu princ, „tebe jedinému za všetko ďakujem, povedz mi, kto si, viem, že nie si obyčajný vták, a rád by som sa ti odslúžil.“

„Ja som bol u tvojho deda v službe,“ povedal holúbok, „a keď zomrel, prišiel som k jednému čarodejníkovi, ktorý mi dal svoju dcéru za manželku a naučil ma tomu umeniu. Nemohol som zabudnúť na tvoj rod, a preto som sa po jeho smrti aspoň bližšie k mestu, kde býva tvoj otec, usadil. Videval som ťa často a mnoho nešťastia od teba odvrátil som. Posledné som však nemohol odstrániť, lebo to nebolo v mojej moci. Keď však stará čarodejnica obmäkčená tvojou krásou urobila pri tvojom zakliatí podmienku, predsavzal som si, že ju splním, čo sa mi aj podarilo. Tvoja macocha sa premenila na pavúka, a len čo ťa uvidí na tróne, praskne od zlosti. Otca som o všetkom informoval a už ti ide v ústrety. Buď šťastný a spomeň si niekedy na mňa. Nemám nikoho a osamote dlho žiť nebudem, a preto odmenu nežiadam.“ Skôr než sa princ mohol spamätať, bol starček preč.

Na druhý deň sa mladí manželia s otcom rozlúčili a išli k princovmu otcovi. V polovici cesty sa s ním stretli; i vítal s veľkou radosťou syna i dcéru. Keď prišli domov, bol princ hneď zvolený za kráľa. Ako holúbok povedal, tak sa stalo; v izbe kráľovnej nebolo po princovej premene vidieť nikoho okrem škaredého pavúka, ktorý pri voľbe nového kráľa praskol. Mladý kráľ poslal slávne poselstvo po otca svojej manželky, a keď prišiel, slávili sa hlučné a radostné hody, pričom kráľ nariadil, že sa v celej jeho krajine nesmie zabiť žiadny holub, na večnú pamiatku jeho vyslobodenia. V kráľovskom rybníku sa chovalo mnoho a mnoho labutí na pamiatku, ktoré kráľovná sama kŕmievala; ale žiadna nevedela tak krásne spievať ako ten zakliaty princ.