Kohútik

Slúžili na dvore kohútik a sliepočka.

Kohútik budil k ránu čeľaď a sliepočka opatrovala húf kuriatok.

Mali za to na kurníku izbietku a okrem toho celú stravu.

Raz hovorí kohútik:

„Kikiriki! sliepočka, už sa mi tá naša služba nepáči. Musím vstávať skôr ako prvé zore a mám za to len hrsť chudých odpadkov. Od hladu by som umrel, keby som si nenašiel po dvore trochu tučných zrniečok. Poobzerám sa po šťastí do sveta. Snívalo sa mi dnes, že budem kráľom.“

Sliepočka na to:

„Len ty, kohútik, buď spokojný! Máme sa tu dobre. Spať o hlade nechodíme, a ak je dážď, ani na nás nprší.“

Ale kohútik stále, že mal taký pekný sen a že chce byť kráľom. Potom vraj bude pre sliepočku písať. Sliepočka sa stane kráľovnou a kuriatka princmi a princeznami. To sa kuriatkam veľmi páčilo. Prosili kohútika, aby len skoro našiel nejaké pekné kráľovstvo, že sa už nemôžu dočkať, kedy z nich budú princovia a princezné.

Rozlúčil sa teda kohútik so sliepočkou i s kuriatkami a hybaj do sveta.

Cestou stretol niekoľko chrobáčikov, kŕdeľ jarabíc a tri myšky; ale nikde ho neprosili, aby bol kráľom.

Napokon prichádza k poľu pri lese, a tam sa pasie päť zajacov.

I zastaví sa kohútik a hovorí:

„Kikiriki! ušiaci! Chcete ma za kráľa?“

Zajačikovia ušiaci pozreli na kohútika a radili sa medzi sebou.

„Korunu má,“ povedal najmladší.

„Ostrohy tiež,“ druhý na to.

„Šaty sa na ňom len lesknú,“ chválil tretí.

„A postavu má naozaj kráľovskú,“ dodal štvrtý.

Len piaty zajac, starý kubík, mlčal a fúzy si hladil.

Po chvíli povedal:

„Počúvaj, kohútik! Ak chceš byť zajačím kráľom, ukáž nám, že nás vieš brániť proti nepriateľom. V lese pod skalou býva líška v dutom strome. Vyžeň ju za hory za doly až do siedmeho kráľovstva a budeš naším kráľom.“

Len čo kohútik o líške začul, striasol sa hrôzou. Počul od svojho deda, že raz v zime sa líška prikradla až na dvor a sliepku tam zaškrtila.

Mal teda sto chutí zanechať zajačí trón a hľadať si inde šťastie. Ale napokon si pomyslel:

„Kto vie, či dedko hovoril pravdu!“

Sľúbil teda zajačikom, že líšku zažene cez hory cez doly, a hneď sa vydal na cestu k dutému stromu.

Zajačikovia sa opatrne vliekli za ním. Tešili sa na podívanú, ako bude líška utekať do siedmeho kráľovstva.

Len starý kubík sa netešil, ale nedôverčivo krútil hlavou.

Po chvíli sa kohútik priblížil k dutému stromu a hrdinsky zavolal:

„Kikiriki! líšaj! Vylez von! Zaženiem ťa za hory za doly až do siedmeho kráľovstva.“

Starý líšaj hup zo stromu a proti kohútikovi. Chmat — lap — a kohútika držal za nohu. Ale kohútik sa mu predsa vytrhol a vletel na vysokú jedľu.

Zajačikovia ušli do širokého poľa a na medzi sa usadili.

„Vidíte, vidíte!“ hovorí starý kubík, „akého by sme mali kráľa. Chválu meria na koše, ale skutky na náprstky.“

Kohútik sedel zatiaľ na jedli a okolo neho zvedaví vtáčikovia z celého lesa. Prezerajú si ho od hlavy po päty. Teší sa kohútik, že sa vtáčikom páči, a myslí si:

„Títo ma azda nebudú posielať na líšaja!“

I hovorí nahlas:

„Kikiriki! vtáčikovia! Budem vaším kráľom!“

Vtáčikovia priletujú bližšie a ešte dôkladnejšie si kohútika prezerajú.

„Korunu má,“ pochvaľuje si ľabtuška.

„Má-má-má,“ dosvedčuje vrana z diaľky.

„Perie mu všetkými farbami hrá,“ čížik na to.

„Hrá-hrá-hrá,“ zase vrana hlasno.

Aj ostrohy sa vtáčikom páčili, a niektorí chceli kohútika hneď mať za kráľa. Ale sýkorka to vtáčikom vyhovorila. Nech vraj kohútik ukáže, či je hoden slávy, aby bol kráľom vtáčikov speváčikov. Ak vie zaspievať lepšie ako slávik, drozd alebo kos, bude kráľom.

Zaspieval teda kos a všetky vtáky ticho počúvali, ako mu to išlo pekne do noty.

Zaspieval drozd — a všetky stromy korunami kývali, že sa im jeho pieseň páči.

Zaspieval slávik — každý lesný kvietok dvíha hlávku, aby lepšie počul, ako pekne to slávik vie.

Prišiel rad na kohútika.

Zatrepal hlučne krídlami, natiahol krk a zakikiríkal zo všetkých síl:

„Kikiriki!“

Zľakli sa vtáčikovia kohútovho krikotu a po lese sa rozleteli. Žiadny z nich nechcel ani počuť, aby bol kohútik ich kráľom.

„Ten to pekne vie,“ smiali sa mu cestou.

„Vie-vie-vie,“ opakovala vrana a tiež už kohútika nechválila.

Opustený zostal kohútik na vysokej jedli. Nemal úbožiak od rána ani zrniečko v zobáku. Hlad ho veľmi trápil, a tiež ho začala sužovať bolesť. Citeľne mu starý líšaj nohu poznačil. Spočiatku si toho kohútik príliš nevšímal, ale teraz rana viac a viac páli. Kto vie, či bude kohútik môcť chodiť. Keby tu aspoň sliepočka bola! Nohu by zaviazala a na ranu by poradila masť. Slniečko sa už skláňalo za hory. I myslí si kohútik:

„Škoda, preškoda nášho dvorčeka! Tam by som sa najedol zrna do sýta. Škoda, preškoda nášho kurníka. Tam by som si zaletel a pekne driemol. Tu by som mal o hlade nocovať a báť sa zubatého líšaja.“

Umienil si teda, že zanechá kraľovanie a vráti sa domov. Zletieť na zem sa bál, že by si ho chytil starý líšaj na večeru. Preletoval teda zo stromu na strom, až sa dostal na kraj lesa.

Ako sa zaradoval, keď v diaľke uvidel dedinku, kde bol gazdov dvor! Od radosti zakikiríkal a frrr! na chodník! Keď sa dokríval k dvoru, bola už noc. Brána bola zatvorená.

I preletel kohútik cez záhradný plot a prenocoval na strome. Zavčasu ráno dokríval na dvor a hlučne zaspieval:

„Kikirihej! Čeľaď, vstávaj!“

Vybehla sliepočka z kurníka a čudovala sa, že sa kohútik tak skoro vrátil. Aj kuriatka sa sypali okolo neho a vyzvedali, čo im priniesol zo svojho kráľovstva.

„Kikirihí!“ nariekal kohútik, „pohryzenú nohu.“

„A čo ešte?“ pýtalo sa najmenšie kuriatko a pritom kohútikovi pokukovalo pod krídlo, či tam nemá schovanú zlatú kráľovskú korunu.

„Niečo som vám priniesol,“ hovorí kohútik, „čo je drahšie ako zlato.“

A keď sa kuriatka utíšili, povedal:

„Nesiem vám radu, aby žiadne kuriatko nebažilo po cudzine, ale milovalo svoj domov z celého srdiečka, lebo niet nad domov. A nespokojnosti sa varujte ešte viac ako zubatého líšaja.“

Kuriatka sľúbili, že si tú radu zapamätajú, a kohútik im za to často rozprával, ako chcel byť kráľom a ako sa mu na cestách darilo.

Keď sa mu noha zahojila, budil zase čeľaď a nikdy už po kraľovaní nezatúžil.

Na celom svete sa mu zapáčil domáci dvorček najviac, a často si pochvaľoval sliepočke, ako sa mu jeho služba páči a ako je na svete rád.