Medděd

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa dal naverbovať do vojska, držal sa statočne a bol vždy prvý tam, kde husto pršali modré fazuľky. Kým trvala vojna, všetko išlo dobre, ale keď bol uzavretý mier, prepustili ho a kapitán mu povedal, aby šiel, kam sa mu páči. Jeho rodičia boli dávno mŕtvi a on nemal žiadny domov, a tak išiel k svojim bratom, aby mu poskytli prístrešie, kým sa vojna opäť nezačne. Ale jeho bratia mali tvrdé srdcia a povedali: „Čo si s tebou počneme? Nie si nám na nič, okrem vojačenia nevieš nič, tak sa snaž prebiť životom sám!“ Nemal nič okrem svojej pušky, tak si ju hodil na plece a vybral sa do sveta. Prišiel na jeden rozľahlý pasienok, na ktorom nebolo vidieť nič iné než pár stromov, pod ktoré si sadol a rozmýšľal o svojom osude. „Peniaze nemám žiadne,“ pomyslel si, „nenaučil som sa nič iné než vojenské remeslo a teraz, keď bol uzavretý mier, ma už nikto nepotrebuje; ako to tak vidím, budem musieť zo sveta zísť od hladu.“

Zrazu to vo vzduchu zasvišťalo, a keď zdvihol oči, stál pred ním neznámy muž, oblečený v zelenom kabáte, vyzeral celkom dobre, ale mal škaredú konskú nohu. „Ja dobre viem, čo ti chýba,“ povedal mu, „peniaze a majetok, a budeš ho mať, koľko dokážeš uniesť, ale najprv musím vedieť, či sa nebojíš, aby som nevydával svoje peniaze nadarmo.“ „Vojak a strach? To nejde dohromady!“ usmial sa mladík. „Môžeš ma vyskúšať!“ „Dobre,“ odvetil muž, „pozri sa za seba.“ Vojak sa obrátil a uvidel obrovského medveďa, ktorý sa naň so strašným revom sápal. „Oho!“ zvolal. „Len počkaj, však ja ťa na tom nose hneď pošteklím, aby ťa prešla chuť na bručanie.“ Strhol z pleca pušku, zamieril a strelil medveďa do papule tak šikovne, že sa tento zosunul k zemi a viac sa nepohol. „Dobre vidím,“ povedal cudzinec, „že odvaha ti nechýba, ale je tu ešte jedna podmienka, ktorú musíš splniť.“ „Ak mi nepôjde o dušu,“ odvetil vojak, ktorý dobre vedel, koho má pred sebou, „tak ju neodmietnem.“ „To sám uvidíš,“ odvetil ten v zelenom kabáte, „nesmieš sa nasledujúcich sedem rokov umývať, holiť si fúzy a bradu, strihať si vlasy a nechty a nesmieš sa modliť Otčenáš. Ďalej musíš počas tých siedmich rokov nosiť kabát a plášť, ktoré ti dám. Ak počas toho času zomrieš, budeš môj, ak však tých sedem rokov prežiješ, budeš slobodný a k tomu ešte dosť bohatý na celý zvyšok života.“ Vojak myslel na veľkú biedu, do ktorej upadol, a keďže už toľkokrát hľadel smrti do očí, pozbieral odvahu a tú zmluvu s pekelníkom uzavrel. Diabol si stiahol zelený kabát, podal ho vojakovi a povedal: „Kým budeš mať na sebe tento kabát a siahneš do vrecka, vždy vytiahneš plnú hrsť zlata.“ Potom stiahol kožu z medveďa a povedal: „Toto bude tvoj plášť a aj tvoje lôžko, lebo na ňom musíš spať, do postele si ľahnúť nesmieš. A vďaka tomu plášťu ťa budú volať Medděd.“ A potom diabol zmizol. Vojak si obliekol kabát, siahol do vrecka a našiel, čo mu čert povedal. Potom si cez seba prehodil medvediu kožu a išiel ďalej do sveta, náladu mal skvelú a pri tom putovaní si neodoprel nič, čo si človek môže dopriať za peniaze. V prvom roku vyzeral ešte slušne, ale v druhom už vyzeral ako netvor. Vlasy mu zakrývali celú tvár, fúzy mu siahali na prsia ako hrubý koberec, na prstoch mal pazúry a jeho tvár bola zošedivená špinou tak, že keby na nej človek zasial žeruchu, iste by vzišla. Kto ho videl, vzal nohy na plecia; ale kam prišiel, rozdával peniaze chudobným, aby sa za neho modlili a prosili Pána, aby v tých siedmich rokoch nezomrel; a keďže všetko dobre zaplatil, vždy dostal aj nocľah.

V štvrtom roku prišiel do jedného hostinca, ale hostinský ho nechcel prijať a dokonca mu ani nechcel vykázať miesto v stajni, lebo sa bál, že by tam plašil kone. Ale Medděd siahol do vrecka a vytiahol plnú hrsť dukátov, čo hostinského obmäkčilo a dal mu izbičku v zadnom dvore, ale musel mu sľúbiť, že sa nenechá za nijakú cenu nikým zazrieť, lebo by sa jeho dom mohol dostať do zlej povesti. Keď takto sedel Medděd večer sám a zo srdca si želal, aby tých sedem rokov už bolo preč, začul v susednej izbe hlasný nárek. Mal dobré a milosrdné srdce, otvoril teda dvere a uvidel starého muža, ktorý usedavo plakal a lomil rukami nad hlavou. Medděd šiel k nemu, ale muž preľaknuto vyskočil a chcel utiecť. Keď však započul príjemný ľudský hlas, upokojil sa a Medděd ho priateľským prehováraním primäl k tomu, aby mu vypovedal príčinu svojho trápenia. Prišiel o celý svoj majetok a jeho dcéry budú musieť znášať núdzu, lebo bol teraz taký chudobný, že nemôže zaplatiť ani hostinskému a ten ho chce dať zatvoriť do väzenia. „Ak nemáte iné starosti, milý pane,“ povedal Medděd, „peňazí mám dosť.“ Dal si zavolať hostinského, zaplatil mu a tomu nešťastníkovi strčil do vrecka plný mešec zlatiek. Keď bol starec takto nečakane vyslobodený z biedy, nevedel, ako by mu poďakoval. „Poď so mnou,“ povedal, „moje dcéry sú povestné krásavice, vyber si jednu za ženu. Keď začujú, čo si pre mňa vykonal, nebudú váhať. Síce vyzeráš trochu zvláštne, ale ony ťa dajú zasa do poriadku.“ Meddědovi sa to zapáčilo, a tak šiel s ním. Keď ho uvidela tá najstaršia, tak strašne sa pri tom pohľade zľakla, že vykríkla a utiekla preč. Tá druhá síce ostala stáť a prezrela si ho od hlavy po päty, ale potom povedala: „Ako si môžem vziať za muža niekoho, kto nevyzerá ako človek? Divý medveď by sa mi páčil viac, keby tu bol a vydával sa za človeka, má totiž krajšiu kožušinu a biele labky. Aj keby bol rovnako škaredý, ale na toho by som si zvykla.“ Tá najmladšia však povedala: „Milý otec, musí to byť dobrý človek, keď vám pomohol z núdze, ak ste mu za to sľúbili nevestu, musíme vaše slovo dodržať.“ Keby nebola Meddědova tvár zakrytá špinou a vlasmi, určite by videli, ako sa mu zachvelo srdce v tele, keď tie slová začul. Zložil si z prsta prsteň, rozpolil ho a dievčaťu dal jednu jeho polovicu, tú druhú si ponechal, na jej polovicu dal vyryť svoje meno a na tú svoju jej meno a prosil ju, aby svoju polovicu prsteňa dobre strážila. Potom sa rozlúčil: „Musím ešte tri roky putovať svetom; ak sa potom nevrátim, budeš voľná, lebo to budem určite mŕtvy. Pros za mňa nášho Pána, nech zachová môj život.“ Úbohá nevesta sa obliekla do čierneho a vždy, keď pomyslela na svojho ženícha, vhrkli jej slzy do očí. Od svojich sestier sa nedočkala nič iné než posmech a výsmech. „Daj pozor,“ smiala sa tá najstaršia, „keď podáš svojmu miláčikovi ruku, plesne ťa labou.“ „Strež sa ho,“ povedala druhá, „lebo medvede majú radi sladkosti, a keď sa mu budeš páčiť, zožerie ťa.“ „Musíš mu robiť všetko po vôli,“ pokračovala tá najstaršia, „inak bude na teba hrozivo bručať.“ A tá druhá nezaostávala: „Ale na svadbe budeš mať veselo, lebo medvede dobre tancujú.“ A nevesta mlčala a nedala sa tými rečami zmiasť.

Medděd zatiaľ putoval svetom z miesta na miesto, kde mohol, konal dobro, bohato obdarovával chudobných, aby sa za neho modlili. Konečne, keď sa začal posledný deň tých siedmich rokov, išiel opäť na ten pasienok a sadol si pod jeden zo stromov. Čoskoro to zasvišťalo a stál pred ním diabol a celý mrzutý sa naňho pozeral, potom mu hodil jeho starý kabát a žiadal si späť svoj zelený. „Tak ďaleko ešte nie sme,“ odvetil Medděd, „najprv ma daj do poriadku.“ Či diabol chcel, alebo nie, musel priniesť vodu a umyť ho, učesať mu vlasy a ostrihať fúzy a nechty. A on vyzeral opäť ako statný vojak a bol krajší než predtým. Keď diabol odtiahol, hneď mu bolo ľahko na srdci. Išiel do mesta, dal si ušiť zamatový kabát, sadol si do koča ťahaného štyrmi bieluchmi a išiel do domu svojej nevesty. Nikto ho nespoznal, otec ho považoval za urodzeného plukovníka a zaviedol ho do izby, kde sedeli jeho dcéry. Musel si sadnúť medzi tie dve staršie, nalievali mu víno, predkladali mu najlepšie sústa a mysleli si, že krajšieho muža na svete ešte nevideli. Jeho nevesta v čiernych šatách sedela oproti, po celý čas ani nezdvihla oči, ani neprehovorila. Keď sa ho nakoniec otec spýtal, či si praje niektorú z dcér za ženu, obe tie staršie vyskočili a bežali do svojej komnaty, aby si tam obliekli tie najkrajšie šaty, lebo si obe namýšľali, že práve ony budú tie vyvolené.

Ten cudzinec, keď osamel s nevestou, vytiahol svoju polovicu prsteňa a hodil ju do pohára s vínom, ktorý potom dievčaťu podal cez stôl. Keď nevesta víno vypila a na dne našla polovicu prsteňa, srdce jej poskočilo. Vytiahla druhú polovicu, ktorú nosila na stuhe na krku, dala ich k sebe a ukázalo sa, že sú to dve časti jedného prsteňa. Tu vojak povedal: „Ja som tvoj zasnúbený ženích, ktorého si videla ako Medděda, vďaka Božej milosti som opäť nadobudol svoju ľudskú podobu.“ Išiel k nej, objal ju a pobozkal. Zatiaľ prišli obe vyparádené sestry, a keď videli, že ten krásny muž si vybral tú najmladšiu, a počuli, že to bol Medděd, bežali plné zlosti a hnevu preč.

Tá jedna sa utopila v studni, tá druhá sa obesila na strome. Toho večera niekto zaklopal na dvere, a keď vojak otvoril, stál tam diabol v zelenom kabáte a smial sa: „Pozri, teraz mám namiesto jednej duše dve.“