Zlatovlások

Bol raz jeden chudobný, chudobničký muž, ktorý mal jedného chlapca a nevedel, ako by ho ďalej uživil. Zaviedol ho jedného dňa do hlbokého lesa, a keď tam zjedli posledný kúsok chleba, dieťa zaspalo. Tu otec vstal a išiel domov, lebo dúfal, že keď sa chlapec zobudí, stratí sa a cestu domov už nikdy nenájde, a tak sa to aj stalo.
Keď Damián otvoril oči a videl, že otec je preč, postavil sa a chcel ísť domov, ale blúdil stále hlbšie do lesa a už bol večer a on pobehoval ustrašene sem a tam, až napokon uvidel chalúpku, kde chcel poprosiť o nocľah.
Keď vstúpil dnu, sedel pri stole starý slepý muž a jedol kurací vývar. Damián bol taký hladný, že išiel k stolu, vzal si lyžicu a jedol s ním. Slepý muž si to však všimol a opýtal sa:
„Kto tu len je moju kuraciu polievku?“
„To ja, dedko,“ zvolal Damián, „lebo mám veľký hlad.“
Tu sa starec zaradoval a povedal:
„Na teba som dlho čakal, u mňa sa budeš mať dobre.“
Po jedle mu postlal mäkkú postieľku a Damiánovi sa spalo tak krásne, akoby bol v nebi.
Nasledujúceho dňa, keď vstal, povedal mu starec:
„Teraz budeš pásť moje kozy.“
S tým Damián súhlasil, a keď sa večer vrátil domov, jedol so slepým dedkom opäť kuraciu polievku a chutila mu výborne.
Tak Damián pásol kozy jeden deň za druhým celých dvanásť rokov a starec s ním bol veľmi spokojný. Jedného dňa mu dal meč a povedal:
„S týmto mečom všetko pokosíš!“
Keď hnal Damián kozy opäť na pašu, musel s nimi ísť dosť ďaleko, lebo naokolo už všetko spásli. Prišiel do lesa, v ktorom boli kmene stromov i listy z čistej, trblietavej medi. Kým sa tomu čudoval, prihnal sa na neho medený drak a reval:
„Počuj, človiečik, azda mi nechceš so svojimi kozami môj les zničiť?!“
A chcel ho hneď aj s úbohými kozami pohltiť, ale Damián vytasil svoj meč a jedinou ranou drakovi zotal všetky hlavy. Potom išiel do drakovho zámku a tam bolo tiež všetko z medi, ale vidieť ani počuť nebolo ani živej duše, len na stene tam visela medená uzda, tak si ju Damián vzal so sebou. Keď večer prihnal kozy domov, dali viac mlieka než kedykoľvek predtým. Potom rozprával dedkovi, ako zabil draka a vzal si medenú uzdu zo zámku.
„Tak tá uzda je z celého zámku najlepšia vec,“ povedal starec, „lebo keď ňou zatrasieš, objaví sa hneď vojsko v medenej zbroji tak veľké, ako si želáš.“
Nasledujúceho dňa hnal Damián svoje kozy ešte ďalej a prišiel do lesa, kde stáli stromy z čistého striebra a žiarili a blyšťali sa, až oči prechádzali. Kým tam tak stál a tú krásu si obzeral, prihnal sa na neho strieborný drak a reval:
„Počuj, človiečik, azda mi nechceš so svojimi kozami môj les zničiť?!“
A chcel Damiána hneď aj s úbohými kozami pohltiť, ale chlapec vytasil svoj meč a jedinou ranou drakovi zotal všetky hlavy. Potom išiel do drakovho zámku a tam bolo všetko zo striebra, ale vidieť ani počuť nebolo ani živej duše, len na stene tam visela strieborná uzda, tak si ju vzal so sebou. Keď večer prihnal Damián kozy domov, dali trikrát viac mlieka než predošlého večera. Potom rozprával dedkovi, ako zabil draka a vzal si zo zámku striebornú uzdu.
„Tak tá uzda je z celého zámku najlepšia vec,“ povedal starec, „lebo keď ňou zatrasieš, objaví sa hneď vojsko v striebornej zbroji tak veľké, ako si želáš.“
Tretieho dňa hnal Damián kozy ešte ďalej a dorazil do lesa, kde boli stromy celé zo zlata. To bola nádhera! Ako sa to trblietalo a blyšťalo! Keď sa tam tak obzeral, prihnal sa na neho zrazu zlatý drak a reval:
„Počuj, človiečik, azda mi nechceš so svojimi kozami môj les zničiť?!“
A chcel ho hneď aj s úbohými kozami pohltiť, ale Damián vytasil svoj meč a jedinou ranou drakovi zotal všetky hlavy. Potom išiel do drakovho zámku a tam bolo všetko zo zlata, ale vidieť ani počuť nebolo ani živej duše, len na stene tam visela zlatá uzda, tak si ju vzal so sebou. Keď večer prihnal kozy domov a potom ich dojil, dali deväťkrát viac mlieka než predošlého večera. Potom rozprával dedkovi, ako zabil zlatého draka a vzal si zlatú uzdu zo zámku.
„Tak tá uzda je z celého zámku najlepšia vec,“ povedal starec, „lebo keď ňou zatrasieš, objaví sa hneď vojsko v zlatej zbroji tak veľké, ako si želáš.“
Nasledujúceho dňa starec povedal:
„Vráť mi ten meč, svoju službu urobil a svoju silu osvedčil, s tými tromi uzdami sa môžeš teraz vydať do sveta a najmladšiu a najkrajšiu princeznú si zaslúžiť.“
Toto sa Damiánovi pozdávalo a pripravoval sa na cestu. Predtým však, než sa na ňu vydal, zaviedol ho starec do jednej temnej jaskyne, kde zo skaly prýštil prameň.
„Tu si umy hlavu.“
A pokropil chlapcove vlasy tečúcou vodou, a keď vyšiel opäť na denné svetlo, jeho vlasy žiarili ako slnko, lebo boli z čistého zlata.
„Teraz sa môžeš vydať na cestu, ale maj hlavu stále zakrytú, aby tvoje zlaté vlasy nikto nevidel.“
Damián čoskoro dorazil do kráľovského mesta, ukryl tie tri uzdy pod jeden strom a na kráľovskom dvore sa opýtal, či nepotrebujú sluhu. No práve im chýbal jeden kuchtík, a tak ho ako takého prijali do služby, ale dal jednu podmienku, že nemusí zložiť svoju čiapku.
Damián bol taký šikovný a usilovný, že si ho majster kuchár veľmi obľúbil a rozlične mu nadŕžal.
Kráľ mal tri prekrásne dcéry, ale tá najmladšia bola najkrajšia. Tu sa stalo, že táto ochorela a ľahla si do postele. Kým kráľ a dve staršie princezné boli v kostole, poslal majster kuchár Damiána, aby chorej zaniesol polievku. Tak sa spolu dali do reči a princeznej sa razom uľavilo a cítila sa, akoby bola zdravá.
Tu nastal čas, keď prichádzalo na kráľovský dvor množstvo mladých grófov i kniežat, aby o ruku krásnych princezien žiadali, a o ruku tej najmladšej sa usilovali najviac, ale ona na nikom láskavým pohľadom nespočinula. Jej sestry sa čoskoro zasnúbili s dvoma urodzenými kniežatami, a tak aj na ňu otec naliehal a zaprisahával ju, aby si tiež nejakého kniežaťa vzala, keď sa však už voľbe nemohla vyhýbať, tu rázne povedala:
„Vezmem si toho kuchtíka a nikdy nikoho iného!“
Keď to kráľ počul, veľmi sa zhrozil a na chvíľu celkom stratil reč, ale potom začal besnieť a vo veľkom hneve dal princeznú zavrieť do temnej veže.
Za nedlho potom sa kráľ zapletol do vojny so svojím susedom, tie dve kniežatá, jeho zaťovia, mu museli byť tiež na pomoc a ísť s ním do bitky.
Kuchtík prosil majstra kuchára, či by mu dovolil pozrieť sa z diaľky na tú bitku, a keďže mu kuchár nedokázal nič odoprieť, svoje dovolenie mu napokon dal. Damián išiel na miesto, kde mal ukryté uzdy, vytiahol tú medenú a zatriasol ňou. Tu sa objavilo množstvo ozbrojeného ľudu, ako lístia v lese ho bolo a všetci boli v medenej zbroji a pred Damiánom stál zrazu statný kôň a niesol medenú zbroj, ktorú si chlapec obliekol a nasadnúc na koňa, uháňal aj so svojím vojskom do bitky.
Kráľ i zaťovia boli blízko porážky a už sa pripravovali na útek, keď sa v tej beznádejnej bitke objavilo medené vojsko a nepriateľa v krátkom čase premohlo. Ale Damián, skôr než mu kráľ mohol poďakovať, sa so svojím vojskom odtiaľ odcválal, prišiel k stromu, položil uzdu na miesto a celé vojsko razom zmizlo.
Keď sa kráľ vrátil s vojskom domov, tak rozprával o tom zázračnom zjavení, ktoré mu v najvyššej núdzi pribehlo na pomoc a potom hneď zmizlo.
Čoskoro musel kráľ znova do vojny. Tak sa tam vydal aj kuchtík, keď predtým kuchárovi povedal, že sa chce len z diaľky pozrieť. Ale išiel na miesto, kde mal ukryté uzdy, vytiahol tú striebornú uzdu a zatriasol ňou.
Tu sa objavilo nespočetné množstvo vojakov, pod ich krokmi dunela zem a ich strieborná zbroj žiarila na slnku. Pred Damiánom stál osedlaný kôň a brnenie pre neho. Chlapec si ho obliekol a uháňali do bitky. Kráľ bol opäť blízko porážky a už utekal, tu ho Damián obrátil späť na bojisko a boj sa začal znova a nepriateľ bol na hlavu porazený.
Kráľ sa rozbehol rýchlo k mladému hrdinovi, aby mu poďakoval, ale ten po vykonanom čine aj so svojím vojskom odišiel, išiel k miestu, kde ležali uzdy, vrátil k nim tú striebornú a vojsko razom zmizlo.
Keď sa kráľ so svojím vojskom vrátil domov, opäť rozprával o zázračnom vojsku a jeho statnom veliteľovi v striebornej zbroji a bolo mu ľúto, že ho nedostihol, aby mu poďakoval a aby ho spoznal.
Po nejakom čase sa nepriateľ zase pozbieral a bol silnejší ako predtým a kráľ mu ťahal so svojím vojskom v ústrety. A kuchtík žiadal opäť od kuchára dovolenie, aby sa smel pozrieť na tú bitku. Išiel na miesto, kde mal schované uzdy, vytiahol teraz tú zlatú a zatriasol ňou.
Čoskoro sa tu tislo vojsko také nesmierne, že sa hemžilo ako kobylky. Vojaci žiarili v zlatej zbroji a pred chlapcom stál osedlaný kôň a na ňom zlaté brnenie. Obliekol sa a svoje zlaté vlasy nechal pod prilbou ľahko splývať na plecia a hnal sa s vojskom do bitky.
Tam bol kráľ už na hlavu porazený a jeho vojsko rozmetané na všetky strany. Tu na bojisko napochodovalo zlaté vojsko, zaútočilo na nepriateľa a celkom ho zničilo. Kráľ chcel svojmu záchrancovi poďakovať, ale keď sa obzrel, bol on aj so svojím vojskom preč.
Doma dal kráľ pripraviť veľkú oslavu toho víťazstva, pretože teraz boli všetci jeho nepriatelia porazení. Bolo tam však toľko hostí, že sluhovia nestíhali všetko pripraviť, a tak musel kuchár k tej práci pridať aj kuchtíka.
Kráľ práve myslel na svoju najmilšiu dcéru vo veži, a keďže jeho srdce bolo touto radosťou z víťazstva naladené zmierlivo, tak jej dal odkázať, že ak sa teraz rozhodne vziať si za manžela nejakého kniežaťa či grófa, tak ju opäť prijme ako milované dieťa. Avšak aj keď úbohé dievča vo veži trpelo, už celý rok tam osamote a len na chlebe a vode prežívalo, tak predsa zostalo verné tomu, ktorého nosilo v srdci, a povedalo:
„Nikdy si nevezmem nikoho iného ako kuchtíka!“
Tu sa kráľ veľmi nahneval, a keďže k nemu práve pristúpil kuchtík s misou diviny a mal na hlave čiapku, zvolal:
„Ty bezočivec! Ako sa opovažuješ predstúpiť pred svojho kráľa so zakrytou hlavou!?“
S tým zdvihol ruku a čiapku Damiánovi zhodil z hlavy, až odletela do kúta.
Tu zrazu stál pred ním mládenec v celej svojej kráse a zlaté kučery mu padali na plecia a žiarili ako slnko.
Tu kráľ hneď spoznal svojho záchrancu, padol pred ním na kolená a volal:
„Odpusť!“
Damián kráľa zdvihol a priviedli do siene s jasotom najmladšiu princeznú a tá slávnosť sa razom zmenila na svadbu a na zámku zavládla veľká radosť.
Po svadbe išiel Damián s princeznou do zlatého lesa a tam sa usadili na zlatom zámku. Ten medený a strieborný zámok venoval svojim švagrom. Ale toho slepého muža hľadal márne, aj jeho chalúpka zmizla a nikdy viac o ňom už nepočul.