Ako prišiel mesiac na oblohu

Pred dávnymi časmi bola jedna krajina a tam mali v noci stále len tmu: obloha sa nad krajinou rozprestierala ako čierna plachta, pretože tam nikdy nevychádzal mesiac a v tej tme nezasvietila jediná hviezdička. Pri stvorení sveta sa nočné svetlo spotrebovalo.
Z tejto krajiny išli raz na vandrovku štyria tovariši a dostali sa do inej ríše a tam išli a išli až do západu slnka. A keď slnko zmizlo za horami, uvideli tam na jednom dube svietiacu guľu, ktorá ďaleko-široko vysielala mierne, vľúdne svetlo. Všetko sa pri ňom dalo dobre vidieť a rozoznať, aj keď guľa nebola taká žiarivá ako slnko vo dne. Vandrovníci sa zastavili, nemohli sa vynadívať na ten div. A keďže tadiaľ práve šiel sedliak s fúrou, spýtali sa ho, čo to tu svieti.
„To je mesiac,“ odpovedal sedliak, „náš richtár ho kúpil za tri toliare a usadil tu na ten dub. Ale musí každý deň dolievať oleja a mesiac čistiť, aby stále jasne horel. Za to od nás dostáva toliar týždenne.“
Keď sedliak odišiel, povedal jeden z nich:
„Túto lampu by sme potrebovali. Máme doma dub, ktorý je práve taký veľký, na ten by sa dala zavesiť. To by bola radosť, pozri ty, nemusieť už v noci šmátrať v tme!“
„Viete čo?“ ozval sa druhý, „zaobstaráme si fúru s koňmi a mesiac si odvezieme. Oni si tu môžu kúpiť iný, keď vedia, kde sa dostane. A takú veľkú škodu im neurobíme, stál len tri toliare.“
„Ja dobre liezem po stromoch,“ vraví tretí, „uvidíte, ako ho pekne zložím.“
Štvrtý sa hneď rozbehol po fúru a prišiel s ňou. Ten tretí medzitým už vyliezol na dub, vyvŕtal do mesiaca dieru, tou pretiahol povraz a spustil mesiac dole. Keď žiariaca guľa už ležala na voze, prikryli ju šatkou, aby si tú korisť nikto nevšimol, dvaja si sadli dopredu, dvaja dozadu a išli.
Šťastne doviezli mesiac do svojej krajiny, šťastne ho vysadili na vysoký dub. Starí aj mladí sa radovali, keď im tá nová lampa rozlievala svoje svetlo po poliach a keď im pekne svietila aj do izieb a do komôr. Trpaslíci vychádzali zo svojich skalných dutín, malí škriatkovia v červených kabátikoch tancovali po lúkach a lesné víly na čistinách, pretože toto mierne svetlo im nemohlo ublížiť.
Štyria tovariši dolievali do mesiaca olej, čistili knôt a každý týždeň dostávali svoj toliar. Ale aj oni starli, až z nich boli starčekovia. A keď jeden ochorel a cítil, že mu už dohára kahanec, spomenul si, že štvrtina mesiaca je jeho, a nariadil, aby mu ju dali so sebou do hrobu. Keď zomrel, vyliezol richtár na strom, záhradníckymi nožnicami štvrť mesiaca odstrihol a uložil do truhly. Mesačného svetla ubudlo, ale ešte to nebolo veľmi poznať. Keď zomrel druhý, dali mu do truhly druhú štvrť, a svetla bolo zasa menej. Ešte viac zoslablo po smrti tretieho, ktorý si tiež vzal svoj diel so sebou. A keď aj štvrtého pochovali, mali v noci tmu ako predtým. Ľudia už večer zas nemohli vyjsť bez lampáša, aby si nenatĺkli hlavu.
Lenže dole v podsvetí, kde vždy vládla tma, sa všetky štyri diely mesiaca zasa spojili, spln svietil a mŕtvych to rušilo a budilo zo spánku. Ich oslabené oči by boli slnečné žiare neznesli, ale mesačné svetlo celkom stačilo, aby mŕtvi zase videli. A tak s údivom vstávali, rozveselili sa a začali sa baviť zase tak ako kedysi na svete. Niektorí sa dali do hry alebo do tanca, iní behali po krčmách, objednávali si tam víno, až sa opili, vrieskali, hádali sa a nakoniec schmatli, čo bolo po ruke, a bili sa hlava-nehlava. Rámus bol čoraz horší a nakoniec doliehal až hore do neba.
Svätý Peter, kľúčnik nebeskej brány, myslel, že v podsvetí azda vypuklo povstanie, a hneď zvolával nebeské zástupy, anjelov a svätých, aby mohli odohnať diabolského nepriateľa, keby so svojou rotou zaútočil na sídlo blažených. Ale keď nikto neprichádzal, sadol si svätý Peter na koňa, vyšiel z nebeskej brány a klusal dole do podsvetia.
Tam zjednal medzi mŕtvymi poriadok, prikázal im, aby zas pokojne ľahli, a mesiac, príčinu všetkého pohoršenia, odviezol preč a zavesil ho na nebeskú klenbu, aby tam svietil pre všetkých.