O zafírovom poklade

Kde bolo, tam bolo, za devätoro horami a devätoro mestami bolo jedno more. To more bolo veľké, preveľké. Keď naň dopadali slnečné lúče, vyzeralo to, akoby sa na jeho hladine leskli zafíry. A tak tomu moru odpradávna ľudia hovorili Zafírové more. Málokto však vedel, že to more vo svojich hlbinách naozaj ukrýva zafírový poklad. Na najvzdialenejšom okraji toho mora stála malá rybárska dedinka. Život tu bol ťažký, lebo pôda tu bola neúrodná a rýb v tejto časti mora nebolo veľa. Ľudia tu boli takí chudobní, že často ani nemali, čo by dali svojim deťom do úst. Chodili otrhaní v starých handrách a chlapci museli pomáhať ockom s rybolovom, zatiaľ čo dievčatá posielali ako slúžky do najbližšieho mesta. O tom, že by mohli chodiť do školy, sa im ani nesnívalo. V tejto dedinke býval aj jeden starček. Ten sa kedysi tiež tak ako väčšina miestnych živil lovom rýb. Svojim vnúčatám rozprával príbehy, ktoré mu rovnako rozprával jeho dedko. Vždy, keď rozprával prastarý príbeh o zafírovom poklade ukrytom v mori, jeho najstarší vnuk Théo vykrikoval, že on ten poklad nájde! Jedného dňa Théo vyplával s ockom na more. Dlho nemohli nič uloviť, a tak sa vydali ďalej do mora, než obvykle. Zrazu sa však začal dvíhať vietor a prišla obrovská búrka. Potom prišla obrovská vlna, ktorá jedným rázom zmietla chlapca do rozbúreného mora. Hoci sa otec snažil, ako mohol, svojho chlapca už vo vlnách nenašiel. To bolo sĺz a nárekov, keď sa ocko vrátil domov sám. Náš chlapec však mal veľké šťastie a nezahynul. Už-už sa takmer utopil, keď tu započul: „Chyť sa ma a zachrániš sa!“ Odkiaľsi sa vzala, usmievala sa naňho morská vílka. Théo sa z posledných síl chytil. Víla s ním odplávala do krásneho podmorského paláca. Tam ho privítala Biela víla s perleťovou korunkou vykladanou perlami: „Naša Malá modrá víla Ti darovala schopnosť dýchať pod vodou. Nechala Ti však ruky a nohy a ja hľadám záhradníka. Ponúkam Ti sedem rokov služby v našom paláci. Ak zostaneš, dobre sa Ti povedie.“ „Kde by sa tu pod vodou vzali záhrady?“ čudoval sa chlapec. Théo sa pozrel na usmievavú Malú vílu a tá ho previedla palácom. V každej miestnosti bola záhradka, v ktorej rástli krásne morské rastliny, okolo ktorých plávali najrozmanitejšie ryby. Cestou stretávali aj víly rôznych farieb, niektoré boli priehľadné, iné trblietavé, ďalšie svietili. Pre Théa to bol taký pohľad, že keď sa ho Biela víla opäť spýtala, či sa chce stať záhradníkom v jej paláci, odpovedal radostne áno. S Malou modrou vílou sa skamarátil. Ona mu radila, ako sa o ktorú záhradku starať, a on jej zase na oplátku rozprával, ako to vyzerá nad vodou na súši. Tak žil v paláci morských víl, ani si nevšimol, ako čas letí, až uplynulo tých sedem rokov. Celý ten čas však myslel na zafírový poklad a na núdzu, ktorá trápi jeho rodinu i celú dedinu. Vtedy za ním jedného dňa prišla Biela víla a prehovorila: „Dobre si vykonával svoju prácu záhradníka, mnohé záhradky sú dnes ešte krajšie ako predtým. Povedz, čo by si si želal?“ „Vzácna pani,“ odpovedal Théo, „po ničom inom netúžim viac ako po zafírovom poklade, s ktorým by som sa chcel vrátiť domov.“ „Poklad, o ktorom hovoríš, ti môže darovať iba kráľ tohto mora. Naše morské koníky ťa k nemu zavezú. Ale ten poklad získaš len vtedy, ak splníš tri úlohy, ktoré ti kráľ uloží. Ak sa ti to nepodarí, zostaneš navždy jeho sluhom,“ varovala chlapca víla, zatlieskala a v okamihu tu bol krásny záprah ťahaný dvanástimi obrovskými morskými koníkmi. Théo doň nasadol a uháňal s ním ku kráľovi, bez toho, aby si spomenul na Malú vílu. Tá sa obliekla do veľkého smútku, keď videla, že sa s ňou chlapec ani nerozlúčil a navždy odišiel. Keď Théo dorazil do kráľovského paláca, nestačil sa čudovať vlastným očiam. Ten palác bol trikrát taký vysoký a päťkrát taký dlhý ako palác morských víl. Bol ozdobený krásnymi mušľami, drahokamami aj perlami. Žili tu najrozličnejšie morské bytosti. Kráľ sa chlapcovi zjavil v podobe statného muža s dlhou bielou briadou, ktorá pripomínala rozbúrené vlny. Vlny si práve česal zlatým hrebeňom a mocným hlasom prehovoril: „Viem, prečo sem prichádzaš. Keď splníš tri úlohy, ktoré ti uložím, poklad bude tvoj. S prvou úlohou môžeš začať hneď. V mojej palácovej záhrade rastie vzácna rastlina. Nikto sa tu o ňu však nevie starať, takže rastlina chradne a vädne. Nájdi tú rastlinu!“ Chlapec teda začal prechádzať palác. Celý deň chodil, kým našiel veľkú palácovú záhradu. Tá bola nádherná. Koľko rôznych rastlín a živočíchov v nej žilo. Ako medzi nimi mal nájsť tú správnu rastlinu? Vtedy si prvýkrát spomenul na Malú vílu. Tá mu vždy radievala, aby najvzácnejšie druhy rastlín sadil do stredu záhradky na zvláštne miesto, ktoré je pekne osvetlené. Théo sa teda vydal rovno za nosom, išiel, až došiel pod veľkú krištáľovú kupolu, pod ktorou živorila malá modrá rastlinka. „Kvetinu si našiel, počuj teda druhú úlohu,“ prehovoril na chlapca kráľ, ktorý sa tu znenazdajky pred ním objavil. „Teraz urob všetko, aby bola zase krásna.“ Chlapec sa teda začal o rastlinu starať, ale kvetina bola stále zvädnutá. Potom si jedného dňa spomenul opäť na Malú modrú vílu, ktorá mu radila, že o rastliny sa treba starať s láskou, akoby to boli živé bytosti. A tak začal chlapec na rastlinu myslieť, keď tu k nemu sama prehovorila. „Aby som mohla byť zase krásna, potrebujem, aby ma mal niekto rád.“ A tak sa Théo začal o kvetinku starať s láskou. Každý deň za ňou chodil, rozprával sa s ňou, a ona bola odo dňa ku dňu krajšia, až sa jedného dňa pred chlapcom opäť objavil Kráľ a povedal: „Vidím, že si dobre rozpoznal, čo kvetine chýbalo. Počuj teraz tretiu a poslednú úlohu. Na svete je niekto, na koho si zabudol, a ten sa teraz trápi, lebo už bez teba nemôže žiť.“ Théo sa zamyslel, pozrel na kvetinu, a vtedy si spomenul na Malú vílu, s ktorou mu celé tie roky bolo tak dobre. V okamihu sa pred ním objavila a obaja sa od radosti z opätovného stretnutia objali. Vtom, akoby sa s nimi svet zatočil. Keď sa spamätali, stáli obaja na pláži pred malou chudobnou rybárskou dedinkou. Obaja sa premenili na chlapca a dievča. Boli celí mokrí, ale hneď ako na krásne dievčenské šaty dopadli prvé slnečné lúče, menili sa všetky kvapky mora na zafíry. „Ďakujeme,“ volali obaja, ale to sa už k nim schádzali deti z dedinky, ktoré neďaleko opravovali rybárske siete. Takú radosť a veselosť dedina už dlho nepamätala. Chlapcova rodina vystrojila veľkú svadbu. Safinka, ako si dievča teraz hovorilo, každému z detí v dedine darovala jeden zafír, aby už nemuseli trpieť hladom, núdzou a mohli chodiť aj do školy, kde sa naučili toľko vecí, že už nemuseli len niekde posluhovať, ale mohli sa živiť dobrou prácou. Jedného dňa sa aj Théovi a Safinke narodili deti, boli to dvojčatá, dievčatko a chlapček. A všetci žili dlho a šťastne, lebo sa mali radi.