Ako detektívi kúzelníka honili

Keď sa už rozprávame o tom, čo všetko mačka dokáže, musíme porozprávať ešte niečo. Princezná kdesi začula, že keď mačiatko padá z výšky, spadne vždy na nohy a nič sa mu pritom nestane. A tak raz schmatla Jůru, vyliezla s ňou na povalu, a aby to vyskúšala, pustila milú Jůru oknom dolu z poriadnej výšky. Hneď potom vykukla, či jej mica naozaj spadla na nohy; ale Jůra nespadla na nohy, lebo spadla na hlavu jednému pánovi, ktorý práve šiel dolu po ulici. Možno mu Jůra pri páde nejako zaborila pazúriky do hlavy, alebo sa mu na tom niečo iné nepáčilo – skrátka nenechal si mačku sedieť na hlave, ako si možno princezná myslela, že by mal urobiť, ale zhodil ju, strčil si ju pod kabát a rýchlym krokom zmizol.
Plačúc a nariekajúc bežala princezná z povaly rovno k pánu kráľovi. „Bú, búú,“ plakala, „išiel dolu pán a ukradol nám Jůů-Jůůru!“
Počul to kráľ a naľakal sa. Mačka sem, mačka tam, myslel si, ale táto mačka má k nám priviesť budúceho kráľa. Tú by som, myslel si, predsa len nerád stratil.
Hneď si dal zavolať policajného prezidenta. „Tak a tak,“ vraví mu, „niekto nám ukradol čiernu mačku Jůru. Niesol ju pod kabátom a išiel vraj tadeto preč.“
Policajný prezident zvraštil obočie, rozmýšľal pol hodiny a potom povedal: „Pane kráľu, ja tú mačku nájdem, s pomocou pánaboha, polície verejnej i tajnej, celého vojska, delostrelectva, loďstva, hasičstva, lodí podmorských i vzducholodí, veštcov, kartárok a všetkého ostatného obyvateľstva.“
Hneď prezident zvolal svojich najlepších detektívov. Detektív, deti, to je pán, ktorý je v službách tajnej polície a je oblečený ako každý iný človek, len je vždy za niečo prezlečený, aby ho nikto nespoznal. A detektív na všetko príde, všetko nájde, každého dobehne, všetko dokáže a nebojí sa ničoho. Ako vidíte, nie je to také ľahké, byť detektívom.
Hneď teda prezident zvolal svojich najlepších detektívov. Boli to traja bratia, Všetečka, Všudybyl a Vševěd; ďalej prefíkaný Talian Signor Mazzani, veselý tučný Holanďan Mynheer Valijse, slovanský obor báťuška Jakolev a zasmušilý, mlčanlivý Škót Mister Nevrley. Päť slov, a už vedeli, o čo ide; a kto vraj toho zlodeja chytí, dostane veľkú odmenu.
„Si,“ zvolal Mazzani.
„Jaa,“ povedal veselo Valijse.
„Mm,“ zamrmlal Jakolev.
„Well,“ dodal Nevrley stručne.
Všetečka, Všudybyl a Vševěd na seba len žmurkli.
Za štvrť hodiny sa dozvedel Všetečka, že pán s čiernou mačkou pod kabátom išiel Spálenou ulicou.
Za pol hodiny doniesol Všudybyl správu, že pán s čiernou mačkou pod kabátom zabočil hore na Vinohrady.
Za hodinu pribehol Vševěd, že pán s čiernou mačkou pod kabátom sedí v strašnickej krčme pri pohári piva.
Mazzani, Valijse, Jakolev a Nevrley vskočili do pripraveného automobilu a hnali sa letom do Strašníc.
„Chlapci,“ povedal Mazzani, keď tam došli, „takého prefíkaného zločinca sa musíme zmocniť lsťou. Nechajte konať mňa.“ Pritom, vychytralec, myslel len na to, aby sľúbenú odmenu dostal sám.
Rýchlo sa teda prezliekol za povrazníka, ktorý predáva povrazy, a pustil sa do hostinca. Vidí tam sedieť cudzinca v čiernych šatách, čiernovlasého, čiernobradého, bledých tvárí a prekrásnych, hoci smutných očí. To je on, pochopil detektív hneď.
„Pane signore cavaliere,“ začal naňho švandrať lámanou češtinou, „predávam povrazy, krásne, pevné povrazy, nedajú sa pretrhnúť, nedajú sa rozviazať, povrazy ako zo železa.“ Pritom ukazoval svoje povrazy, všelijako ich rozkladal, naťahoval, rozťahoval, rozvíjal, prehadzoval z ruky do ruky, ale pritom mu oči len-len behali po tom, aby čo najskôr hodil slučku z povrazov cudzincovi na ruky, rýchlo ju zatiahol a zviazal.
„Nepotrebujem,“ povedal cudzinec a niečo si písal prstom na stole.
„Len sa pozrite, pane,“ drmolil Mazzani ešte horlivejšie a prehadzoval, naťahoval, rozvíjal povrazy ešte rýchlejšie, „len sa pozrite, aké sú dlhé, aké sú pevné, aké sú tenké, aké sú hrubé, aké sú biele, aké sú dobré, aké sú – aké sú – Diavolo,“ vykríkol zrazu úzkosťou, „čo to je?“ Ako tie povrazy prehadzoval a rozťahoval, rozkladal a prevracal, začali sa mu akosi čudne do nich zapletať ruky; a povrazy sa mu samy od seba zadrhovali, zaslučkovali, zapletali, zauzľovali, zväzovali, sťahovali, a zrazu (pozeral ako blázon) má nimi sám ruky nadobro a pevne spútané.
Mazzani sa až spotil úzkosťou, ale myslel si, že sa ešte vyplietne. Začal sa krútiť a zvíjať, hádzať a zmietať, skákal, zohýbal sa a točil sa, aby sa nejako z tých povrazov vymotal, a pritom melie stále rýchlejšie: „Pozrite sa, pozrite sa, aká je to práca, aká sila, aká pevnosť, aká tuhosť, aká dĺžka, aká pružnosť, aká krása, aké, panebože, povrazy!“ A ako sa tak krútil a skákal, stále pevnejšie a rýchlejšie sa okolo neho povrazy otáčali a zavíjali, zadrhovali a uťahovali, až bez dychu, spútaný na rukách i na nohách, krížom-krážom previazaný a zošnurovaný, zvalil sa Signor Mazzani na zem.
Cudzinec sedel, ani brvou nepohol, ani smutné oči nezdvihol, len akoby si prstom niečo kreslil na stole.
Medzitým už bolo detektívom vonku divné, že sa Mazzani nevracia. „Mm,“ zvolal Jakolev odhodlane a hnal sa do krčmy. Pozerá – Mazzani leží zviazaný na zemi a za stolom cudzinec, so sklonenou hlavou, si niečo kreslí prstom na obruse.
„Mm,“ zabrblal obor Jakolev.
„Čo tým,“ pýtal sa cudzinec, „chcete povedať?“
„Že vás zatýkam,“ povedal Jakolev drsne.
Cudzinec len pozdvihol svoje čarokrásne oči.
Jakolev už napriahoval svoju obrovskú päsť, ale pred tými očami sa mu začalo nejako nevoľno robiť. A tak zastrčil obe ruky do vreciek a vraví: „Ja, tento, aby ste radšej išli dobrovoľne. Koho ja chytím, tomu nezostane celá kostička v tele.“
„Tak,“ povedal cudzinec.
„Baže,“ pokračoval detektív. „A komu poklepem na plece, ten je už navždy chromý. Mne vravia Silný Jakolev.“
„Milý báťuška,“ vraví cudzinec, „to je síce pekné, ale sila nie je všetko. A keď sa so mnou rozprávate, mohli by ste láskavo vytiahnuť svoje plutvy z vrecka.“
Jakolev sa trochu zahanbil a hneď chcel vytiahnuť ruky z vreciek. Ale čo to? Nemôže a nemôže ich dostať von. Skúša to s pravou – drží vo vrecku ako prirastená. Skúša to s ľavou – akoby ju centy vo vrecku držali. A aj keby to centy boli, vytiahol by ich, ale ruku z vrecka vytiahnuť nemôže a nemôže, nech ťahá a trhá a šklbe, koľko chce.
„To sú zlé žarty,“ mrmlal Jakolev bezmocne.
„Nie také zlé, ako si myslíte,“ povedal cudzinec potichu a kreslil si ďalej prstom po stole.
Zatiaľ čo sa Jakolev namáhal a potil a zvíjal, aby dostal ruky z vreciek, bolo detektívom vonku divné, že sa nevracia. „Pôjdem tam,“ povedal Valijse krátko, a ako bol široký, valil sa do krčmy. Pozerá – Mazzani leží spútaný na zemi, Jakolev s rukami vo vreckách tancuje po izbe ako medveď a za stolom cudzinec, so sklonenou hlavou, si čmára prstom po stole.
„Idete ma zatknúť?“ ozval sa cudzinec, skôr než Valijse mohol niečo povedať.
„K službám,“ zvolal ochotne Valijse a vytiahol z vrecka železné putá. „Račte len, vašnosť, ručičky nastaviť; dáme na ne putá, prosím, pekné chladné putá, celkom nové putká, vašnosť, z najjemnejšej ocele, s krásnou pancierovou retiazkou, všetko najlepšej akosti.“ Pritom žartovný Valijse rinčal putami a prehadzoval ich z ruky do ruky, akoby tovar ukazoval. „Račte si vybrať,“ melie veselo ďalej, „nikoho nenútime, len tak trochu toho, kto sám nechce; veľmi jemné brazolety, vašnosť, s patentným zámkom, dobre priliehajúce, nikde netlačia a nikde neškrtia,“ – tu začal Valijse červenieť a potiť sa a prehadzovať putá rýchlejšie a rýchlejšie z ruky do ruky – „prekrásne pú-putá, robené presne pre pána, au, jemine, jemine! z delovej oce-oce-ocele, pane, kalené v oh-oh-oh-oh jemine! v ohni, v najžia-ia-iaravejšom o-oóóhni a – saakra!“ zareval náhle Valijse a praštil putami o zem. Ako by, úbožiak, nepraštil! a ako by ich v rukách neprehadzoval! veď putá boli dobiela rozžeravené, a sotva dopadli na zem, prepálili podlahu, div ju plameňom nezapálili.
Medzitým sa vonku Nevrley už čudoval, že sa nikto nevracia. „Well,“ zvolal odhodlane, vytiahol revolver a vnikol do krčmy. Pozerá – všade plno dymu, Valijse skáče od bolesti po izbe a fúka si do dlaní, Jakolev sa zvíja s rukami vo vreckách, Mazzani leží spútaný na zemi a za stolom cudzinec, so sklonenou hlavou, si čmára niečo na obruse.
„Well,“ vyslovil Nevrley a išiel s revolverom rovno na cudzinca. Cudzinec zdvihol naňho svoj sladký, zamyslený pohľad. Nevrley pocítil, že sa mu zatriasla ruka pred tými očami, ale premohol sa a vystrelil z najväčšej blízkosti cudzincovi všetkých šesť rán z revolvera do čela medzi oči.
„Ste už hotový?“ spýtal sa cudzinec.
„Ešte nie,“ odvetil Nevrley, vytiahol druhý revolver a vystrelil ďalších šesť rán cudzincovi do čela.
„Hotovo?“ opýtal sa cudzinec.
„Áno,“ povedal Nevrley, otočil sa na päte a so založenými rukami si sadol v kúte na lavicu.
„Tak zaplatím,“ zvolal cudzinec a zacinkal šestákom o pohár. Nikto z domácich ľudí neprišiel. Všetci sa zo strachu poschovávali na povale, keď počuli streľbu. A tak nechal cudzinec šesták na stole, pozdravil detektívov a pokojne odišiel.
V tej istej chvíli sa objavila v jednom okne hlava Všetečkova, v druhom Všudybylova a v treťom Vševědova. Prvý skočil Všetečka oknom do izby. „Chlapci,“ vraví, „kde ho máte?“ A dal sa do smiechu.
Druhým oknom skočil Všudybyl. „Mne sa zdá,“ smial sa, „že Mazzani sa tuto váľa po zemi.“
Tretím oknom skočil Vševěd. „A mne,“ vraví, „že Valijse je teraz nejaký nevrlý.“
„Ja myslím,“ pridal polienko Všetečka, „že Nevrley teraz nepozerá ako lev.“
„A ja zas,“ dopovedal Všudybyl, „že Jakolev nie je práve prefíkaný.“
Mazzani si sadol na podlahu. „Chlapci,“ bránil sa, „to nie je len tak. Mňa ten zlodej spútal a pritom sa ma prstom nedotkol.“
„A mne,“ mrmlal Jakolev, „primrazil ruky do vreciek.“
„A mne,“ nariekal Valijse, „rozžeravil putá v rukách.“
„Well,“ dodal Nevrley, „to všetko nič nie je. Ale ja som mu vpálil dvanásť gúľ do čela, a nezostalo po nich ani škrabnutie.“
Všetečka, Všudybyl a Vševěd sa na seba pozreli.
„Mne sa zdá,“ začal Všetečka.
„– že ten zlodej –,“ pokračoval Všudybyl.
„– je vlastne kúzelník,“ dokončil Vševěd.
„Ale čo, chlapci,“ povedal zasa Všetečka, „v pasci ho máme. My sme so sebou priviedli tisíc vojakov –“
„– a dali sme obkľúčiť túto krčmu,“ pokračoval Všudybyl.
„– že ani myš odtiaľto neujde,“ dodal Vševěd.
V tom okamihu zaznela vonku rana z tisíc pušiek, akoby hrom udrel.
„Už je po ňom,“ zvolali všetci detektívi ako jedny ústa.
Rozleteli sa dvere a do izby skočil veliteľ tých vojakov. „Poslušne hlásim,“ spustil, „že sme krčmu obkľúčili. Dal som rozkaz, že ani myš nesmie z krčmy von. A tu vám, chlapci, vyletela z dverí biela holubička s nežnými očami a krúžila mi okolo hlavy.“
„Ach,“ zvolali všetci; len Nevrley povedal: „Well.“
„Rozsekol som šabľou tú holubičku,“ pokračoval veliteľ, „a zároveň do nej všetkých tisíc vojakov vystrelilo. Holubička sa rozletela na tisíc kúskov, ale z každého kúska sa vám urobil biely motýľ a trepotal sa preč. Poslušne hlásim, čo teraz.“
Všetečka zaiskril očami. „Dobre,“ rozkázal, „zavoláte všetko vojsko, zálohy i domobranu, a pošlete ich po všetkých krajinách, aby pochytali tie motýle.“
To sa aj stalo, a môžeme povedať vopred, že z toho potom vznikla veľmi pekná zbierka motýľov, ktorú ešte dnes ukazujú v Zemskom múzeu. Kto je v Prahe, musí sa na ňu ísť pozrieť.
Zatiaľ však povedal Všudybyl tým ostatným: „Chlapci, vy tu teraz nie ste nič platní, my sa už nejako dohodneme aj bez vás.“
A tak išli smutne a s prázdnymi rukami späť: Mazzani, Valijse, Nevrley, Jakolev.
Dlho sa radili Všetečka, Všudybyl a Vševěd, ako na kúzelníka. Pritom vyfajčili cent tabaku, zjedli a vypili všetko, čo bolo v Strašniciach k dostaniu, ale na nič neprišli. Nakoniec povedal Vševěd: „Chlapci, takto to nepôjde. Musíme sa trochu prevetrať.“
Šli teda von, a sotva prišli pred krčmu, koho tam nevidia, len samého kúzelníka. Sedel tam a pozeral sa nesmierne zvedavo, čo budú robiť.
„Tu je,“ vykríkol Všetečka radostne a jedným skokom chytil kúzelníka za plece. Ale v tú chvíľu sa kúzelník premenil na striebrolesklého hada, a Všetečka ním od ľaknutia praštil o zem.
Bol tu hneď Všudybyl a hodil na toho hada svoj kabát. Ale z hada sa urobila zlatá muška a vykĺzla gombíkovou dierkou na boží vzduch.
Vyskočil Vševěd a chytil tú zlatú muchu do čiapky. Ale z muchy sa urobil strieborný potôčik a bežal, bežal preč aj s čiapkou.
Skočili všetci do krčmy po poháre, aby chytili potôčik do pohárov. Ale už im strieborný potôčik ušiel a vtiekol do Vltavy. Preto je aj dnes Vltava, keď je v dobrej nálade, taká krásne strieborná: to spomína na kúzelníka, šumí zamyslená a trbliece sa, že sa človeku až hlava zatočí.
Ale zatiaľ stáli Všudybyl, Vševěd a Všetečka na brehu Vltavy a rozmýšľali, čo teraz. Vtom vystrčila z vody hlavu strieborná ryba a pozerala sa na nich žiarivými čiernymi očami, naozaj očami kúzelníkovými. A tak si kúpili všetci traja detektívi rybárske pruty a začali chytať vo Vltave ryby. Ešte dnes ich tam môžete vidieť, ako celé dni sedia s prútom na loďkách, chytajú ryby a nehovoria ani slova, a nedôjdu pokoja, kým nechytia striebornú čiernooku rybu.
Ešte mnoho iných detektívov sa snažilo chytiť kúzelníka, ale márne. Stávalo sa im, keď uháňali automobilom, aby ho chytili, že zrazu vystrčila srna hlavu z mladiny a pozerala sa na nich čiernymi, nežnými, zvedavými očami; a keď leteli aeroplánom, letel za nimi orol a nespúšťal z nich svoje pyšné, planúce oči; a keď plávali loďou, vyšvihol sa z mora delfín a upieral na nich svoj rozumný, pokojný pohľad; a aj keď sedeli vo svojich pracovniach a rozmýšľali, stávalo sa, že kvety na stole začali žiariť a pozerali na nich zvedavo a krásne, alebo že ich policajný pes zdvihol náhle hlavu a obrátil k nim oči tak ľudské a krásne, aké inokedy nemával. Odvšadiaľ, zdalo sa im, pozerá na nich kúzelník, pozerá a zasa zaniká: ako by ho potom mohli chytiť?