Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel s manželkou rozlúčiť a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojičky, dvoch synov. Radosti bolo po celej krajine, viac už ani nemohlo byť, a hneď sa vypravili poslovia, ktorí museli radostnú zvesť doniesť kráľovi. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; no ten, čo bol o nejaký okamih starší, sa mal k svetu lepšie než druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Druhý však najradšej po mäkkých kobercoch hopkal, okolo matky sa batoľal a nikam nevyšiel, len s ňou do záhrady; preto aj matka prvému neprajila a mladší zostal jej maznáčikom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ z boja vrátil a s nevýslovnou radosťou privinul matku i deti k srdcu.

„Ktorý je vlastne starší z nich a ktorý mladší?“ pýtal sa otec kráľovnej.

Tá, mysliac si, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť nastávajúcim kráľom, podstrčila svojho maznáčika za staršieho. Kráľ miloval svoje deti síce rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, starší predsa počul menovať mladšieho budúcim kráľom, a to mu bolo ľúto tak, že ho život doma omrzel a túžil už len do sveta. Raz sa na svoju bolesť a ľútosť sťažoval malému koníkovi a hovoril mu, že by najradšej z domu preč.

Tu mu kôň odpovie ľudským hlasom: „Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím ti však, aby si nebral nikoho so sebou a na iného koňa nesadal než na mňa. Bude to k tvojmu šťastiu.“

Princ sa čudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako je to možné.

Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť tvojím ochrancom a radcom, kým ma budeš poslúchať.“

Princ koníkovi sľúbil, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku opýtať sa otca, či smie do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec nechcel nijako privoliť, ale matka bola hneď súhlasná. Princ však od svojho predsavzatia neupustil a nakoniec aj od otca vymámil súhlas. Hneď sa mali chystať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. No ten si to všetko odmietol a povedal otcovi: „Načo potrebujem, otec, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si vezmem nejaké peniaze a pôjdem na svojom malom koníkovi sám a sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí.“

Znova musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Konečne bolo všetko na cestu pripravené, malý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa lúčil princ so svojimi rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko a poslednú chvíľu bolo aj matke ľúto, že dieťa necháva ísť tak do sveta; a prísne mu prikazovala, aby buď za rok prišiel domov, alebo aspoň dal o sebe vedieť.

Za nejakú hodinu klusal s ním koník v širokom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako strunky a čerstvý bol ako srna. Cesty ubúdalo; dlho išli a princ nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Tu sa koník odklonil z cesty, klusal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko pekného lesíka, a keď tam prišli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dovnútra. Bola to pekná pohodlná stajňa.

„Teraz ma tu necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do blízkeho mesta k dvoru; musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ ťa prijme do služby, maj sa však na pozore, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí.“

Princ si pomyslel: môj koník je taký múdry, on iste vie, načo mi to poslúži; vzal si šaty a šiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže veľmi dobre využiť na všetko možné. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vedel vo všetkom poradiť a celý deň behal po zámku a obstarával. Keď kráľ potreboval pisára, nebolo šikovnejšieho než on. Všetci ho mali radi, ale keďže bol nemý a na všetko odpovedal len „bajaja“, zostalo mu to meno Bajaja, takže ho potom nikto inak nevolal.

Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Najstaršia sa volala Zdoběna, druhá Budinka a tá najmladšia Slavěna. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a mal aj dovolené byť s nimi hoci celý deň.

Veď bol nemý, k tomu tváre snedé až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol kráľ myslieť, že by sa niektorej princeznej zapáčil? Princezné ho však predsa mali rady a všade musel s nimi chodiť. Viazal im vence, prinášal kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry zo žartu doberali. Slavěna bola samá dobrota a nechala si všetko od sestier páčiť.

Krátky čas bol Bajaja pri dvore. Raz zrána príde do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho celého zarmúteného sedieť. I pýta sa ho znameniami, čo mu chýba.

Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?“

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľký strach. Povedal mu zase kráľ: „Tak ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletely tri draky, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká núdza, že hrôzou vlasy na hlave vstávali. Ľudia sa schovávali, pretože neboli istí životom. Pomaly nebolo už kúska dobytka nikde, lebo sa všetko muselo tým obludám dať, aby sa do mesta nepustili. Napriek tomu však mnoho ľudí zožrali. Keďže som sa už nemohol na ten nárek dlhšie pozerať, dal som priviesť k dvoru čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie obludy z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som myslel, že si pomôžem, len keď ich zo zeme odbavím, a sľúbil som túto neslýchanú obeť. Kráľovná od žiaľu zomrela, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draky vysťahovali a po všetky tie roky nebolo o nich chýru, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú draky zase tu v tej istej skale, kde predtým boli, a že strašne revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať prvé svoje dieťa v obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom.“

Tak nariekal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.

So skľúčenou tvárou šiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zľakol. V čiernych šatách, tváre ako z bieleho mramoru, sedeli všetky tri vedľa seba a plakali prežalostne, že majú svoj mladý vek takým krutým spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa iste nejaký vysloboditeľ pre ne nájde. Nebohé to nepočuli a neprestali slzy ronili. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom čiernym súknom obtiahnuté.

Bajaja pospiechal tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel do nej. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal: „Koníku milý! Teraz idem k tebe o radu a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Nato začal koníkovi všetko, čo sa v zámku udialo, rozprávať.

„O tom o všetkom viem,“ odpovedal koník, „a preto som ťa sem priviedol, aby si princeznám pomohol. Zajtra zavčasu ráno sem príď a ja ti ostatné poviem.“

S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohí by mu to mohli mať za zlé, že je taký veselý; ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z princezninych izieb a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu však nepodarilo.

Druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zdvihni pod mojím válovom kameň a čo tam nájdeš, to vyber.“

Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom ukrytá, veľkú truhlu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevné, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli však svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa drahým kameňom len ligotala, tak ako uzda na koňa.

„Tie troje šaty sú tvoje, najprv si však vezmi tie červené.“

Bajaja sa obliekol, pripásal si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu.

„Toto ti hovorím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seč do tej obludy a spoľahni sa na svoj meč.“ Tak prikazoval koníček, keď vychádzal zo skaly. Medzitým bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudí vyprevádzal úbohú Zdoběnu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Tu letí z diaľky kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz vyplnil, to si môžeme domyslieť; ale princezná nechcela odísť, ona sa chcela pozerať, aký to bude mať koniec.

Sotva vstúpili na jeden vrch, už sa trasením skala otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von, obzerajúc sa po svojej koristi. Tu pricvála na koníkovi Bajaja, vytiahne meč, jedným rázom utne tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň a metal sebou, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ si z toho nič nerobil, sekal, až mu všetkých deväť hláv odsekal, ostatné dorobil koník kopytami.

Keď drak zahynul, obrátil sa princ a ujazdil, odkiaľ prišiel. S udivením hľadela za ním Zdoběna, ale spomenula si, že otec bude čakať, preto sa rýchlo k zámku s celou družinou obrátila. Opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa azda aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to dokázal! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa boli už veselšie a s Bajajom sa rozprávali.

Druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Sotva na miesto prišli, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu s osemnásťhlavým drakom statočne zápasiť, až obluda zdochla. Po vykonanej seči ujazdil ako prvý deň. Keď sa princezná do zámku vrátila, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi nemôžu svoju vďačnosť preukázať.

„Ja viem, sestry,“ povedala Slavěna, keď boli spolu, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním kľaknem a tak dlho budem žiadať, aby so mnou šiel, kým to neurobí.“

„Čo sa smeješ, Bajaja?“ pýtala sa Zdoběna, keď videla usmievajúcu sa tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával na vedomie, že sa teší na toho rytiera.

„Blázon, ešte tu nie je,“ odpovedala Zdoběna.

Tretí deň bola vyvezená Slavěna, a tentoraz sám kráľ s ňou išiel. Srdce nebohej sa triaslo hrôzou, keď pomyslela, že ak nepríde vysloboditeľ, bude vydaná drakovi. V tom okamihu sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvé dva draky, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on i jeho kôň od mdloby div nepadli. Tu pristúpil kráľ i Slavěna a prosili rytiera, aby s nimi išiel do hradu, čo on nijako urobiť nechcel. Slavěna kľakla pred ním a chytiac sa jeho rúcha, prosila tak snažne, tak milo, že princovi srdce bilo. Vtom sebou koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.

Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavěna s otcom domov. Všetci mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedného dňa dostal kráľ vyzvanie od susedného kráľa na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľkých pánov ku kráľovskému dvoru na snem. To sa stalo v rýchlosti a panstvo sa zišlo ani sa nenazdal. Kráľ im svoju starosť predniesol a o pomoc ich prosil, ponúkajúc za odmenu svoje dcéry. Kto by sa bol za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určitý deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa všetko chystalo na boj a kráľ sám chcel svoje vojsko viesť do poľa. Predposledný deň prišli kniežatá a konala sa veľká hostina; potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby na všetko dával pozor, a za zvuku trúb a píšťal sa vydali do poľa.

Bajaja bol kráľovým slovám poslušný, na všetko dohliadal, ale predsa nezabudol s najväčšou ochotou o všelijaké rozptýlenie princezien sa starať, aby sa im nezasteskalo. Zrazu ho však napadlo, že je chorý, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, hovoril, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie ako všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. On však nešiel po korenie, to nerástlo pre jeho bolesť aj tak nikde inde než v jasných očiach krásnej Slavěny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, má-li kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby si obliekol biele šaty, vzal meč, sadol naňho, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to vybozkával.

Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slablo, keďže nemohlo odolať veľkej sile nepriateľov. Bola určená hlavná bitka na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto s koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vyslal aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali.

Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. V tom okamihu zaznely trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať a krik a lomoz sa rozliehal po širokom údolí. Tu sa ocitne medzi nepriateľmi mládenec v bielych šatách, v zlatej prilbe s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že nemysleli inak, než že to zlý duch kyjakom do nich mláti. Vtedy sa vzpamätalo aj kráľovské vojsko a statočnému hrdinovi po boku sa postavilo. Onedlho cúvali nepriatelia, a keď biely rytier ich vodcu zabil, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Vtedy bol však biely rytier ľahko na nohe ranený, takže mu krv biele rúcho zafarbila. Keď to kráľ zbadal, zoskočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním vošiel do stanu. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz rytier ušiel, ktorému bol toľkými vďakami povinný. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom bol v hlavnom meste privítaný a v zámku boli prichystané rozličné slávnosti a zábavy.

„No, správca môj,“ oslovil kráľ Bajaju, „ako si riadil náš dom, kým som bol vzdialený?“

Bajaja pokynul, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavěna povedala: „Musím ti žalovať, otec, na tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal chorľavieť, náš lekár mu chcel dať dobrý liek, on však povedal, že si sám pôjde po korenie. Šiel a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým.“

Kráľ sa na Bajaju obrátil, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, akoby ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť otcovi v boji pomohol, neradi privolili k tomu, aby sa stali manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by predsa mohol rytier pre niektorú prísť. Pravdaže nevedela žiadna, či je pekný, alebo nie, pretože mu v tvári nevideli, ale každá si ho maľovala ako anjela.

Kráľ bol v rozpakoch, ako to má s odmenou vybaviť. Každý z kniežat mu pomáhal, koľko mu sily stačilo, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel si jeden spôsob, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám, hovoriac: „Priatelia milí! Ja som povedal, že tým, ktorí mi v tej vojne najviac pomôžu, tým svoje dcéry za manželky dám. Vy ste mi však všetci verne pomáhali, a preto chcem takto urobiť, aby som nikomu neukrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?“

Všetci že áno. Kráľ to oznámil princeznám a tie s tým museli tiež byť spokojné, aby neponechali otca v hanbe. Skvostne sa obliekli, každá vzala do ruky zlaté jablko a šla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi práve pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdoběna; kotúľalo sa, kotúľalo, a práve k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka, a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k nohám Bajajovým; ale zase ho nemý tak šikovne odmrštil, že sa zdalo, ako by priamou cestou bežalo k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžobnosťou k balkónu na peknú nevestu pozeral. Teraz hádzala Slavěna; tentoraz sa Bajaja jabĺčku neuhol, ale s radosťou ho zdvihol, bežal hore, pred princeznou kľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa a nedalo sa napraviť. Nato bola hostina a po hostine bolo rytierske potýkanie, pri ktorom mala dávať ceny jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavěna ako zarazená a slova nepovedala; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ myslel, že azda nahnevaný ušiel. Všetci nebohú ľutovali, a chcúc ju trochu z toho rozptýliť, prosili, aby ona ceny rozdávala.

Slavěna napokon privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi potýkali a jeden druhého premáhal, tu oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni, žiadajúc, aby bol k hre pripustený. Kráľ kývol, že áno. Tu vojde na plac rytier v modrom a striebornom odeve, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli takmer vykríkli, keď videli postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil paniam a začal sa s kniežatami potýkať, ale koľko ich bolo, on ich všetkých premohol a zostal sám víťazom. Slavěna zišla k nemu a niesla zlatý pás. Rytier sa pred ňou na kolená znížil a ona mu zavesila na krk pás, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a tváre jej horeli; i nevedela, či slnko tak páli, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. Oči klopiac, počula len sladké slová: „Nevesta krásna, ešte dnes ťa uvidím.“

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu za všetko sa odslúžili. Ale on pobozkal v lete Slavěne ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepol. Zase boli hody a len Slavěna sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.

Mesiac vyšiel a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho donisol až k hradu, skočil Bajaja dolu, pobozkal mu krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Nerád stratil náš rytier verného priateľa, ale zato ho čakala sladšia náhrada.

Zamyslená sedela Slavěna a myslela, že už sotva rytier príde; tu otvorí panna dvere a hovorí, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavěna neodpovedala a hlava jej klesla do periny. Vtom ju vezme niekto za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ pýtal sa Bajaja.

„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích,“ šepkala Slavěna.

„Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti kytky viazal, od smrti vyslobodil teba i tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som tvoj ženích!“

Že sa Slavěna naňho nehnevala, mohol byť každý istý. Za peknú chvíľu potom sa rozleteli dvere do hodovnej siene a do nich vkročí Slavěna s rytierom v bielom odeve a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa radoval, hostia sa čudovali a sestry spoza oka hľadeli. Teprv nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie snúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavěnou, aby sa pozrel k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že zomrel mladý kráľ. Pospiechal k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa naozaj len jemu mohlo podariť, lebo mali aj jeho za nebožtíka, pretože o ňom tak dlhý čas nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa odstrelo a miesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval do smrti so svojou manželkou nezakalené šťastie.