Kmotrička

Bol mladý sedliak, nedávno ženatý. Išiel na pole orať. V brázde uvidel skrčenú jarabicu; švihol po nej bičom a šťastne ju zabil. Dostal na ňu chuť, lebo si myslel: jarabička musí byť predsa dobré jedlo.
Prestal teda orať, bežal domov a povedal:
„Ženuška, priprav mi tu jarabicu na obed; nemám beztak nikdy nič dobré na jedenie.“
Žena sa dala hneď do škubania, že mu ju na obed pripraví. Dala ju na pekáč a piekla.
Prišla ju navštíviť kmotrička:
„Čože Vám to tu tak vonia?“
„Jarabica, môj ju dnes v brázde zabil a doniesol ju, aby som mu ju upiekla na obed.“
„Ale, kmotrička, jarabička musí byť dobré jedlo, ešte som ju nikdy v živote nejedla.“
„Kmotrička, ja tiež nie; ale už tá vôňa, len privoňajte, aká to rozkoš!“
„Hra! To by bola pochúťka. Kmotrička, viete čo, zjedzme ju!“
„Ale prosím Vás, kmotrička, čo by povedal môj? Nestálo by to za tú nevôľu!“
„A to si neviete pomôcť, kmotrička?“
„Akože?“
„Zaprite mu to. Povedzte, že Vám žiadnu jarabičku nepriniesol, že sa mu niečo snívalo, alebo že blázni! Poďte, zjedzme ju.“
Prehovárala teda kmotrička ženu tak dlho, kým ju neprehovorila. Jarabičku zjedli.
Bolo poludnie, sedliak prišiel z oranice domov. Sadol si za stôl a jedol polievku, už ani nie s veľkou chuťou. Po polievke priniesla žena nejaké knedle, ako obyčajne. Sedliakovi knedle nešli dobre dolu; pichal sa v nich a šťuchal a stále čakal, kedy už tu bude jarabička. Jarabička však neprichádzala.
Keď mu to už dlho trvalo, konečne povedal:
„Ženo, kdeže máš jarabicu?“
„Akú jarabicu?“ pýtala sa žena, akoby o ničom nevedela.
„No jarabicu, čo som dnes zabil a domov doniesol, aby si mi ju pripravila na obed.“
„Ale mužíčku, veď si mi žiadnu jarabicu nedal, akože ju môžeš odo mňa žiadať?“
„Nedal? Čo som ju nezabil?“
„To ja neviem; ale spomeň si len, Ty si mi žiadnu nepriniesol.“
„No nech do toho hrom udrie!“ udrel sedliak na stôl, „čo som blázon?“
„No, no,“ povedala žena, „len mi s takým neprichádzaj! Keby si mi ju bol dal, bola by som Ti ju upiekla; ale si Ty asi pilný oráč! Ľahol si tam niekde na medzu a spal. Sníval sa Ti tam niečo o jarabici a teraz chceš, aby som Ti ju z rukáva vytriasla!“
Stíchol sedliak, aby z toho nevznikla hádka.
Na druhý deň mu z brázdy vyskočil zajac; hodil po ňom topánkou tak šťastne, že ho zabil.
Doniesol ho domov a povedal žene:
„Upeč mi dnes zajaca na obed; ale nie aby si zase povedala, že som Ti ho nepriniesol: tu máš zajaca!“
Odpovedala žena:
„Boh chráň, milý mužíčku! Keď si ho doneseš, prečo by som Ti ho neurobila; ale s jarabičkou, to sa mýliš!“
Odišiel sedliak na pole a žena piekla zajaca.
Príde kmotrička:
„Čože Vám to tu tak vonia?“
„Zajac,“ odpovedala žena, „môj ho zabil dnes na poli topánkou.“
„Ach, kmotrička! Zajačik musí byť dobré jedlo, ja, ale povedzte mi, akože to dopadlo včera s jarabičkou? Dobre ste sa z toho vykrútila?“
„Dobre,“ odpovedala žena, „musel mi veriť, že žiadnu nepriniesol. Ale už som sa bála, milá kmotrička! Strapatil sa ako kohút, udrel Vám na stôl a chcel za každú cenu, aby som mu dala jarabicu. Musela som potom na neho zostra.“
„To ste dobre urobila, zlatá kmotrička! Len zostra na mužov, len zostra. A viete čo, toho zajačika zjedzme spolu, veď je už upečený, a zas mu to zaprite. Musíte sa poriadne ozvať a zostra na neho. Milá kmotrička, keby sa človek neozval, mohol by sa dostať kdekedy pre pravdu na šibenicu, pre očividnú pravdu! Áno, len hubujte, milá, ale zjedzme toho zajačika, milá kmotrička!“
Prehovárala ju teda tak dlho, až sa do zajaca dali a zjedli ho.
Prišiel sedliak z poľa. Žena mu dala obed: polievku a nejakú kašu. Čakal sedliak, ale zajac neprichádzal; povedal teda žene:
„Daj sem vidličky!“
„A načo?“ pýtala sa žena.
„Na zajaca.“
„Na akého zajaca?“
„Čo som zabil topánkou a doniesol ráno, aby si mi ho na obed upiekla.“
A zapierala žena, že jej nič nepriniesol, že nevie o žiadnom zajacovi.
Zapierala tak dlho, až jej musel muž veriť.
Išiel však von, zakrútil sliepke krk a povedal:
„To mi predsa nezaprieš, že som Ti zakrútil sliepku! Uvar mi ju na večeru.“
Žena sľúbila, že urobí podľa jeho vôle.
Prišla kmotrička:
„Čo Vám to tak pekne vonia?“
„Sliepka.“
„Ó, sliepka je tiež dobré jedlo; ale ako ste to vybavila, milá kmotrička, so zajacom?“
„Vybavila som to, vybavila, ale už reptal.“
„E, nech si reptá, nechajte ho reptať a zjedzme aj tú sliepočku, milá kmotrička!“
Bála sa žena, ale kmotrička ju prehovárala, až ju tak ďaleko prehovorila, že aj sliepočku spolu zjedli.
Príde sedliak z poľa a pýta sa:
„Ženo, kde mám sliepku?“
„Akúže sliepku?“ pýtala sa žena.
„Čo som jej krk zakrútil.“
„Ale mužíčku, Ty musíš predsa len blázniť, veď si mi žiadnu sliepku nezakrútil ani nedal!“
Hádala sa s ním tak dlho, až jej musel veriť, ale veril len trochu. Zbalil sa a šiel do krčmy, aby sa napil, že ju vyplatí, keď príde domov.
Prišla kmotrička:
„Kdeže máte, kmotrička, Vášho, a ako ste to vybavila so sliepkou?“
„Ach, má zlosť a bude mi robiť na vzdory. Šiel do krčmy, kdovie kedy príde, a ja tu musím byť sama. Prosím Vás, kmotrička, zostaňte tu so mnou, aby som sa nebála.“
„Zostanem tu s Vami,“ povedala kmotrička a ľahla si s ňou do postele. Bála sa však žena, či muž príde opitý domov, aby ho nenapadlo, že by azda začal skladať účty za sliepku, zajaca a jarabičku, preto nemohla zaspať.
Kmotrička však hneď zaspala.
A vstala žena z postele, obliekla sa a ľahla si pod posteľ.
Neskoro v noci prišiel muž domov, vzal metlu a dal sa bez počítania skladať účty kmotričke v domnienke, že to je jeho žena. Plným hrdlom kričala kmotrička, ale rozzúrený sedliak bil a len bil.
Keď jej poriadne naložil, pustil ju a milá kmotrička bežala domov, ako len mohla.
Sedliak ráno vstáva s myšlienkou, že žena bude ležať. Žena však príde plná švitorivosti z kuchyne, prinesie mu na masle vajce na raňajky a plná láskavosti sa len usmieva.
A čudoval sa tomu sedliak a pýtal sa:
„Čo je to, že si dnes taká dobrá?“
„Ja dobrá?“ odpovedala žena, „veď ja som stále taká! A prečo by som nemala byť dobrá, čo si mi niečo urobil?“
„No ba áno!“ povedal sedliak, „veď som Ťa spráskal, až som myslel, že budeš celý týždeň ležať.“
„Preboha!“ povedala žena. „Mužíčku, Ty musíš predsa len blázniť! Raz chceš odo mňa jarabicu, raz zajaca, ba zase sliepku, a teraz chceš dokonca tvrdiť, že som bola bitá. Tak sa len pozri a viď, že niet ani znamienka na mojej koži, ktoré by o čo len malom výprasku svedčilo. Už vidím, že skutočne blázniš!“
Vidiac, že žena nie je zbitá, sedliak to potvrdil a povedal:
„Ba, už vidím, že skutočne blázním.“
Po štyroch týždňoch prišla zase kmotrička.
„Ach! Milá kmotrička, čo som ja úbohá od Vášho zakúsila! Samá modrina a samý pruh! Ani na spoznanie som nebola, tak strašne ma zmlátil.“
A pýtala sa jej žena:
„Kmotrička, ako Vám chutila jarabička?“
„Ach, dobre, to bola skutočná lahôdka.“
„A zajačik, ako ten?“
„Ach, dobre, niet nad zajačika!“
„A sliepka, ako tá?“
„Ach, čo je pravda, krehké mäsko!“
„Vidíte, milá kmotrička,“ hovorila žena ďalej, „keď Vám chutila jarabička, zajačik aj sliepočka, nemuseli ste byť rozmaznaná a mohli ste si nechať chutiť aj kmotrov výprask, veď ste si ho beztak zaslúžila.“
Od tých čias žena počúvala lepšie slová svojho muža ako slová mlsných a zvedavých kmotričiek.
Sluha odišiel a hovoril si:
„Dosť malé peniaze. Mal som sa však dobre, a čo som potreboval, naučil som sa.“
Prišiel do krčmy a kúpil si za tri groše chleba. Zaplatil, ale zase mal vo vrecku tri groše. Išiel domov k oteckovi, poslal sestru po pivo za tri groše, a stále mal tri groše vo vrecku. Mohli teda nakupovať drobnosti, ale na väčšie potreby chudobný otec nemal. Preto mu syn raz hovorí:
„Ocko, ja viem, ako zarobiť viac peňazí. Ja som teraz taký vyučený, že sa môžem urobiť, čím chcem. Poďte so mnou na trh a ja sa Vám urobím koňom. Až ma však dovediete na trh a až ma budete predávať, nikomu ma nedávajte s ohlávkou! Ohlávku si vždy vyhraďte! To by ma potom dali podkuť a ja by som už naveky musel zostať koňom.“
Kým prišli na trh, urobil sa syn takým pekným koňom, že ocko za neho hneď dostal tristo. Ako ho však kupec mal, urobil sa kôň po nejakej chvíli zase človekom a stratil sa mu. Tak im to šlo dosť dlho, že sa robil tým koňom a že ho otec predával.
Keď sa o tom dozvedel čarodejník, povedal si:
„Nie je to ten šelma, čo u mňa slúžil a hovoril mi, že nevie čítať a písať? Však ja Ťa dostanem!“
A keď prišiel ocko zase na trh na peknom koni, už tam čarodejník bol. Hneď pristúpil k otcovi a pýtal sa ho, čo chce za toho koňa. Otec odpovedal:
„Tristo bez ohlávky!“
Čarodejník sa však nedal:
„Totototo! Kto to videl predávať koňa bez ohlávky! Tu máš tristo za koňa a štvrté sto za ohlávku!“
Otec videl ďalšiu stovku; zabudol na dohodu so synom a vzal všetky peniaze. Čarodejník hneď šiel s koňom ku kováčovi, aby ho dal podkuť, pretože koník bol bez podkov. Kováč však nebol doma, bol niekde na trhu. V dome bola len kováčka s dcérou. Čarodejník uviazal koňa ku stĺpu pri kováčni a šiel potom ku kováčke do izby, kde na kováča čakal. Dievča bolo zatiaľ vonku. Koník sa jej páčil, bolo jej však čudné, že sa stále snažil ohlávku o stĺp stiahnuť. Šla sa pozrieť bližšie a vtom na ňu kôň zavolal:
„Dievčatko, stiahni mi tu ohlávku. Potiahni len dolu, aby mi spadla!“
Dievča sa začudovalo, ale šlo a koníkovi ohlávku stiahlo. Hneď ako ohlávka spadla, koník ušiel. Dievča bežalo k matke do izby a volalo:
„Mamička, ten kôň hovorí! Mamička, ten kôň hovorí!“
Matka sa zasmiala a hovorí dcére:
„A čo Ti hovoril, keď hovorí?“
„Aby som mu stiahla ohlávku!“
Keď to čarodejník začul, naľakal sa a hneď sa bežal pozrieť na svojho koňa. Ten tu však už nebol. Urobil sa zajacom a ušiel.
Po chvíľke rozhliadania ho čarodejník uvidel. Urobil sa hneď psom a za ním! Keď už pes zajaca doháňal, urobil sa zajac slávikom.
Pes sa v tej chvíli zmenil na krahulca a za ním! Slávik letel nad veľké pekné mesto a krahulec za ním. Pozeral sa na to jeden pán oknom a hovorí:
„Aj, aj, aj, aj! Čo si ten krahulec myslí, že takého malého pekného vtáčika prenasleduje? Nechajme to okno otvorené, možno ten vtáčik priletí k nám.“
Vtáčik naozaj do okna vletel a hneď pod posteľ. Nikto ho tam však nevidel. Keď potom dcéra toho pána vymetala izbu, vymetla spod postele krásny diamantový prstienok, ktorý si s radosťou dala na prst. Čarodejník však už tiež bol v dome. Ako uvidel, že tam slávik vletel, urobil sa človekom. Šiel potom za pánom domu a dal sa do služby za kuchára. Nič iné nechcel za tri roky služby, len od tej dcéry ten prstienok.
Ten prstienok bol však zvláštny. Vo dne bol prstienkom, ale v noci sa z neho urobil krásny mládenec a hovoril tej dcére:
„Nedávaj ma tomu, kto ma chce. Keby si mu ten prstienok dala, tak akoby si mu dala mňa. Až ho po Tebe predsa bude chcieť, hoď prstienok na zem a povedz, nech sa rozsype na prosové zrnká. Tých zrniek bude sedem. Siedme zrnko prišliapni a šesť nechaj len tak na zemi. Priletí sliepka s deviatimi mladými kurčatami, bude tie zrná zobať a to siedme zrnko bude veľmi hľadať. Keď budú tie kurčatá najviac pípať, Ty z toho siedmeho zrnka odstúp. Ja sa potom urobím lasičkou a všetky potrhám.“
A tak sa aj stalo. Keď bolo po všetkom, urobil sa z lasičky zase krásny mládenec a toho si vzala tá dcéra za manžela. Otecka si vzali k sebe, a že boli bohatí, nikdy už žiadne predaje nerobili.