Janko a Marienka

Bol vám jeden hlboký les a v ňom žil chudobný drevorubač so ženou a deťmi; chlapček sa volal Janko a dievčatko Marienka. Živobytie viedli v tej svojej chalupe veľmi biedne, a keď jedného roku prišla do krajiny veľká drahota, nemali ani na chlieb. Drevorubač sa kvôli tomu dňom i nocou trápil, po večeroch sa v posteli od samých starostí len prehadzoval, vzdychal a hovoril žene: „Čo s nami len bude? Ako uživím svoje úbohé deti?“ „Vieš čo, muž?“ odvetila žena jedného večera: „Zavčasu ráno deti odvedieme čo najhlbšie do lesa, tam rozložíme oheň a dáme im každému kúsok chleba, potom pôjdeme za svojou prácou a necháme ich tam, nech sa o ne pánboh postará. Samy cestu domov nenájdu, a tak sa ich zbavíme.“ Veru macochy si vždy vedia rady. „Ale, žena!“ zhrozil sa muž: „To nikdy neurobím! Cožpak by som dopustil a preniesol cez srdce, že by som nechal svoje deti v lese? Veď by ich roztrhala divá zver!“ „Ach ty, hlupák,“ povedala žena: „komu nie je rady, tomu nie je pomoci! To by si sa mal ráno pustiť do hobľovania dosiek na truhly, lebo takto čoskoro všetci pomrieme od hladu.“ Takto bezbožne hovorila, hučala a nadávala, nedopriala mužovi pokoja, až nakoniec súhlasil. „Bože, ako mi je tých úbohých detí ľúto!“ povzdychol si.

Je to veru zlé zaspávanie, keď človeku spieva žalúdok smutnú a brblavú pesničku. Takže pri tom rodičovskom rokovaní deti ešte nespali a dobre počuli, čo macocha otcovi vraví. Marienke sa z nezábudkových očí rozbehli slzy a povedala: „Čo s nami len, bratček, bude?!“ „Ticho, Marienka,“ upokojoval ju Janko: „neplač, ja to nejako zariadim.“ A keď starí zaspali, vstal, natiahol si kabátik, otvoril dvere a vykradol sa von. Mesiac jasne svietil a biele štrkové kamienky, ktoré ležali pred domom, sa blyšťali celkom ako grajciare. Janko sa zohol a nazbieral ich toľko, koľko sa mu zmestilo do vreciek. Potom sa vrátil a povedal: „Buď pokojná, milá sestrička, a kľudne spi, Boh nás neopustí.“ A sám si ľahol späť do postele.

Ešte ani nevyšlo slnko a prihnala sa ako veľká voda macocha, aby obe deti zobudila: „Vstávajte, vy lenivci, ideme do lesa po drevo!“ Potom im každému dala kúsok stvrdnutého chleba a povedala: „Tu máte niečo na obed a nie aby ste to zjedli hneď, nič iné už nedostanete!“ Marienka dala chlieb do zástery, lebo Janko mal vo vreckách kamienky. Potom sa spoločne vydali na cestu do lesa. Keď prešli kúsok cesty, Janko sa zastavil a pozrel späť k domu a to sa každú chvíľu opakovalo. Vtedy povedal otec: „Janko, načo stále pozeráš a zostávaš pozadu, dávaj pozor a nezaháľaj!“ „Otec,“ odvetil Janko: „pozerám sa na svoju bielu mačičku, ktorá sedí hore na streche a kýva mi na pozdrav.“ Vtedy sa naňho macocha osopila: „Ty hlupák, to nie je tvoja mačička, to je len odraz ranného slnka za komínom.“ Janko sa ale, to sa vie, nepozeral na nijakú mačičku, ale vyťahoval z vreciek jeden žiarivý kamienok za druhým a hádzal ich na cestu.

Keď prišli do stredu lesa, otec povedal: „Deti, nazbierajte drevo, ja vám rozložím oheň, aby ste sa pri ňom mohli zohriať.“ Janko a Marienka nanosili celú hromadu haluziny, ktorú potom otec zapálil. Keď sa plamene rozhoreli, macocha povedala: „Ľahnite si k ohňu, deti, a odpočiňte si, my ideme s otcom rúbať drevo. Len čo budeme hotoví, prídeme a odvedieme vás.“ Janko a Marienka sa posadili k ohňu, a keď nastalo poludnie, zjedol každý svoj kúsok chleba. A keďže počuli rany sekerou, verili, že je otec nablízku. Ale to nebola sekera, čo počuli; aby ich rodičia oklamali, priviazali na jeden suchý strom palicu a vietor ňou potom kýval sem a tam. Veru macochy si vždy vedia rady.

A keď tam deti tak sedeli, padali im od únavy viečka a za chvíľu zaspali tvrdo, pretvrdo. Keď sa konečne zobudili, bola už tmavá noc. Marienka sa dala plakať a nariekať: „Ako sa teraz dostaneme domov?“ Janko mal však pre ňu útešné slová: „Len chvíľku počkaj, Marienka, kým vyjde mesiačik, potom cestu domov ľahko nájdeme.“ A naozaj! Keď sa na oblohu vykotúľal spoza mrakov mesiac, vzal Janko sestričku za ruku a išli podľa kamienkov, ktoré sa v mesačnom svetle trblietali a žiarili ako ryzie grajciare, a tak im ukazovali cestu domov. Kráčali celú noc a až so svitaním prišli opäť k otcovmu domu. Zaklopali na dvere, a keď im žena otvorila a videla, že sú to Janko a Marienka, povedala: „Ach vy neposlušné deti, cožpak ste v tom lese tak dlho spali? My sme už mysleli, že sa nevrátite.“ Ale otec sa zaradoval, lebo mu to, že ich nechal samých v lese, veľmi ťažilo srdce.

Netrvalo to dlho a opäť k nim pricválala na návštevu pani Bieda a posmešne na nich pozerala zo všetkých kútov, a tak deti jedného večera začuli, ako macocha hovorí otcovi: „Všetko sme už zjedli, máme len pol bochníčka chleba, potom nás čaká už len smrť. Tie deti musia preč! Zavedieme ich ešte hlbšie do lesa, aby nenašli cestu späť! Je to naša jediná záchrana!“ Veru macochy si vždy vedia rady. Mužovi z toho bolo ťažko na srdci a pomyslel si: „Radšej by si sa mal o posledné sústo podeliť so svojimi deťmi.“ Ale žena na to nepočula, karhala ho a vyčítala mu, kto raz povie A, musí povedať aj B, a keď predtým povolil, teraz už nemá východisko. Deti boli hore a ten rozhovor počuli. Keď starí zaspali, Janko vstal a chcel ísť von zbierať štrkové kamienky, ale dvere boli pevne zamknuté a Janko nemohol von. Ale sestričku utešoval: „Neplač, Marienka, kľudne spi, veď nám milý Pán zase pomôže!“

Zavčasu ráno prišla žena a prudko zdvihla deti z postele. Každé z nich dostalo kúsoček chleba, ešte menší ako predtým. Na ceste lesom Janko chlieb v taštičke drobil, občas sa zastavil a omrvinku hodil na zem. „Janko, prečo sa stále zastavuješ a obzeráš sa?“ spýtal sa otec: „Choď riadne svojou cestou!“ „Pozerám sa na svojho holúbka, ktorý sedí na streche a chce sa so mnou rozlúčiť,“ odvetil Janko. „Hlupák,“ povedala žena: „to nie je tvoj holúbok, to je len odraz ranného slnka za komínom.“ Ale Janko po ceste stále hádzal omrvinky. Žena zaviedla deti do lesa ešte hlbšie, aby sa viac nevrátili. Potom rozložili veľký oheň a matka im povedala: „Zostaňte tu sedieť, deti, a keď budete unavené, môžete si trochu pospať. My ideme do lesa a budeme rúbať drevo. Večer, keď budeme s prácou hotoví, prídeme a odvedieme vás.“

Keď bolo poludnie, podelila sa Marienka o chlieb s Jankom, lebo ten svoj kúsok rozdrobil na cestu. Potom obaja zaspali, a keď sa znášal večer, nikto po úbohé deti neprišiel. Prebudili sa až do hlbokej tmavej noci a Janko utešoval sestričku: „Len počkaj, Marienka, kým vyjde mesiac, potom omrvinky chleba, ktoré som nahádzal na cestu, uvidíme a ony nám ukážu cestu.“ Keď vyšiel mesiac, zdvihli sa Janko s Marienkou, ale nijakú omrvinku nenašli, lebo tisíce vtáčikov, ktoré v lese a po poliach lietajú sem a tam, ich pozobali. Janko povedal Marienke: „Cestu domov aj tak nájdeme!“ Ale nenašli ju. Išli celú noc a ešte celý deň od rána do večera, ale z lesa nevyšli a boli hladní, lebo nemali nič okrem pár malín a čučoriedok, ktoré našli po ceste. A keďže boli obaja veľmi unavení, že ich už nohy nemohli viac uniesť, tak si ľahli pod jeden strom a zaspali. Nastalo už tretie ráno od chvíle, keď opustili otcov dom. I dali sa opäť hľadať cestu domov, ale dostávali sa stále hlbšie a hlbšie do lesa; a ak čoskoro nepríde nejaká pomoc, iste v ňom biedne zahynú.

Keď bolo poludnie, uvideli na jednej vetve sedieť krásneho snehobieleho vtáčika, ten vám tak krásne spieval, že zostali stáť a načúvali. Keď svoju pieseň dokončil, zamával krídlami a letel pred nimi a oni išli za ním, až dorazili k chalúpke, na ktorej strechu sa vtáčik posadil. Keď k tej chalúpke prišli bližšie, vtedy videli, že to nie je nijaká obyčajná chalúpka, že táto je postavená celá z chleba, ozdobená je koláčmi a okná má z čistého cukru. „Tak toto čakalo len na nás,“ povedal Janko: „aby sme túto požehnanú hostinu okúsili. Ja si vezmem kúsok zo strechy a ty, Marienka, ochutnaj kúsok okna, bude určite sladučké.“ Janko sa načiahol do výšky a odlomil si kúsok strechy, aby vyskúšal, ako chutí. Marienka sa postavila k okennej tabuli, kúsok si odlomila a spokojne ju chrumkala. Vtedy sa z chalúpky ozval tenký hlások: „Chrup, chrup, škrab, kto obhrýza môj hrad?“ A deti odvetili: „To len vietor, bratček mesiaca a hviezdičiek.“ Deti toto vypytovanie nezmiatlo a ďalej si na chalúpke pochutnávali. Janko, ktorému strecha nesmierne chutila, si odtrhol pekne veľký kúsok a Marienka odtrhla jednu celú okennú tabuľu, obaja sa potom posadili a jedli a jedli.

Vtom sa zrazu otvorili dvere a von vyšla staručká žena, ktorá sa opierala o barličku. Janko a Marienka sa veľmi zľakli a jedlo, čo práve držali, im vypadlo z rúk. Ale starenka prikývla hlavou a povedala: „Ale, milé deti, kdeže ste sa tu vzali? Len poďte dovnútra a pobudnite, ja vám nič zlé neurobím!“ Chytila oboch za ruky a zaviedla ich do chalúpky. Tam im nanosila dobré jedlo, mlieko a lievance s cukrom, jablkami a orieškami. Potom im bielo povliekla dve krásne postieľky, Janko i Marienka sa do nich uložili a mysleli si, že sa ocitli v nebi. Tá starenka sa k nim mala milo premilo, ale to boli len také zlopovestné triky, lebo to bola zlá čarodejnica, ktorá na deti striehla, a tú chalúpku postavila len preto, aby hladné deti pritiahla. Keď nejaké hladné dieťa neodolalo a padlo do jej moci, tak ho zabila, uvarila a zjedla; a to vám bol pre ňu sviatok! Čarodejnica mala červené oči a ďaleko nevidela, ale čuch mala veľmi jemný ako nejaké zviera a ucítila každého, kto prichádzal. Keď ucítila Janka a Marienku, vtedy sa zlomyseľne usmiala a mädlila si svoje hrčovité ruky: „Teraz vás mám, už mi neujdete!“

Zavčasu ráno, skôr ako sa deti zobudili, vstala, a keď ich videla odpočívať tak pekne s ružovými líčkami, zamrmlala: „To bude šťavnaté sústo!“ Potom schmatla Janka a odniesla ho do chlievika a zavrela za ním zamrežované dvere. Mohol kričať, až sa to lesom rozliehalo, nič mu to nepomohlo. Potom išla k Marienke, zatriasla ňou a prikázala jej: „Vstávaj, dievka lenivá, nanos vodu a uvar svojmu bratovi niečo dobré, sedí vonku v chlieviku a musí pretlstnúť. Keď bude tučný, potom ho zjem!“ Marienka plakala a nariekala, ale všetko bolo nadarmo, musela urobiť, čo si zlá čarodejnica priala. Uvarila Jankovi to najlepšie jedlo, ale sama nedostala nič iné než račie škrupiny. Každého rána sa čarodejnica vybrala k chlieviku a volala: „Janko, vystrč prstík, aby som skúsila, či si dosť tučný!“ Ale Janko nebol hlúpy, vystrčil von kostičku a stará žena, ktorá mala zakalené oči, nič nevidela a myslela si, že je to Jankov prst, a tak bola veľmi prekvapená, že stále netučnie.

Keď uplynuli štyri týždne a Janko zostával stále chudý, vtedy ju opustila trpezlivosť a zachvátil ju strach, že ten chlapec schudne ešte viac. „Hej, Marienka!“ zavolala na dievčatko: „Pohni sa a nanos vodu! Nech je Janko tučný alebo chudý, ráno ho zabijem a uvarím!“ Ako úbohá Marienka bedákala a nariekala, keď musela nosiť vodu, ako sa jej po lícach kotúľali slzy, kameň by sa nad ňou zľutoval, nie však zlá čarodejnica. „Milý Bože, pomôž nám!“ prosila: „Radšej keby nás roztrhala divá zver v lese, to by sme aspoň zomreli spoločne.“ „Nechaj si tie reči!“ okríkla ju starena: „Aj tak ti nepomôžu!“ Na druhý deň zrána musela Marienka zavesiť kotol s vodou a pod ním rozložiť oheň. „Najprv upečieme chlieb,“ povedala starena: „pec mám rozpálenú a cesto vyhnetené.“ Privolala Marienku k rozžeravenej peci. „Vylez hore,“ prikázala jej: „a pozri sa, či je dobre rozpálená a môžeme dovnútra sadiť chlieb.“ A keby tam bola Marienka, chcela ju starena strčiť dovnútra a zavrieť za ňou, aby sa upiekla a ona ju mohla zjesť. Ale Marienka pochopila, čo má zlá čarodejnica za lubom, a tak povedala: „Ja neviem, ako to mám urobiť, ako tam vleziem?“ „Ach ty hlúpa hus,“ povedala čarodejnica: „ten otvor je predsa dosť veľký, len sa dobre pozri, ja sama ním preleziem.“ Vyštverala sa hore a strčila hlavu do pece. Vtedy do nej Marienka strčila, až vletela dovnútra, zabuchla za ňou železné dvere a zastrčila závoru. Ha! Čarodejnica začala vyvádzať, strašne vyť a nariekať, ale Marienka ušla preč, a tak sa tam tá zlovoľná starena celkom upiekla.

Marienka bežala za Jankom, otvorila chlievik a zvolala: „Janko, sme zachránení, tá stará čarodejnica je mŕtva!“ Janko vyletel von ako vtáčik z klietky, ktorému práve otvorili dvierka. Radostne si padli okolo krku, poskakovali a bozkávali sa. A keďže sa nemali čoho báť, išli späť do tej čarodejníckej chalupy. V každom kúte tu stála truhlica s perlami a drahokamami. „Toto je oveľa lepšie ako štrkové kamienky!“ zavýskol si Janko a nabral si do vreciek, koľko sa tam zmestilo. A Marienka povedala: „Ja chcem domov tiež niečo priniesť.“ A naplnila si zásteru. „Ale teraz ideme preč,“ povedal Janko: „aby sme z toho čarodejníckeho lesa boli čo najskôr vonku.“

Keď šli pár hodín, dorazili k širokej rieke. „Nemôžeme na druhú stranu,“ povedal Janko: „nie je tu nijaký brod ani mostík.“ „Nepláva tu ani nijaká loďka,“ odvetila Marienka: „ale tamto pláva biela kačička, keď ju poprosíme, azda nám pomôže na druhú stranu.“ A zvolala: „Kačička, kačička, predrahá, tu stojí Janko a Marienka, nemáme most ani lávku, vezmi nás na biely chrbátik, kačenka!“ Kačička k nim priplávala, Janko si na ňu sadol a zavolal na sestričku, aby sa k nemu posadila. „Kdeže,“ povedala Marienka: „to by bolo pre kačičku príliš, musí nás previezť jedného po druhom.“ A kačička ich previezla, a keď boli obaja šťastne na druhom brehu a ešte chvíľu putovali, vtedy sa im zdal les povedomý a stále známejší, až sa pred nimi konečne objavil v diaľke ich rodný dom. Vtedy sa deti dali do behu, vrútili sa do izby a padli svojmu otcovi okolo krku.

Otec nebol od hodiny, keď zanechal svoje deti v lese, šťastný a jeho zlovoľná žena umrela. Marienka vytrepala zásteru a po izbe sa rozletali perly a drahokamy. A Janko k tomu prihadzoval plné hrste z vreciek. Tak bol zrazu všetkým starostiam koniec a ďalej spolu žili v čistej radosti.

Zazvonil by zvonec, a rozprávke koniec. Veď bežala tadiaľ myš, vzala ten zvonec. Chyť ju! Kto ju dobehne!