Tri priadky

To vám raz žilo také lenivé dievča, ktoré sa nechcelo priasť, matka mohla hovoriť, čo chcela, ale nič s ním nepochodila, až sa raz na dcéru tak nahnevala, že ju zbila; tá potom usedavo plakala a nahlas nariekala. V tom čase išla okolo kráľovná, ten nárek začula, nechala zastaviť, vošla do domu a spýtala sa matky, prečo bije dcéru tak, že jej nárek počuť až na cestu. Matka sa hanbila rozprávať o jej lenivosti, a tak povedala: „Veď ju nemôžem odtrhnúť od priadze, len by stále priadla! A ja som chudobná vdova, kde mám stále ten ľan brať?“ Tu kráľovná odvetila: „Mne je priadza na svete najmilšia a najkrajšia pesnička je vrčanie kolovrátka! Daj mi svoju dcéru, vezmem ju na zámok, ja mám ľanu dosť, tam môže priasť, koľko srdce ráči!“ A bolo to! Matke sa hneď uľavilo, lenivú dcérku si odviezla kráľovná.

Keď prišli na zámok, kráľovná dievčaťu ukázala tri komnaty plné krásneho ľanu. „Teraz mi upracz tento ľan,“ povedala: „a ak budeš čoskoro hotová, dám ti za muža svojho syna; si síce chudobná, ale tvoja neprekonateľná usilovnosť je dostatočné veno.“ Z takejto reči zachvátil dievča strach a úzkosť, priasť predsa nevedela a toľko ľanu, to by jeden uprial možno za tristo rokov, keby pri tom sedel od rána do večera. Tak sa dala do plaču, to bolo niečo, čo vedela dobre, a plakala celé tri dni, bez toho aby siahla na prácu.

Tretieho dňa prišla kráľovná, ale nevidela ani nitku. Veľmi sa čudovala, ale dievča sa vyhováralo, že sa jej cnie za mamičkou, čo kráľovná pochopila, no na odchode jej povedala: „Zajtra už ale s prácou začni!“ Dievča naozaj nelenilo a začalo opäť usedavo plakať. Tu za oknom uvidelo prichádzať tri čudné kmotričky, jedna mala veľkú plochú nohu, tej druhej siahala spodná peru až na bradu, tretia kývala palcom širokým ako lopatka. Kmotričky zostali stáť pod oknom a pýtali sa jej, čo jej chýba. Tak im povedala o svojom trápení a ony jej ponúkli pomoc: „Ak nás pozveš na svadbu a nebudeš sa za nás hanbiť, predstavíš nás ako svoje kmotričky, posadíš k svojmu stolu, potom ti všetok ten ľan hneď upradieme.“ „Zo srdca rada,“ zaradovalo sa dievča: „poďte dnu a môžete hneď začať.“

Kmotričky si urobili pohodlie a dali sa do priadze. Prvá ťahala vlákno a točila nohou kolovrátkom, druhá vlákno slinila, tretia ho navíjala na vretienko a tĺkla palcom o stôl; vždy, keď udrela, na hromadu dopadla cievka plná tenučkej priadze. Pred kráľovnou dievča priadky ukrylo a ukázalo jej len napradenú priadzu, kráľovninej chvále nebolo konca. Keď bola prvá komnata prázdna, išli do druhej, nakoniec do tretej. Čoskoro bolo všetko upradené. Potom tie tri priadky zmizli, ale predtým povedali: „Nezabudni, čo si sľúbila, a prinesie ti to veľa šťastia.“

Dievča kráľovnej ukázalo prázdne komnaty a obrovské hromady priadze, tá sa zaradovala a hneď vystrojila veľkú svadbu; ženích sa potešil, že dostane za ženu takéto usilovné a rozumné dievča, veľmi sa doňho zamiloval! „Mám tri kmotričky,“ povedalo dievča: „Urobili pre mňa veľa dobrého a ja na ne nechcem vo svojom šťastí zabudnúť. Dovoľte mi, aby som ich pozvala na svadbu a posadila ich k svojmu stolu.“ Kráľovná i princ jej odvetili: „Prečo by sme ti to nedovolili?“

Keď slávnosť začala, vošli do sály tie tri podivuhodné priadky v krásnych krojoch a nevesta povedala: „Buďte vítané, milované kmotričky.“ „Ach,“ povedal ženích: „Čo to máš za škaredé kmotričky?“ Šiel k tej, čo mala plochú nohu, a pýtal sa: „Od čoho máte takú nohu?“ „Od kolovrátka točenia,“ povedala kmotra. Potom šiel k tej s veľkou spodnou perou: „Od čoho máte takú veľkú spodnú peru?“ „Od priadze slinenia,“ povedala kmotra. A nakoniec šiel k tretej: „Od čoho máte taký veľký palec?“ „Od priadze navíjania,“ povedala kmotra.

Tu sa princ veľmi zľakol a povedal si, že svojej žene už nikdy viac nedovolí priasť, aby sa mu tiež takto nezohavila. A bolo po priadzi!