Joza a Janko

Švec Marek mal dvoch synov, Jozu a Janka. Joza bol tiež obuvníkom, ale hrdý a tvrdohlavý vo svojom konaní, s nikým sa nezhodol, a preto ho ani nikto nemiloval. Janko nebol ničím, ale všetko, čo videl, vedel hneď urobiť, len keď dostal chuť. Bol dobromyseľný, bystrý, ochotný a popritom veľmi pekný chlapec, lenže sa nechcel učiť nič poriadne, a preto mu brat, ktorý ho nenávidel, hovoril hlúpy Janko. Otec mal však napriek tomu Janka predsa len radšej.
Raz povedal Joza otcovi:
„Milý otecko, ja viem síce dosť, ale predsa by som sa mohol ešte niečo iné vo svete naučiť, nechajte ma teda ísť do sveta.“
„Veru, keď chceš, nebudem ti brániť.“ A tak sa Joza vybral do sveta.
Keď išiel už tretí deň, prišiel na medzu, tam si sadol, a keďže mal z domu ešte kúsok chleba, začal jesť. Tu sa okolo neho obsypali tisíce mravcov; všetci po ňom liezli, akoby ho o kúsok prosili. On ich však zlostne zo seba striasal a ani omrvinku im nedoprial.
„Počkaj, počkaj, my ti tiež nepomôžeme,“ kričali naňho tie usilovné zvieratká. On si to však nevšimol a išiel ďalej.
Tretí deň opäť prišiel na zelenú lúku, a tam sa dvaja čerti bili.
„Poď a pomôž mi, Joza,“ kričal naňho jeden. Ale on sa obrátil a povedal mrzuto:
„Čo mi je do teba, pre mňa sa aj zabite, čo mi je do vás!“
„Choď, choď,“ kričali zase čerti, „veď my ti tiež nepomôžeme.“ On sa však viac po nich neobzrel a išiel ďalej.
Prišiel k jazeru, a tu videl na brehu ležať veľkého kapra, ako sa na suchu sem-tam mláti a do vody si pomôcť nemôže.
„Prosím ťa, Joza, hoď ma do jazera,“ prosil kapor, keď k nemu švec prišiel.
„Ale dajte mi všetci svätý pokoj a pomôžte si každý sám,“ prehodil tento a nechal kapra v blate.
„Veď ja ti tiež nepomôžem,“ kričal za ním kapor. On sa mu však vysmial a išiel ďalej.
Chodil dlho po svete, ale nedostal žiadnu prácu, a všade sa mu zle viedlo. Musel sa teda zase vrátiť domov.
„To ideš skoro domov, Joza,“ povedal Janko, keď brata zazrel, „a myslím, že veľa neprinášaš!“
„Počkaj,“ odsekol tento, „teraz pôjdeš ty, a uvidíme, o koľko múdrejší sa vrátiš a čo so sebou prinesieš.“
„Ale to sa vie, že pôjdem, prečo by som nešiel?“ odpovedal Janko vážne. Mrzelo ho, že ho Joza drží za takého hlúpeho, a chcel teda dokázať, že nie je bez hlavy, a povedal to otcovi.
„Ale čo ti to napadlo, Janko,“ začudoval sa starý Marek, „že chceš ísť do sveta? Zostaň radšej doma a uč sa niečo; čo myslíš, že ti budú inde pečené vtáky do úst lietať?“
„To ja všetko viem, ale od brata si už nenechám prezývať hlupákom,“ povedal rozhorčený Janko.
„No choď, keď inak nechceš, ale len sa niečo vo svete nauč.“ A tak sa milý Janko na cestu pripravil.
Večer pred dňom, keď mal z domu odísť, vzal ho Marek za ruku a viedol ho do pivnice, ktorá bola niekoľko krokov za chalupou. Keď do nej vošli, odvalil švec v kúte kameň a vytiahol maličkú fľaštičku, ktorá bola naplnená akousi vodou. „Vidíš, Janko,“ povedal synovi, „túto vodičku som dostal na pamiatku od jedného veľmi učeného muža, ktorému som z nešťastia pomohol. Je vraj na každú zlú chorobu. Kto jej použije pätnásť kvapiek, hneď sa uzdraví. Tak mi povedal. Ja som ju nepotreboval, a zostala teda schovaná. Tvojmu bratovi som ju preto nedal, lebo viem, že by nikomu nepomohol. Tebe ju však zverím, možno ti bude na tvoje šťastie. Len ju dobre opatruj.“
Janko si fľaštičku schoval a obaja išli z pivnice von.
Na druhý deň sa rozlúčil s dobrým otcom a so zlým bratom a kráčal potom tou istou cestou ako predtým Joza. A musel prísť aj na tú medzu, kde si predtým jeho brat odpočinul. Sadol si na ňu, vytiahol z vrecka kúsok chleba a začal jesť. Tu sa hneď okolo neho obsypalo mravcov až čierno.
„Ach, vy úbohé zvieratká, máte asi hlad? Nikto vám tu nič nedá; počkajte, ja vám dám, čo sám mám.“ Tu im celý kus chleba na omrvinky rozdelil a po zemi nasypal. Mravce úbožiatka zbierali a jedli. Janko si potom chvíľu posedel a potom sa uberal ďalej.
„Keď to budeš potrebovať, pomôžeme ti,“ kričali za ním mravce.
„Vy mi toho asi pomôžete, úbožiatka,“ pomyslel si Janko.
Na druhý deň prišiel na zelenú lúku. Tu videl dvoch čertov, ako sa spolu bijú.
„To sú blázni, ako sa tlčú,“ povedal, „musím ich rozohnať.“ Hneď sa do nich pustil a skutočne ich zmieril.
„Keď budeš, Janko, od nás niečo potrebovať, len príď, my ti vždy pomôžeme,“ povedali čerti, keď odchádzali.
„Veď je dobre,“ odpovedal Janko a išiel svojou cestou.
Tretí deň prišiel k jazeru. Tu videl, ako sa obrovský kapor v blate mláti a z neho si nijako do vody pomôcť nemôže.
„Ty by si sa, úbožiak, tu zabil,“ povedal dobromyseľný Janko, a chytiac kapra z blata, spustil ho do jazera. „Tak, teraz si oddýchneš.“
„Kedykoľvek budeš odo mňa niečo potrebovať, len na mňa zavolaj,“ povedal kapor, hlavičku z vody vystrčiac.
„Dobre, dobre; veď som to rád urobil.“
Od jazera prišiel rovno do jedného veľkého mesta. Keď vošiel do hostinca, pýtal sa, čo je nové.
„Nič iné, len že s našou princeznou je stále horšie a horšie.“
„Čo je chorá?“ pýtal sa Janko.
„Musíte byť z cudziny, že to neviete; už je tomu koľko rokov, a teraz je jej horšie, a nikto jej pomôcť nemôže, hoci kráľ oznámil, že ten, kto ju uzdraví, dostane od neho za manželku.“
„A je pekná?“
„To si myslím,“ povedal hostinský, „ako obrázok, aj keď je chorá; jediná jej chyba je, že je hrdá.“
„To sa napraví,“ pomyslel si Janko. Zaplatil hostinskému a išiel ku kráľovi. Keď k nemu prišiel a dal sa ohlásiť za lekára, hneď ho predvolali a kráľ ho s radosťou privítal. Tu prosil, aby ho k princeznej zaviedol, čo kráľ ochotne urobil. Janko sa jej na všetko pýtal ako Boh vie aký učený doktor; všetko však len preto, aby sa s ňou mohol rozprávať, lebo sa mu nesmierne zapáčila; potom vytiahol fľaštičku a dal jej niekoľko kvapiek zázračnej vody. Keď odchádzal, sľúbil, že druhý deň zase príde pozrieť sa, aký účinok tie kvapky budú mať. Nespal však od strachu celú noc, obávajúc sa, aby nebolo chorej ešte horšie.
Na druhý deň bol už zavčasu ráno u kráľa a nemálo sa zaradoval, keď začul, že princeznej je oveľa lepšie. Hneď jej dal ostatné kvapky, ktoré do pätnástich chýbali. Tretí deň bola princezná zdravá a jeho nevestou. On mal veľkú radosť, ona však nie, lebo sa jej Janko vôbec nepáčil. Bol síce pekný chlapec, to musel každý povedať, ale v tom ošúchanom odeve vyzeral predsa len proti nej veľmi jednoducho. K tomu ešte prišlo, že sa práve v tom istom obleku chcel s ňou zasnúbiť, čo tú hrdú dámu bolestne urazilo. Ale čo robiť; otec to chcel mať, a dcéra videla, že sa musí svojmu osudu podriadiť. Urobila si však podmienky, mysliac, že nejako s múdrosťou ženíchovi unikne. Povedala teda Jankovi, že si ho dovtedy nevezme, kým nesplní tri veci, ktoré ona od neho bude žiadať. ..... Z lásky k nej čo by bol Janko neurobil? Sľúbil jej teda všetko. Tu mu prikázala: že chce z mora perlu, ale takú veľkú a krásnu, akú doteraz na svete nikto nemá. Za sedem dní a sedem nocí ju chcela mať. Tu bolo s Jankom zle.
„Ako by som sa mohol do hlbiny morskej pustiť ako ryba?“ pomyslel si, ale vtom si spomenul na kapra:
„Veď mi prisľúbil, že mi pomôže, keď budem od neho niečo potrebovať; pôjdem teda k nemu.“
Rozlúčil sa s nevestou a s kráľom, ktorý dcéru karhal, že sa so svojím dobrodincom takéto hry zahráva, ale on mu to sám vyhováral, hovoriac, že to všetko rád urobí. V duchu si však umienil, že sa neveste pomstí. Potom odišiel k jazeru.
Cestu vedel dobre, a tak tam ľahko prišiel. Sadol si na breh a hľadel na čistú hladinu jazera. Tisíc rybičiek v ňom plávalo, ale veľkého kapra nevidel a ani nevedel, ako naňho má zavolať. „Nech je to ako chce,“ myslel si a začal volať:
„Kapríček, kapríček, ja som to, aby si splnil, čo si mi sľúbil.“
A sotva jeho hlas doznel, začalo sa jazero v diaľke ľahko vlniť a ticho priplával jeho kráľ s tisíckami rýb, svojimi dvoranmi.
„Čo žiadaš, dobrý Janko?“ pýtal sa kapor.
Tu mu Janko svoju žiadosť predniesol.
„O to nie je zle, ja ti hneď pomôžem, len tu chvíľku počkaj.“ Potom zmizol. Netrvalo to dlho, kapor opäť tak ticho, ako odplával, zase priplával, akoby bol na vyrazenie po jazere veslom veslovať. Keď prišiel až k Jankovi, vyvrhol krásnu perlu k jeho nohám, hovoriac:
„Tu máš najkrajšiu a najväčšiu perlu, ktorá na hlbine morskej ležala. Vezmi ju a dones princeznej,“ a potom sa so svojou družinou zase pod vodou stratil.
Janko s radosťou klenot vzal a k domovu sa obrátil. Šiel dňom i nocou, aby sa len v určený čas vrátil, čo sa mu aj podarilo. Na ceste si však niečo vymyslel, čím by hrdú nevestu potrestal. Poznal bylinu, ktorá farbila nazeleno, ale zase ľahko zotrieť sa dala. Tú si v lese vyhľadal, a rozotrúc ju, vlasy si ňou namazal.
Siedmeho dňa ráno, keď šiel s požadovaným klenotom k princeznej, myslel každý, kto ho stretol a nepoznal, že je to vodník. A čo sa až princezná zľakla, keď zazrela zelenovlasého ženícha, ako jej perlu prináša!
„Kto ti tak ohavne vlasy zafarbil?“ pýtala sa Janka.
„To mi urobili vodné panny, keď som im z mora klenot kradol. Ale to nič nerobí, veď sa ti budem predsa páčiť, veď som urobil, čo si sama chcela.“
Ak sa jej predtým nepáčil, teraz sa jej nepáčil celkom, preto si stále vymýšľala, kam by ho druhýkrát poslala, aby jej nemohol priniesť, čo by chcela, a ona bola jeho zbavená. Napokon si vymyslela, že ho pošle do pekla, netušiac, že tam má dobrého známeho.
„Teraz,“ povedala Jankovi, „prinesieš mi z pekla zlatú ružu, ale musí byť taká krásna ako najkrajšia samorastená.“
To bola zase ťažká úloha pre Janka, ale našťastie si spomenul na čertov, ktorým na lúke pomohol k zmiereniu.
Kráľ sa zase veľmi na dcéru nahneval, že úbohého ženícha tak trýzni a sama seba hyzdí. Ale Janko mu to všetko zase vyhovoril.
Na druhý deň odišiel, aby sa mohol za sedem dní a nocí z pekla vrátiť. Najhoršie bolo, že nevedel, ktorým smerom tam. Išiel teda na lúku, kde sa čerti bili; keď tam prišiel, dal sa tou cestou, ktorou ich vtedy odchádzať videl. Keď šiel celý deň a celú noc, prišiel veľkým lesom k jednému vrchu, a tam videl železné dvere. Klopal na ne, dlho však nikto nešiel otvárať; napokon sa niekto pýtal, kto to klope a čo kto v pekle hľadá. Tu bol Janko rád, že je na konci svojej cesty, a hneď sa prezradil, kto je. Za chvíľku prišiel čert a otvoril mu dvere, i poznal Janka a Janko čerta. Povedal mu hneď, prečo prišiel, a čert mu ochotne ružu prisľúbil. „Musíš len trochu počkať, Janko, kým prinesiem od pána Lucifera kľúče od pokladnice, potom si môžeš vybrať, čo budeš chcieť.“
To bolo Jankovi vhod. Za chvíľku sa čert s kľúčom prirachotil a viedol Janka do pokladnice. Museli prejsť mnohými dverami, kým tam prišli. Ale ako posledné dvere otvoril, zostal Janko ako oslepený. Tu bolo v kadiach zlata, striebra a iných klenotov taká sila, že keby sa klenoty z pokladníc celého sveta zniesli na jedno miesto, toľko by ich nebolo ako v tej Luciferovej pokladnici. Janko bol tak omámený, že ani nevedel, čo má vziať, až tam medzi inými vzácnosťami videl aj zlatú ružu. Tu si až spomenul, čo má priniesť. Vybral si teda tú ružu, ku ktorej mu čert ešte všelijaké iné skvosty na pamiatku pridal. Potom s tým Janko z pekla pospiechal, aby včas doma bol, a aj naozaj šťastne siedmu noc domov sa dostal.
Tu si urobil čiernu masť a ráno, keď mal ísť s ružou k neveste, potrel si ňou tváre. Princezná od zľaknutia vykríkla, keď Janka zazrela, lebo myslela, že sám čert po ňu ide. On ju však upokojil a zlatú ružu podal. Mala síce z klenotu radosť, ale predsa ešte väčšiu starosť, že si už bude musieť čierneho ženícha vziať.
„Ako si prišiel k tej čiernej tvári?“ pýtala sa malomyseľne princezná Janka.
„Keď som z pekla ružu odnášal, pustili sa čerti za mnou, aby mi ju vzali, ale ja som im predsa tak rýchlo unikol, že nijakú moc nado mnou nemali. Zo zlosti teda nadýchli moju tvár pekelným dychom, a tá mi zlým povetrím celá očernela. Z toho si však nič nerobím, vediac, že ma tým radšej mať budeš.“
Kráľ tu Janka srdečne ľutoval a prísne dcére zakázal, aby ženícha nikam už neposielala a do nebezpečenstva neuvádzala.
Tá však mala pre neho už niečo iné pripravené. Večer priniesli Jankovi princezniny slúžky vrece popola a vrece maku, vysypali to na podlahu v jeho izbe a dohromady zmiešali. Potom prišla k nemu sama nevesta a prikázala, aby to do rána zase čisto, každé osobitne, do vreca pozbieral, ak chce, aby si ho vzala.
Keď odišla, nevedel si Janko žiadnej rady. To bola pravá krutosť! Ako to mohol do rána pozbierať? I spomenul si na mravčeky. Ale ako sa k nim dostať, veď to má byť do rána pozbierané. Ako sa tak smutne na tú zmes pozerá, vidí, že sa to pohybuje, že v tom niečo behá. Pozerá sa bližšie, a tu vidí tisíce mravcov.
„Ach, vy dobré zvieratká, ako ste ma počuli?“
„Veď sme ti hovorili, že máš len zavolať, že ti prídeme na pomoc.“ A tak títo pracovití robotníci znášali mak z popola na jednu hromadu; a keď sa chýlilo k ránu, bola ho hromada, a ráno plné vrece a čistého popola tiež toľko. Janko im tisíckrát poďakoval a oni zase utekali na medzu.
Zavčasu ráno bola princezná u Janka, aby sa pozrela, ako ďaleko je s oddeľovaním. Ako však užasla, keď všetko pozbierané videla! Už nebolo pomoci, to vedela, a preto sa už viac nezdráhala.
Otec s radosťou hneď všetko na svadbu chystať prikázal, lebo mala sa hlučne a skvostne sláviť. Janko však nebol celkom potešený; vedel, že ho princezná nemiluje, a to ho veľmi mrzelo. Azda by sa jej bol zapáčil, keby sa bol predsa len poriadne vyobliekal, k tomu však nemal chuť, chcejúc márnivosť a hrdosť jej potrestať. I zostal pri svojom.
Deň pred svadbou išiel k neveste a povedal jej:
„Ja som ti, drahá nevesta, veľa na vôľu urobil, ba až príliš veľa; a azda by som sa ti bol predsa len zapáčil v predošlej postave svojej, ale teraz ti to sám nemám za zlé, že ma nemáš rada, lebo vidím, že som príliš škaredý; stalo sa však, ako som povedal, všetko len tebe na vôľu. Teraz však aj ty mne niečo na vôľu urob. Nepatrilo by sa, keby som sa ja v týchto šatách krásne a skvostne vyobliekanej kráľovskej neveste zasnubovať; preto sa aj ty zajtrajšieho dňa obleč do jednoduchej sukne bez všetkého šperku. Možno, že sa bohovia udobria, ktorí ťa azda za tvoju hrdosť mojou znetvorenou tvárou potrestali.“
Princezná, keď si jeho slová rozvážila, videla, že má pravdu, že vždy hrdá bola a obzvlášť úbohému ženíchovi krivdu robila. Nemohla mu jeho skromnú, jej však dosť mrzutú prosbu odoprieť. Spokojný a v srdci s ňou zmierený odišiel Janko od nej.
Na druhý deň bola svadba; všetko bolo skvostné a pekné; len ženích a nevesta vyzerali ako žobráci; ženích vo svojom otrhanom odeve, so strapatou zelenou hlavou a s čiernou tvárou; nevesta v jednoduchej sivej sukni ako chudobná slúžka. Každý jej to prial, že za svoju hrdosť trest dostala.
Pri stole bolo však dobrosrdečnému Jankovi predsa len ťažko, keď nevestu tak smutne vedľa seba sedieť videl. Chcel ju síce ešte trochu podráždiť, jej ľútosť ho však udobrila; a aj by bol rád láskavé oko u nevesty videl. Išiel teda do svojho príbytku a dal si doniesť šaty, ktoré mu kráľ na svadbu poslal. Keď si vlasy a tvár očistil a nádherný odev obliekol, bol taký pekný, že sa mohla každá princezná, hoci aj najkrajšia, do neho zamilovať. Vyobliekaný šiel k princeznej, ktorá vo svojej izbe sedela. I začudovala sa, odkiaľ taký krásny mladík k nej prichádza, a chcela sa ho už pýtať, kto je a čo u nej chce; ale slovo jej na perách uviazlo, keď Janko začal hovoriť, a ona v ňom svojho zelenovlasého ženícha spoznala. Musela sa na žiadosť svojho manžela tiež do svadobných šiat obliecť a obaja išli potom spolu do hodovej siene. S jasotom a radosťou vítali hostia krásny párik. Potom trvali radovánky celých osem dní. Po ôsmich dňoch išiel mladý kráľ po svojho otca. Starému Markovi práca z rúk vypadla, keď sa štyri kone a nádherný voz, v ktorom zlatom odiaty pán sedel, pri jeho chalúpke zastavil. Ale od radosti stŕpol, keď pán vyskočil, do izbičky vstúpil, starému Markovi okolo krku padol, a on v ňom svojho milého Janka spoznal. Tu prišiel aj brat, ktorý ani vlastným očiam veriť nechcel, že by to bol hlúpy Janko. Za niekoľko dní sa navždy s chalúpkou zase rozlúčil a s otcom i bratom do svojej krajiny odišiel. Keď starý kráľ umrel, stal sa Janko plnomocným pánom v tej krajine, a panoval dlhé roky v láske a bázni božej.