Ďaleké putovanie Petra Zrnka

Dávno a dávno, v tých časoch, keď krásne vymyslené príbehy vyzerali ako tá najčistejšia pravda, žila v dedine pod horami jedna vdova. Opustil ju muž dobrý a pracovitý, takže jej nechal všetko, čo bolo v hospodárstve treba, a ona sa nemusela doprosovať cudzej pomoci; ostalo jej však po ňom oveľa viac ..... tri pekné deti, dvaja starší synovia a dievča ako púčik.
Raz na jar, keď nastal čas orať a siať, vstali skôr aj obaja chlapci a že vraj vyjdú s pluhom na pole, ktoré leží až bokom v kopcoch. Vdova len vkladala chlieb do pece a synkovia čakať nechceli, a tak sa rozhodli ísť a poprosili matku, aby za nimi napoludnie niekoho s jedlom poslala.
„Veď nemám koho,“ starala sa vdova, „mne nohy neslúžia a naša Kvetka ani nevie, kde to pole hľadať, nikdy tam nebola. Ešte mi niekde zablúdi v čiernom lese alebo sa dostane k dračiemu zámku, a to by sme ju viac nezazreli!“
„Nebojte sa, mati,“ vravia chlapci, „vyjdeme z dediny, spustíme pluh a vyorieme k poľu brázdu. Ak pôjde sestrička po nej, nemôže zablúdiť.“
Čo povedali, urobili, a orali tam medzi horami až do samého poludnia, lenže po sestre nebolo ani videnia, ani počutia. Vypriahli teda voly, nechali ich pásť a netrpezlivo sa rozhliadali okolo. Veď či matka sestričku s obedom neposlala? Orali do západu slnka a to už od hladu nevedeli vydržať. Vybrali sa domov, ale po sestre cestou nikde stopy. Azda naozaj nezablúdila?
Hneď pri bráne volali:
„Mamička, mamička, prečo ste Kvetku za nami vôbec neposlali?“
Do matky akoby blesk udrel. Veď dievča na pole vypravila! Začala nariekať:
„Chlapci moji, prečo ste ma nepočúvali a nepočkali, kým vyberiem chlieb z pece! Ja som mala tušenie, že sa prihodí niečo zlé. Nešťastná Kvetka!“
„Neplačte, mamička,“ vyhlásil starší syn, „pôjdem sestričku hľadať. Vychádza mesiac, aspoň mi posvieti na cestu. A ja ju nájdem, aj keby ma to malo život stáť!“
Vdova zalomila rukami:
„Nechoď, synak, srdce mi vraví, že sa domov nevrátiš ani ty!“
Chlapec však trval na svojom, matka ho s plačom vyprevadila a celé dni potom deti vyzerala pred domom.
„Nestretli ste môjho synáčika? Nestretli ste moju dcérenku?“ vypytovala sa okoloidúcich.
Nepotešil ju žiaden z nich. A v dedine sa hovorilo, že vdovinu dcérku a staršieho syna má na svedomí drak.
Neboli to naozaj plané reči. Keď starší syn došiel k čiernemu lesu, všimol si tam čerstvo vyoranú brázdu. Šiel podľa nej a onedlho stál pred dračím zámkom, vybudovaným, ako to draci vedia, zo samých balvanov a skál. Odhodlane preliezol kamenný múr, vystúpil po strmých schodoch hore, a koho nevidí hneď v prvej izbe: jeho sestrička oblečená ako princezná tu práve chystá obed!
„Buď zdravá, sestrička!“
„Buď zdravý, môj bratec! Povedz, ako si sa sem dostal?“
„To by som rád počul od teba, moja milá!“
„Bratec, bratec, mati vám vtedy dobre radila, aby ste počkali, kým nevyberie chlieb z pece. Keď ma pred poludním poslala s jedlom za vami, držala som sa čerstvo vyoranej brázdy a tá ma priviedla priamo do dračieho hniezda. Ale čo bude teraz s tebou? Drak za chvíľu priletí. Bojím sa o teba, ak nás nezabije oboch, ty určite živý neujdeš! Mne pomoci niet, ale ak sa domov nevrátiš ani ty, úbohá mamička nám umrie od žiaľu!“
Len čo sestrička dohovorila, dvere sa rozrazili a do izby vletel železný buzogáň. Trikrát zavíril nad stolom a potom sa sám zavesil na stenu.
„Čo to má znamenať, sestrička?“
„Ach, brat, to je odkaz od draka. Najprv pošle svoju zbraň, aby som nosila na stôl, a vzápätí priletí on sám. Kam ťa len schovám! Vlez rýchlo sem pod necky!“
Stihla sotva necky prevrátiť a drak sa už rútil do dverí.
„Čuchám, čuchám ľudinu. Koho tu, holubička, máš?“
„Koho by som mala, draku, to ti tak pekne vonia, čo som napiekla na obed.“
Ale drak dievčaťu neuveril, udrel na ňu a jej nezostávalo nič iné, než priznať, koho pod necklami skrýva.
„Tvoj brat?“ zahrmel drak. „A prečo sa ma bojí? Vylez von, švagre, navštívil si môj dom a ja ťa ako sa patrí uctím!“
Posadil mládenca za stôl a dievčaťu prikázal:
„Prines deväť bravčových krkovičiek a k tomu deväť krčahov vína pre mňa, od oboch po dvoch daj svojmu bratovi. A ty, švagrík, zapíš si za uši, že u nás v dome ten, kto zje jedlo prvý, hádzava po oneskorenom kosťami. Ja dobré zvyky dodržiavam rád, tak s chuťou do toho!“
Kým starší brat zjedol prvú krkovičku, drak ich mal v sebe všetkých deväť a začal hádzať kosti mládencovi na hlavu. Keď videl, že to trpí, vstal od stola a povedal:
„Poď so mnou, švagre, na dvor, ja si ťa na svetle lepšie obzriem. A vyber si: vyjdeš odtiaľto komínom, ako to robia mačky, alebo škárou vo dverách, ako je zvyknutý môj pes?“
„Pôjdem, ako chodia ľudia,“ hlesol mládenec a vyšiel na dvor dverami. Drak za ním vyletel komínom, prihnal sa k nemu a jedinou ranou ho skrátil o hlavu. Potom vyrezal chlapcovo srdce, ukryl ho do hrnčeka a telo zahrabal za múrom.
Úbohá matka doma zatiaľ dúfala, ale keď sa jej ani siedmy deň deti nevrátili, od zármutku div že neprišla o rozum.
Mladší syn sa nemohol na matkin žiaľ pozerať, a tak sa rozhodol:
„Mamička, pôjdem sestričku a brata hľadať. Nehnevajte sa, musím to urobiť, aj keby ma to život stálo!“
„Nechoď, synak,“ prosila vdova. „O muža som prišla, dve deti stratila, a ty si môj posledný!“
Chlapec poslúchol, ale trápil sa a trápil, až mu matka brániť prestala a sama ho vypravila na cestu.
Keď odišiel, ostala sama ako hruška v poli. Dni a noci preplakala, a potom si povedala, že bude všetko robiť tak, akoby sa jej deti už zajtra mali vrátiť. I gazdovala, ako najlepšie vedela, dom udržiavala ako klietočku, a kým zasadla za stôl, prestrela vždy pre štyroch.
Jedného rána zametala izbu a zazrela na podlahe zrnko korenia. Zohla sa, zdvihla ho a položila na stôl, lenže zrnko sa skotúľalo znova na podlahu. Vdova bola šetrná, a tak sa zohla druhýkrát, zrnko zdvihla, vstrčila si ho za výstrih a zametala ďalej. A nepokojné zrnko nevedno prečo aj odtiaľ vyskočilo a padlo vdove rovno pod nohy. Tá sa sklonila, zdvihla ho a vložila do úst, aby sa nestratilo, ale ako zametala, mimovoľne ho prehltla. Vtom pocítila, že v nej zrnko nabobtnáva, a naozaj, keď prišiel čas, narodil sa jej pekný chlapček, štvoro očí by človeku nestačilo, aby sa naňho dosýta napozeral. Keďže prišiel na svet zo zrnka korenia, dostal meno Peter Zrnko.
Chlapec rástol ako z vody. Za jediný mesiac vyzeral na rok, keď mal dva mesiace, dorástol na tri roky, a to už sám chodil po dedine a s kdekým rozvážne rozprával. Občas začul, ako si ľudia hovoria:
„Taký pekný chlapec, škoda, že sa ho bratia nedočkali. Všetci traja dohromady by teraz zbili celú dedinu!“
Keď mal Peter Zrnko na svete tri roky, v širokom ďalekom okolí nebolo zdatnejšieho a krajšieho mládenca.
A vtedy sa prvýkrát opýtal matky:
„Mamička, nemal som nikdy žiadneho súrodenca?“
„Nemal, môj jediný, nemal,“ odpovedala matka v strachu, že aj Petríka stratí.
Syn sa však vypytovať neprestal, a keď už vdova nevedela kade kam, vyšla s pravdou von:
„Petrík,“ zaplakala, „mal si dvoch bratov a sestričku. Dievča uniesol drak, chlapci ju išli hľadať a odvtedy som nikoho z nich nezazrela!“
„Neplačte, mamička,“ povedal Peter, „pôjdem vám ich hľadať. Len mi, prosím vás, upečte na cestu biely chlieb a cesto zavlažte vlastnými slzami.“
Matka nebola k utíšeniu:
„Ach, synak, to ma na staré kolená chceš nechať opustenú? Dosť sa natrápim pre svoje tri deti, ožeň sa a zostaň mi doma aspoň ty!“
„Mamička zlatá, mysleli ste asi na udatné činy, keď ste ma nosili pod srdcom, a teraz mám skrátka takú povahu. Musím sa s tým drakom stretnúť, nech sa vrátim s dobrým, alebo so zlým výsledkom.“
A tak upiekla matka biely chlieb, zadelala ho slzami a vložila synovi do mošne na cestu.
Keď Peter dorazil do čierneho lesa, našiel tam hlbokú brázdu. Nebola čerstvá, ale ešte dobre viditeľná.
„Uvidíme, kam ma zavedie,“ povedal si, šiel podľa nej a došiel k dračiemu zámku. A keď sa dostal dovnútra, hneď v prvej izbe vidí krásne dievča oblečené ako princezná, ktoré tu práve chystá obed.
„Dobrý deň, sestrička!“
„Buď vítaný, mládenče! Ale povedz, prečo ma oslovuješ sestrička?“
„Veď som tvoj brat, moja milá, presvedč sa!“
Peter Zrnko vybral z mošne chlieb a kúsok ho odlomil. Len čo dievča sústo ochutnalo, vykríklo:
„Toto je chlieb našej mamičky! Len mi nejde do hlavy, bratec, že si taký veľký. Je to sotva päť rokov, čo ma drak uniesol, a ty vyzeráš na najmenej dvadsať!“
„Je mi len tri a pol, sestrička, ale mám takú povahu,“ usmial sa Peter Zrnko. „A teraz mi rýchlo povedz, ako spoznáš, že sa drak vracia domov.“
„Za chvíľku priletí jeho železný buzogáň a drak sa objaví hneď za ním. Neváhaj, bratec, a uteč, kým je čas, aby ťa drak nezabil ako našich dvoch starších bratov!“
„Počkám si, moja milá, keď už som tu. Zvedavosť mi nedá, ešte som za života nevidel žiadneho draka.“
Vtom rana do dverí, drakov buzogáň priletel dovnútra a sám sa chcel zavesiť na stenu. Ale Peter Zrnko nečakal, kým sa tam usadí, chytil ho, roztočil a frrr, leť, odkiaľ ťa hodili! Peter ním mrštil tak mocne, že buzogáň zahvízdal drakovi okolo uší a letel dobré tri dni, kým sa zaklinil do vysokej skaly. Deväť dní ho drak z tej skaly dobýjal, kým si ho mohol hodiť cez plece a vydať sa späť domov.
Už na dvore zúrivo reval:
„Kto sa opovážil siahnuť mi na môj buzogáň? Bol to Udatný Kvetoň, alebo Peter Zrnko, môj smelý švagor?“
„Ja som to bol, draku. A povedz, odkiaľ ma poznáš?“
„Ako by som ťa nepoznal! V ten čas, čo si prišiel na svet, ma celé týždne sužovala horúca choroba. A keď si teraz tu, rád ťa pozvem na obed. Nes na stôl, holubička, deväť bravčových krkovičiek a deväť krčahov vína pre mňa, od oboch po dvoch švagríkovi, nech si ho ako sa patrí uctím!“
„To nemyslíš vážne, draku,“ ozval sa Peter Zrnko. „Tých deväť krkoviciek a deväť krčahov vína mi sotva vystačí, po dvoch si môžeš zjesť sám. A počul som, že máme rovnaký zvyk: kto je s jedlom hotový prvý, hádzava kosťami po tom, kto sa oneskoruje.“
„Dosť možno,“ vykrúcal sa drak, „ale my dvaja ten zvyk môžeme zmeniť.“
„Ja dobré zvyky dodržiavam rád,“ odpovedal mu Peter, „a kto tak nerobí, je podľa mňa darebák. Tak s chuťou do toho, švagrík!“
Zasadli za stôl a prišla kosa na kameň. Peter si vstrčil naraz do úst celú krkovičku, prehltol mäso, vyplul kosti a prásk, prásk, už sa trafoval švagrovi rovno do čela. Ohlodal druhú krkovičku, tretiu a štvrtú a kosti sa lámali drakovi o hlavu ako triesky. A dojedol a dopil, kým drak zjedol len svoju prvú krkovičku. Práve keď sa chystal hodiť kosti po Petrovi, ten si ho jednou rukou pridržal a druhou mu vrazil do vypasenej tváre, až mu vykĺbil sánku. A tak sa schytili do kríža a vyzeralo to, že obaja musia klesnúť k zemi mŕtvi. Lenže drak začal ochabovať, cítil v tele tú dlhú cestu za svojím buzogáňom, a tiež že mu Peter ani nedoprial v pokoji sa najesť. A tak sa stalo, že poprosil:
„Nechajme boje, švagrík. Sľubujem ti, že obom tvojim bratom vrátim život, keď o to tak stojíš.“
„Dobre, ale urobíš to okamžite,“ prikázal Peter.
Drak neochotne vyhrabal telá zo zeme, vložil do nich srdcia, pokropil ich živou vodou, obaja mládenci vstali z mŕtvych a boli statnejší a krajší než predtým.
„Ach, to som tvrdo spal,“ pretrel si oči starší brat.
„A mne sa zdá, že ešte spím,“ dodal ten druhý.
„Veď by ste spali naveky, keby ste nemali tretieho brata,“ prehodil úštepačne drak.
„Nechaj reči,“ odbil ho Peter Zrnko, „a radšej vytasť svoj meč. Pamätaj, že odtiaľto neodídem, kým jeden z nás nezostane na zemi bez života, takú už mám povahu!“
Vytasili meče a potýkali sa, až krv tiekla prúdom. Tu náhle Peter vyrazil a jedným mávnutím odsekol drakovi hlavu. Potom jeho telo rozsekal na kusy, zložil ich na hromadu a obrátil sa k bratom:
„Poďte, trochu sa posilníme a ponáhľajme sa domov. Matke puká srdce od žiaľu, keď sa nevracia ani jeden z nás.“
Sestra pripravila tie najchutnejšie jedlá, priniesla lahodné vína z dračej pivnice, bratia sa najedli a napili a tak sa rozveselili, že sa unavenému Petrovi zatočila hlava.
A vyrazili domov. Vpredu hnali stádo krásneho dobytka, za ním išli vozy naložené drahými pokladmi, ktoré drak pozbieral nevedno kde po svete.
Cestou zacítil dobytok studňu, a keďže bol smädný, tiahol rovno k nej.
„Bratia, napojte stádo,“ poprosil Peter. „Oddýchnem si na chvíľku v tieni tamtoho veľkého duba.“
Oprel sa o kmeň a v okamihu stojac spal, akoby ho do vody hodil.
Bratia napojili stádo aj voly zapriahnuté do vozov, sestra išla Petra zobudiť, ale nech robila čo robila, bratec spal ťažkým spánkom ďalej.
„Nebuď ho, sestrička,“ zavolal na ňu starší brat a povedal mladšiemu:
„Urobíme lepšie, keď tu toho vtáčika necháme. Vydáva sa za nášho brata, ale kto by tomu veril. Bojím sa, že je to nejaký zloduch, veď je mocnejší než drak, odsekol mu hlavu ako kuraťu!“
„Máš pravdu, ani ja mu neverím,“ súhlasil mladší brat. „Ale čo keď sa zobudí? Naše vozy sú vrchovato naložené, ľahko nás dobehne a rozseká nás na kúsky ako toho draka.“
A tak vzali z vozov reťaze, pripútali nimi Petra k mohutnému dubisku, a verte-neverte, on sa ani teraz zo spánku nezobudil, tak ho zmohla únava a dobré víno.
Keď sestrička zbadala, čoho sa bratia dopúšťajú, plakala, zaprisahávala ich, ale nič s nimi nepochodila. V duchu len prosila nebo, aby Peter nestratil svoju silu, keď sa spamätá, a dokázal svoje putá pretrhnúť.
Dorazili domov, poobjímali sa s matkou, a tá sa hneď synov vypytovala:
„Kde je Peter Zrnko, váš najmladší brat? Či ste sa s ním nestretli?“
„Nie, mamička,“ uistili ju chlapci a líčili, aký ťažký výsledok mali s drakom. „A teraz sa netrápte, veseľte sa s nami a obzrite si všetky tie vzácne poklady,“ povedali nakoniec. „Na Petra Zrnka už nemyslite, ak je smelý, ako tvrdíte, iste sa vám čo nevidieť vráti.“
Práve v tú chvíľu sa Peter Zrnko prebúdzal z tvrdého spánku. Chce sa pretiahnuť, a vida, veď on je k tomu dubisku pripútaný! Zhlboka sa nadýchol a ryc a prásk, reťaze sa pretrhli a rozleteli, ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy.
„Bratci milí, to ste sa mi pekne odvďačili!“
A Peter Zrnko, ešte slastne rozospatý, sa bezstarostne natiahol do trávy.
„Len sa poveselte, chlapci, až sa vrátim, do smiechu vám nebude.“
A ako ležal s rukami za hlavou, pomyslel si:
„Udatný Kvetoň, s tým sa tak pobratať! Lenže kde ho hľadať v širokom svete, mal som sa na to opýtať draka.“
Keď si konečne dosť oddýchol, padol mu do oka ten obrovský dub, ku ktorému ho bratia pripútali:
„To si teraz iste hodujete, ale aby vás napadlo priniesť mamičke trochu dreva, to nie!“
A vytrhol dubisko zo zeme aj s koreňmi, akoby to bola mrkva, hodil si ho cez plece, akoby to boli hrable, a kráčal si spokojne k domovu.
Hostina bola v najlepšom, stoly sa prehýbali, muzika pred chalupou hrala, až to zvonilo, keď niekto zo susedov vykríkol:
„Ľudia, Peter Zrnko sa vracia!“
A Peter už stál pred bránou s tým svojím dubiskom cez plece. Sestrička ho chytila okolo krku, matka ho vybozkávala, celá dedina ho privítala, len bratia nevedeli, kam sa rýchlo podieť.
„Hola, mládenci, poďte sem,“ zavolal na nich Peter, „nemáme my spolu nejaké účtovanie?“
Tu bratia sklonili hlavy a pred všetkými s hanbou a v strachu priznali, čo spáchali.
„Petrík,“ povedala matka, „môj najmladší a najmilší, teba som si vyprosila, teba som si vytúžila, nemôže byť každý ako ty. Keď už si taký, odpusť im z čistého srdca.“
A Peter Zrnko odpustil na matkin príhovor a posadil sa s bratmi k jednému stolu.
Nasledujúce ráno bol na nohách prvý a hneď si chystal pútnickú mošňu.
„Synáčik,“ posťažovala si matka, „či sa nikdy neusadíš! Kam ťa to zas do sveta ťahá?“
„Ďaleko, mamička, ďaleko. Idem hľadať Udatného Kvetoňa. Chcem sa s ním pobratať a bol by som najšťastnejší, keby som ho mohol priviesť sestričke za muža. Povedzte jej, nech naňho chvíľku počká.“
A Peter Zrnko išiel a išiel, išiel horami, išiel rovinou, až došiel k nedohľadnej pustatine. Len si to predstavte, nikde lístok, nikde chumáč trávy a nikde žiadny živý tvor. A Peter ide a ide, až predsa len stretne tuláka, starčeka s palicou, s vlasmi a fúzmi ako ovčie rúno.
„Dobrý deň, dedko. Kde sa tu berete?“
„To sa práve chcem opýtať teba, chlapče. Kam máš namierené?“
„Idem za Udatným Kvetoňom. Neviete, kadiaľ k nemu vedie cesta?“
„A to sa pešo plahočíš? Takto nenájdeš tú jeho kvitnúcu ríšu ani za tri roky. Poslúchni moju radu a vráť sa do dračieho zámku, veď to tam poznáš, a prehľadaj dôkladne stajňu. Celkom vzadu nájdeš koníka, opusteného a smutného, že je viac mŕtvy než živý. Odvtedy, čo si mu zabil pána, nevyšiel zo stajne, nejedol, nepil a len teskne erdží. Choď a vezmi si ho, on ťa potom donesie, kam sa ti zachce. Ale nezabudni mu dobre prikázať. Rozumel si, chlapče?“
„Rozumel, dedko.“
„Ešte mi povedz, čo ty sám urobíš, až ťa raz tiež postihne túžba?“
„Neviem, dedko. Azda si od nej pomôžem, mám už takú povahu.“
„Ach, chlapče, vidím, že si dosiaľ nepoznal, aká je to choroba, túžba!“
A starec siahol pod halenu a podal Petrovi citaru:
„Vezmi si ju a drnkni do strún, keď ti bude najhoršie.“
Dopovedal a bol preč, Peter ostal uprostred pustatiny sám. A keďže vedel, kam zamieriť, otočil sa na päte a ponáhľal sa k dračiemu zámku.
Tam v kúte v stajni naozaj našiel koníka na kosť vychudnutého, skôr mŕtveho než živého. Len sa ho dotkol a kôň ožil, radostne zarzal a hneď by sa bol trhal od žľabu.
Peter ho vyviedol na dvor, priniesol krmivo a pitie, a keď si kôň oddýchol, osedlal ho. A len čo je v sedle, počuje:
„Mám vyraziť, môj pane, tak ako vietor, alebo tak ako myšlienka?“
Peter vidí, že kôň je zoslabnutý, a prikáže mu:
„Stačí, keď pobežíš ako obyčajný kôň.“
Kôň sa rozbehol a vytrvalo klusal, ale keď dorazil k Sklenenému vrchu, padla naňho únava a po klzkom úbočí za nič vystúpiť nedokázal.
„Vieš čo,“ povedal mu Peter Zrnko, „niesol si ma dlhú cestu až sem, teraz ťa zas kúsok ponesiem ja.“
Hodil si koňa na plecia, akoby to bolo vyrastenejšie jahňa, a vydrapkal sa s ním až na špičku Skleneného vrchu. Tam ho zhodil na zem, len to žuchlo, kôň sa zvalil zo svahu dolu a začal zrazu rásť a rásť, až vám bol väčší než sama tá hora.
„Páčil by som sa ti takýto?“ opýtal sa Petra.
„Takto by si sa mohol páčiť leda psom či vlkom. Mne sa páčiš, keď si skutočný kôň.“
A hneď stál pred Petrom obyčajný kôň, lenže tá čarovná sila v ňom zostala.
„Mám vyraziť, môj pane, tak ako vietor, alebo tak ako myšlienka?“ opýtal sa.
„Teraz so mnou smieš letieť ako myšlienka,“ odpovedal Peter.
A leteli ako myšlienka a my ich necháme aspoň sto míľ preletieť, moji zlatí, pretože keby ste chceli poznať všetko, čo na svojom dlhom putovaní videli a počuli, kade blúdili a čo zažili, nedorozprával by som vám túto rozprávku azda do svitania .....
Vida, Peter Zrnko na svojom rýchlom koni nám zatiaľ vkročil do Tesknej dolinky, a to mi verte, keby bol tušil, ako jej hovoria, bol by sa jej skôr na sto míľ vyhol. Tiekol tu chladný potôčik, napil sa z neho pán aj kôň a náhle sa rozšumeli vŕby nad vodou, sama tá voda zaplakala, koník zarzal a mládencovi sa srdce kruto zovrelo. Sila v ňom ochabla aj všetka vôľa, ako ochorel túžbou uvidieť matku, sestričku, bratov a rodné hniezdo. Takmer už vskočil do sedla a obrátil koňa k domovu, keď si spomenul na dar dobrého starčeka. Vybral citaru z vaku, siahol do strún a hral a hral, kým sa mu zas nevrátila odvaha a dobrá nálada.
A tak vyrazili ďalej z tej Tesknej dolinky, rýchlejšie než sama myšlienka, preleteli dobrých trikrát sto míľ a ocitli sa na rozľahlej kvitnúcej lúke. Uprostred tej lúky sa pásol kôň a vedľa neho sa vo vzduchu, div divúci, vznášal palaš. Peter k nim zamieril a vidí, že pod palašom tvrdo spí krásny a statný junák.
„To nemôže byť nikto iný než Udatný Kvetoň,“ pomyslel si. „A ako tu teraz spí, stačilo by raz mávnuť palašom!“
Peter Zrnko sa zasmial, ľahol si vedľa Udatného Kvetoňa a vyhodil svoj palaš do vzduchu, takže sa nad ním pohupoval práve tak ako ten druhý nad Kvetoňom. A zaspal a spal, akoby ho do vody hodil.
Vtom sa zobudil Udatný Kvetoň, a čo nevidí: na lúke dva kone, vo vzduchu dva palaše a vedľa neho spiaci junák!
Vyskočil, sklonil sa nad ním a pomyslel si:
„Nech je to ktokoľvek, je odvážny a spravodlivý. Mohol ma v spánku rozsekať na kusy!“
Udatný Kvetoň sa pretiahol, ľahol si a s rukami pod hlavou znova zaspal. Tak spali tí dvaja junáci, spali vedľa seba, akoby ich do vody hodil.
Ale vy si nemyslite, milí zlatí, že môžete spať aj vy, to by ste sa už nikdy nedozvedeli, ako sa tí chlapci spolu zmerali, ja to dvakrát rozprávať nebudem!
Zobudili sa naraz obaja, posadili sa a zvedavo sa navzájom prezerali.
„Aký čudný vietor ťa sem zavial, cudzinče?“ opýtal sa Udatný Kvetoň.
„Počul som o tebe rozprávať,“ zasmial sa Peter, „a povedal som si, že ťa nájdem, mám už takú povahu.“
„A nie si ty ten Peter Zrnko, pred ktorým sa trasú draci?“
„Uhádol si, Udatný Kvetoň!“
„A to vieš, že si vstúpil do mojej ríše bez pozvania?“
„Ak máš niečo proti tomu, zmerajme svoje sily, ale poctivo a junácky,“ vyzval Kvetoňa Peter.
A pustili sa do zápasu a zápasili celý deň a ešte celú noc, ale zdolať jeden druhého nemohli. Keď padli od únavy na zem, navrhol Udatný Kvetoň:
„Zmerajme sa v boji s palašom!“
A merali sa a potýkali a stalo sa, že Kvetoň poranil Petra na ľavom malíčku. Tá kvapka krvi stačila, aby zanechali boje a na ostrie svojich palašov si prisahali vo všetkom a navždy to najvernejšie priateľstvo.
A znova sa na kvitnúcej lúke po boji prespali, a keď už viac spať nemohli, Peter Zrnko prehovoril:
„Milý Kvetoň, zmerali sme sa spolu aj pobratali, a ja ťa teraz chcem vyzvať, aby si sa so mnou vydal po nevestu.“
„Vieš o takej, ktorá sa mi zapáči? Kdeže ju nájdem?“
„Dávno som ju pre teba našiel, bratec. Je to moja sestra Kvetka, a poviem ti, že je krajšia než táto krásna lúka.“
„Dobre, bratec, len nezabudni, že si mi prisahal vernosť vo všetkom a všade. Ožením sa ty, ožením sa aj ja.“
„A kde na mňa čaká moja nevesta?“
„Tú musíme len vybojovať!“
A Udatný Kvetoň povedal Petrovi o zlatovlasom dievčati, ktoré stráži v lesoch ako oko v hlave jej otčim, čarodejník Jelimúr, a nechce ju za nikoho vydať.
A tak vyskočili na kone a vydali sa za junáckym dobrodružstvom. Došli do hlbokých lesov, prekročili nepriechodné močiare, dorazili k chalúpke na zelenej čistinke a vstúpili dovnútra.
Za tkáčskym stavom tam sedelo krásne dievča, plavé vrkoče jej padali cez plecia, a kedykoľvek prehodila člnok, vyskočili zo stavu dvaja po zuby ozbrojení strážcovia. Mládenci si počkali, kým zase vyskočia, a obom naraz odsekli hlavy.
Tu Peter Zrnko dievča oslovil:
„Páčiš sa mi, moja milá, a chcel by som ťa za ženu.“
„Aj ty sa mi páčiš, mládenec,“ vzdychla Meduňka, „ale, chlapci moji drahí, choďte, odkiaľ ste prišli. Ak vás tu zastihne môj otčim, živí neujdete!“
„Takúto reč my máme za pozvanie,“ usmial sa na to Peter Zrnko.
A Udatný Kvetoň sa hneď pýtal:
„Čo robieva tvoj otčim, keď sa vracia domov?“
„Zo všetkého najprv vezme krčiažik, ktorý stojí tamto za pecou, a napije sa z neho mocného korenia. Tie byliny mu dodávajú toľko sily, že dokáže pobiť desať takých junákov, ako ste vy.“
„Podaj nám ten krčiažik, nech sa z neho tiež napijeme,“ poprosil dievča Peter Zrnko.
Meduňka siahla po krčiažiku, vtom dvere dokorán a do izby vrazil rozzúrený Jelimúr. Skočil po krčiažiku, ale kým sa stihol dosť napiť, Udatný Kvetoň mu ho vytrhol, odvar vychlipol na zem, a hlava-nehlava, už boli všetci traja v sebe. A kto vie, ako by to zápolenie bolo skončilo, keby krásne dievča nebolo prišlo chlapcom na pomoc. Od úzkosti sa premenilo na myšku, zamotalo sa čarodejníkovi pod nohy a zapišťalo:
„Vezmite z police brúsik, mládenci, a vyhoďte ho oknom von. V tom brúsiku je zakliaty Jelimúrov život!“
Zlý Jelimúr hneď za ňou, ale kam na myšku, hoci bol čarodejník, myška hop na pec, Jelimúr za ňou a pec sa pod ním rozsypala, myška na stenu, Jelimúr skočí, stena zapraská, a to už brúsik letí oknom a Jelimúr ako podťatý leží na zemi.
Tak to nakoniec dopadlo, a Peter Zrnko v zrúcanej izbe teraz aby hľadal nevestu.
Keď ju našiel, vzal ju na dlaň a sivá myška pískla:
„Hoď Jelimúrov brúsik do studne, môj milý!“
Peter to urobil, a ako sa brúsik dotkol dna, čo budem hovoriť, myška mu z dlane zmizla a pred ním stála krásna nevesta.
A tak ju vysadil na koňa, vyskočil za ňu, nasadol aj Udatný Kvetoň a leteli rýchlejšie než všetko pomyslenie, a keď dorazili, kam tak chvátali, slávili sa vo vdovinej chalupe dve svadby naraz.
A v dedine sa odvtedy hovorilo a ešte sa tam hovorí, že takéto dve svadby a takéto dva krásne páry, ako boli Peter Zrnko s Meduňkou a Udatný Kvetoň s Petrovou sestrou Kvetkou, svet dovtedy nevidel a nikdy neuvidí.
A či sa Peter Zrnko usadil a zostal pri mamičke? Ale kdeže, mal už takú povahu. Hneď po svadbe odišli všetci štyria tam do tej ríše samý kvet, a keď si dosť poležali na krásnej lúke, možno že zase išli ďalej, to sa ma nepýtajte, to je zas iná rozprávka, a ja som dnes veľmi rád, že som vám aspoň túto dorozprával až do konca.