Kráľ Drozdia brada

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a ten mal dcéru, najkrajšiu zo všetkých dievčat, ale takú pyšnú a nadutú, že jej nebol žiadny nápadník po vôli. Na každom niečo hľadala, z každého si robila posmešky a vyzývavé poznámky, bola kráľovi len na zlosť. Raz kráľ už po niekoľký raz usporiadal veľkú slávnosť a pozval naň z blízka i z diaľky všetkých mužov, ktorí sa chceli ženiť. Teraz tam stáli zoradení podľa stavu a hodnosti, najprv králi, potom vojvodovia, kniežatá, grófi, baróni a zemania a princezná popri nich prechádzala, aby si vybrala. Ale aké to len bolo vyberanie! Na každom niečo videla. Prvý bol príliš tučný: „Ako vínny sud!“ povedala. Druhý príliš dlhý: „Ten nemá konca.“ Tretí zasa krátky: „To je drobec.“ Štvrtý bledý: „Ten je biely ako smrť.“ Piaty príliš červený: „Ten je červený ako kohút.“ Šiesty nebol dosť zrelý: „To je ale zelenáč.“ Mala sa k výsmechom a posmeškom, k neomaleným rečiam a jedovatostiam, až napokon došla ku kráľovi, ktorý stál na konci radu a ktorého brada bola naozaj trošku krivá. „Ale, hovorme,“ zvolala: „tento má bradu ako drozdí zobák.“ A od tých čias nikto tomu kráľovi nepovedal inak ako Drozdia brada. Ale keď to starý kráľ videl, že jeho dcéra si z ľudí robí len posmech a všetkých ženíchov, ktorých pozval, len zahanbila, veľmi sa rozhneval a prisahal, že princeznú dá za ženu prvému žobrákovi, ktorý vojde do dverí. A tak sa aj stalo!

Po nejakom čase prišiel na kráľovský dvor potulný spevák v roztrhaných a špinavých šatách, aby kráľovi a princeznej zaspieval, a keď skončil, prosil o almužnu. Ale kráľ mu povedal: „Vieš čo? Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti namiesto almužny dám za ženu svoju dcéru.“ Princezná od úľaku vypískla, ale kráľ povedal: „Čo som sľúbil, to splním, dám ťa prvému žobrákovi, čo vošiel do dverí.“ A tak sa nedalo nič robiť a poslali po farára a ten vyhlásil speváka a princeznú za muža a ženu. Keď sa tak stalo, kráľ povedal: „Ako žobrákova žena nemôžeš bývať na zámku, choď a nasleduj svojho muža!“ Tulák vzal princeznú za ruku a viedol ju zo zámku.

A išli a išli. Keď išli cez hlboký les, princezná sa spýtala: „Komu patrí tento les?“ „Patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohol byť aj tvoj.“ Tu si zašepkala: „Ach, úbohá princezná, prečo si bola taká drzná? Kráľa Drozdiu bradu mala si vziať pokorná!“ Potom putovali cez lúky a princezná sa opäť pýtala: „Komu patria tie lúky?“ „Tie patria kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohli byť aj tvoje.“ Tu princeznej zase skanula slza: „Ach, úbohá princezná, prečo si bola taká drzná? Kráľa Drozdiu bradu mala si vziať pokorná!“ Napokon prišli do veľkého mesta a opäť sa spýtala: „Komu patrí to obrovské mesto?“ „To patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohlo byť aj tvoje.“ Tu jej vyklzol vzlyk: „Ach, úbohá princezná, prečo si bola taká drzná? Kráľa Drozdiu bradu mala si vziať pokorná!“ „To sa mi vôbec nepáči,“ povedal potulný spevák: „že stále vzdycháš za iným. Čože, ja ti nie som dosť dobrý?“

A zase išli a išli, až prišli k malej chalúpke a princezná zvolala: „Ach, bože, aká je tá chalúpka malá, kto môže v takom úbohom hniezde bývať?“ Potulný spevák odpovedal: „To je môj a tvoj dom, budeme v ňom bývať.“ Princezná sa musela zohnúť, keď chcela vojsť dovnútra: „Kde sú sluhovia?“ spýtala sa. „Akí sluhovia?“ smial sa jej muž: „Všetko budeš robiť sama. Založ oheň a postav vodu, navaríš mi niečo na jedenie; som hladný a unavený.“ Ale princezná nevedela ani založiť oheň, ani variť, a tak musel jej muž sám priložiť ruku k dielu, aby to aspoň bolo na jedenie. Keď skromné jedlo zjedli, líhali na spánok. Ráno ju však zobudil zavčasu, veď sa musela postarať o domácnosť.

Pár dní žili týmto biednym spôsobom, až zjedli všetko, čo mali doma. Tu muž povedal: „Žena, takto to ďalej nejde, aby si jedla a nič nezarobila. Budeš plietť košíky.“ Vyšiel von, narezal vŕbové prútie a doniesol jej ho domov. Tak začala plesť košík, ale tvrdé prútie jej jemné ruky doráňalo do krvi. „Vidím, že takto to nepôjde,“ povedal muž: „skús radšej priadzu, možno ti to pôjde lepšie.“ Sadla si teda ku kolovrátku a skúšala priasť, ale pevná niť jej čoskoro porezala jemné prsty a priadza bola krvavá. „Vieš čo?“ povedal muž: „Na žiadnu prácu sa nehodíš; s tebou som to teda naozaj vyhral! Vyskúšame, či vieš aspoň predávať. Pôjdeš na trh ponúkať hrnce a iný hlinený riad.“ To nebolo princeznej práve po vôli, lebo až ju ľudia z kráľovského dvora uvidia na trhovisku, budú sa jej kruto vysmievať. Ale zdráhanie jej nepomohlo, ak nechcela umrieť od hladu, musela sa podriadiť. Spočiatku to šlo dobre, keď ľudia videli, že tovar ponúka taká krásavica, kupovali a platili, čo si povedala, a tak vždy všetko predala a domov doniesla pekné peniaze a žili si dobre.

Raz zase sedela na rohu námestia a predávala, keď tu sa prirútil opitý husár na koni a rovno do jej hrncov. A bolo to! Všade naokolo sa váľali črepy z hrncov, mís a tanierov. Princezná sa dala do plaču, mala strach, čo na to povie jej muž, a tak bežala domov, aby mu o tom nešťastí povedala. „Ktorý čert ti navnadil, že máš sedieť práve na rohu?“ karhal ju muž: „Nechaj to nariekanie, veď sa aj tak na žiadnu poriadnu prácu nehodíš! Bol som na zámku a pýtal som sa, či tam nepotrebujú slúžku do kuchyne, sľúbili mi, že ťa prijmú, aspoň prinesieš občas aj niečo dobré na jedenie.“ A tak sa z princeznej stala tá najposlednejšia slúžka v kuchyni, ktorá musela byť kuchárovi k ruke a robila len tie najhoršie práce. Z domu si nosila v dvoch taškách hrnce, aby ich vždy naplnila zvyškami jedla, ktoré potom doma s mužom jedli.

Jedného dňa slávili na kráľovskom dvore kráľovskú svadbu, mal sa vraj ženiť následník trónu. Zvedavá princezná sa vydala hore, postavila sa pred dvere sály a chcela sa pozrieť. Boli zapálené svetlá a schádzali sa hostia, jeden krajší ako druhý, toľko nádhery a prepychu, až si povzdychla nad svojím smutným osudom, nad svojou pýchou a nadutosťou, ktorá ju priviedla až sem, a do srdca jej vstúpil smútok. Z výberového jedla, ktoré sluhovia nosili do sály, jej občas strčili pár omrviniek a ona to dávala do hrncov, aby to neskôr donesla domov. Ale zrazu vyšiel zo sály kráľovský syn, bol v zamate a hodvábe a okolo krku mal zlatú reťaz. Keď uvidel vo dverách krásnu ženu, schmatol ju za ruky, že s ňou chce tancovať. Ale princezná sa zdráhala, lebo sa veľmi zľakla. Ten princ nebol totiž nikto iný ako Drozdia brada, ktorý sa o ňu uchádzal a z ktorého sa len posmievala. Ale jej zdráhanie bolo nanič, princ ju vtiahol dovnútra do sály. Tu sa jej pretrhla šnúrka, na ktorej visali tašky, hrnce sa vysypali na podlahu, polievka vytiekla a zvyšky sa rozleteli naokolo. A keď to ľudia videli, dali sa do všeobecného smiechu a metali po nej posmešky a úškľabky, až celá zahanbená vybehla von dverami.

Princezná utekala preč, ale pod schodmi ju zadržal akýsi muž a vliekol ju späť. A keď sa naňho lepšie pozrela, videla, že je to opäť Drozdia brada. „Neboj sa, ja som ten potulný spevák, s ktorým si žila v tom úbohom domčeku. Z lásky k tebe som sa prezliekol; ten husár, ktorý ti rozbil hrnce, to som bol tiež ja. To všetko som robil len preto, aby som prekonal tvoju pýchu a potrestal ťa za to, že si sa mi vysmievala.“ Tu princezná horko zaplakala: „Ja som sa na tebe dopustila veľkej krivdy a nie som hodná byť tvojou ženou.“ Ale kráľ povedal: „Nebláznij, moja milá! Zlé dni sú za nami, teraz budeme sláviť pravú svadbu.“

A pribehli komorné, obliekli jej nádherné šaty; potom prišiel aj jej otec s celým dvorom a požehnal jej sobáš s kráľom Drozdia brada.

A potom? Potom predsa žili šťastne až do smrti