Kto zjedol holúbätká

Švecová upiekla dve holúbätká, jedno pre seba a jedno pre muža, pekne do zlatista, postavila ich na pec a išla niekam von. Švec medzitým šil. Chvíľami zdvihol nos a vdychoval do seba lahodnú vôňu, ktorou bola celá izba nadchnutá. Napokon ho vôňa zaskočila tak silno, že mu maškrtnosť nedovolila dlhšie posedieť na stoličke. Sotva žena vytiahla päty z dverí, bol hore zo stoličky a pri pekáči. Skôr však, ako po jedno siahol, načúval, či nie je žena v sieni, a to z tej príčiny, že sa ženičky bál. Zapieral to síce, ale bolo to tak a nie inak. Vonku bolo ticho, a švec holúbätko čerstvé vytiahol a zjedol. Maškrtný len keď oblizne a hladný keď sa naje, je staré príslovie. Švec bol ale maškrtný aj hladný, teda jedno holúbätko nestačilo, preto sa aj bez ďalšieho rozmýšľania pustil do druhého a bez akéhokoľvek vyrušenia ho zjedol.
Potom si sadol na trojnožku a usilovne šil. Žena prišla do izby, a že bolo práve poludnie, prichystala na stôl taniere a dala obed. Všetko išlo dobre, ale ako prišlo na pečienku, zrazu sa strhla búrka. „Kto zjedol holúbä?“ znel prvý úder.
„Mňa sa nepýtaj, ja nie, veď som ani nevedel, že ich pečieš,“ znela zasa odpoveď, a tak to šlo jedným ťahom ďalej, otázka za otázkou, odpoveď za odpoveďou. Švec sa nepriznal, až napokon povedal, že to žena sama zjedla, čo na ňom úbohom teraz vyhľadáva.
„Nuž dobre teda, necháme hádky zatiaľ; ale od tejto chvíle nebudeme ani jeden, ani druhý hovoriť. Ktorý by prv prehovoril, na tom to zostane, že holúbä zjedol.“ Tak rozhodla švecová a podľa jej výroku sa muselo stať.
Od tej chvíle bolo v dome u švecovcov ako v hrobe. Mrzelo ich to dosť; švecová sa nemohla vadiť a klebety rozprávať, švecovi sa zasa cnelo, že nemôže odpovedať a spievať, a radšej by jej vádu bol počúval, než to mŕtve ticho znášal. Ale prvé slovo vysloviť predsa nechcel ani jeden, ani druhý. Bol tretí deň od tých čias, čo naposledy spolu hovorili, keď pri domčeku zastal koč, sluha zoskočil dolu a pýtal sa na cestu do mesta. Švecová už mala ústa otvorené na odpoveď, ale zrazu si zasa sadla a len ukázala rukou na stranu, kade majú ísť, a švec urobil to isté.
Sluha sa vrátil a hovoril svojmu pánovi, že sú v chalupke dvaja nemí. Vtom vybehne z chalupy švecová, ktorá si niečo vymyslela, a lezie k pánovi do koča, dávajúc na vedomie, že mu cestu ukáže. Pán urobil miesto, kočiš plesol do koní, a už uháňali.
Tu kričí švec z okna:
„Ženo, ženička, neodchádzaj a odpusť mi, ja som zjedol holúbätká!“
Žena sa dala do smiechu, a až teraz pánovi celú historku porozprávala. Pán sa srdečne zasmial a dal švecovej dukát, aby si kúpila iné holúbätká; z tých však maškrtný pán manžel nedostal ani na zub.