Dar jašterieho kráľa

Žil raz jeden chudobný pastier. Volali ho dedko Todor, lebo bol už starý. Patrila mu malá úbohá chatrč, pri ktorej mal neveľkú ohradu pre pár oviec. Mal azda jedinú radosť, mačiatko a šteniatko. Zo šteniatka si chcel vycvičiť poriadneho ovčiackeho psa – pomocníka. Mačiatko sa malo časom starať o to, aby v chatrči veľmi nešantili myši.
Obe zvieratká sa spolu hrávali celé dni a zo všetkého najviac sa tešili, kedy Todor privedie ovce z pasienka a bude sa s nimi hrať aj on. Chudobný človek má obyčajne chudobné radosti, vraví sa, a vraj mu aspoň nikto jeho núdzu nezávidí.
A predsa tu jeden závistlivec bol. Bol to sused Boris, mladý pastier, o ktorom sa hovorievalo, že závidí každému aj nos medzi očami. Nikdy však nedával nič najavo, len psík s mačiatkom by mohli rozprávať.
Niekoľkokrát sa stalo, že sa pri hre zabehli kúsok od chalúpky a zatúlali sa pritom za Borisov plot. Žiadnu škodu nemohli narobiť, nič nezožrali ani nepošliapali. Len čo ich sused u seba zbadal, hneď sa snažil obom nejako ublížiť. Keď to inak nešlo, aspoň po nich hodil kusom dreva alebo ich oblial studenou vodou. Skrátka Boris bol taký zlý a lakomý, že z toho ani spať poriadne nemohol. Stále rozmýšľal, ako by bez peňazí získal susedovu chatrč.
Starý Todor o tom nemal ani tušenie a žil si, ako sa dalo. Raz zase vyhnal ovce na pašu na vyrúbanú lúku. Poznal miesta s čerstvou a mäkkou trávičkou, kde sa ovciam najviac páčilo. Keď už bolo popoludnie a ovce sa napili a znova pásli, zdalo sa Todorovi, akoby cítil dym. Zobral palicu a šiel sa porozhliadnuť. Naozaj, na kraji lesa horelo krovie. Len čo sa Todor pri ohni objavil, ozval sa slabý a úzkostlivý hlások:

„Pastieriku, bratček milý,
zachráň jašterku z ohňa v tej chvíli!“

Dedko sa čudoval, kto ho to volá. Na kameni obkolesená ohňom sedela malá jašterka, korálové oči mala od strachu vypúlené a hľadala pomoc. Todor rýchlo schmatol svoju pastierskú palicu a strčil ju cez plamene až ku kameňu. Jašterička sa okolo palice ovinula a to už ju mohol starček zachrániť pred ohňom. Opatrne ju položil na mäkký mach, aby sa spamätala, a chcel odísť k svojim ovciam. Vtom však zrazu počuje jašteričku hovoriť:
„Ďakujem Ti, pastieriku. Ty si pomohol mne, teraz pomôžem ja Tebe. Poď za mnou!“
„Za Tebou? A kam?“ čudoval sa Todor. „Ja tu mám neďaleko ovce a musím ich strážiť, aby sa mi nezatúlali.“
Jašterka však trvala na svojom:
„Len poď, nebudeš ľutovať. Ja som dcéra jašterieho kráľa a ten Ťa za moju záchranu odmení. Môžeš mať oviec, koľko len chceš, môžeš chcieť zlato a drahé kamene či peniaze, skrátka mohol by si mať všetko. Ja Ti však chcem tiež poďakovať a priniesť Ti dar najvzácnejší, kamienok z otcovej koruny. Jašterí kráľ má na korune deväť vzácnych kameňov a ja Ti z nich jeden chcem dať. Ideme!“
Keď dohovorila, rozbehla sa jašterička smerom k neďalekej skalke. Pastier šiel za ňou prekvapený jej slovami.
Pri skalke hovorí princezná jašteričej ríše:
„Teraz počkaj, tu je vchod do sídla môjho otca. Ja idem vyžiadať kamienok pre Teba a to môže chvíľu trvať. Tak tu na mňa čakaj.“
Dohovorila, vkĺzla do dierky pod jedným kameňom a bola preč. Todor si sadol na pník a čakal. Rozmýšľal o tom, čo ho práve stretlo, a ani si nevšimol, že už zapadá slnko. Keď sa zotmelo, precitol pastier zo zamyslenia a spomenul si na svoje ovce. Obzeral sa, kam položil svoju palicu, a chcel ísť k stádu. Kým však palicu našiel, zazrel pod oným kameňom svetielko. Okolo skalky sa začala rozlievať žiara, akoby spod kameňa mal vyjsť slnko. Konečne videl, kto to je a aké svetielko nesie. Bola to jašterička a niesla v papuľke kamienok menší ako lieskový oriešok; avšak žiara oriešku odohnala tmu natoľko, že bolo jasno ako pri východe slnka. I príroda naokolo akoby sa prebúdzala; zdvihol sa ranný vánok, lístie na vetvičkách zašumelo, začali pípať a štebotať vtáky, zajace vybiehali na pašu. Také to bolo svetlo.
Jašterička vysvetlila Todorovi, prečo sa tak oneskorila:
„Môj otec váhal, či Ti má kamienok z koruny dať. Za môj život ho však vymenil. Aby si vedel, prečo je kameň vzácnejší ako všetky poklady, musím Ti ešte povedať, čo dokáže. Až budeš doma, ťukni trikrát kamienkom o zem a povedz tieto slová:

„Trikrát klepem do zeme,
nech príde to a to ku mne!“

Môžeš mať potom všetko, čo si budeš priať. Dávaj na kamienok pozor, iní ľudia nie sú takí dobrí ako Ty. A hlavne neprezrádzaj zaklínadlo. Ešte raz Ti ďakujem za záchranu života a možno sa niekedy uvidíme.“
To dopovedala, otočila sa, mrštila chvostíkom a v okamihu bola v dierke. Todor tu stál, držal v ruke svietiaci kamienok a čudoval sa, že taká malá vec môže robiť také veľké kúzla. Schoval kameň do vrecka a šiel domov. Ovce už dávno iste išli samy domov, odohnal ich chlad a tmavý večer. Rozmýšľal o všetkom, čo zažil a čo mu jašterka povedala. Napadlo ho tiež, že by mal kameň vyskúšať. Nevedel však, čo by mal od kamienka chcieť. Keďže ho nič nenapadlo, povedal si, že skúšku nechá na ráno, keď sa vyspí a bude mať jasnú hlavu.
Keď prišiel domov a chystal sa na spánok, uvedomil si, že svoju prikrývku nechal na výrube, kde strážil ovce. Na jeho starej prični ležal len roztrhaný kabát, pod ktorým už veľmi teplo nebolo. Hľa, tu môže kamienok vyskúšať. Vybral ho z vrecka a znova sa začudoval, ako sa v izbe spravilo jasno. Potom ním trikrát klepol o zem a pri tom povedal:

„Trikrát klepem do zeme,
kožuch, príď ku mne!“

A len čo dohovoril, už čosi na posteli zašuchotalo. Užasnutý Todor nemohol vôbec spoznať svoju pričňu: na jeho lôžku ležala krásna mäkká kožušina, za akú by sa nemusel hanbiť ani sám kráľ. Tak hľa, čo dar jašterieho kráľa dokáže!
Nie je divu, že pastier nemohol tej noci ani poriadne spať. Veď si vlastne musí vymyslieť nejaké prianie. Čo len má ešte chcieť? Keď sa už dlho prevaľoval bez spánku, povedal si, že ráno je múdrejšie ako večer a že rozhodnutie nechá na zajtra. A ráno naozaj veľmi dlho premýšľať nemusel. Keď sa obzrel po chatrči, pochopil, že potrebuje jedinú vec. Mal by mať nejaké lepšie stavenie, riadne, z kameňa, kam by nefúkalo a nepršalo, k nemu potom teplé maštale, trochu náradia, plot okolo bez dier. V takom dome by mohol byť so svojimi zvieratkami pokojne aj v zime.
Hneď ako ráno vstal, vybral kamienok, zaklepal ním o zem a povedal:

„Trikrát klepem do zeme,
biely dome, príď ku mne!“

Len čo bolo prianie vyslovené, bolo hneď splnené. Chatrč zmizla, že po nej ani stopa nezostala, a na jej mieste stál nádherný biely dvor, zámok s parkom naokolo, hospodárskymi stavbami, všetko postavené z belostných kamenných kvádrov. Na stenách izieb boli svietidlá a zrkadlá, v kuchyni a jedálni plno zlatého riadu, nábytok zo vzácnych cudzokrajných drevín bol vyzdobený umeleckými rezbami ako niekde na cisárskom dvore. Nádhera to bola nepredstaviteľná; úbohý Todor nevedel, čo s tým všetkým bude robiť, a tak celý deň len prechádzal týmto divom, všetko si skúšal, čo sa k čomu asi hodí a ako je to vlastne urobené. Ešte že mal šteniatko a mačiatko so sebou, mohol sa aspoň s niekým o tej kráse porozprávať.
Blížil sa večer a Todor odpočíval pred zámkom. Vtom vidí, že ktosi prichádza. Bol to sused Boris, ten lakomec závistlivý.
Blížil sa váhavo a nerozhodne: nevedel totiž, čo sa tu vlastne stalo a kto je tým novým pánom. Boris bol človek, ako sa vraví, brúsený na obe strany, dvojaký a neúprimný. Závisť ho hnala na výzvedy: keď na svoje prekvapenie uvidel starého Todora, začal hneď s vyspytovaním tak zvedavým, ako to dokážu len staré báby. Najprv však stavenie obdivoval a dal si ho ukázať a chválil a čudoval sa a uznanlivo kýval a oceňoval a hlavou užasnuto krútil a všetko bolo skvelé a majstrovské a podivuhodné. Todor bol človek ako iní ľudia a tá chvála mu za chvíľu začala stúpať do hlavy ako víno. Nič nedbal na to, že psík a mačiatko sa hnevajú na Borisa, že na neho vrčia, akoby chceli starého Todora varovať. A tak sa stalo, že po prehliadke sedeli zase v záhrade a Boris sa mohol konečne opýtať, ako k tomu divu došlo. Todor akoby na otázku už čakal; kto by sa rád nepochválil?
„Ako si ten zázrak urobil?“ naliehal Boris.
„Ja? Ja som ho neurobil, to všetko kamienok,“ bránil sa Todor. „Pozri sa, tu odpočíva v mojom vrecúšku.“
A potom Borisovi všetko porozprával, čo s jašteričkou zažil a aká bola odmena. Dokonca ho aj zaklínadlo naučil, veď mu bez kamienka nebude nič platné. Ten je dobre schovaný vo vrecúšku pod Todorovou košeľou. Ako si tak rozprávali, zotmelo sa a už bol čas večerať a ísť spať. Todor dostal nápad, že pozve Borisa k sebe, nech mu môže ukázať všetko. Vybral kamienok, zaklepal trikrát o zem a hovorí:

„Trikrát klepem do zeme,
nech kuchár príde hneď ku mne!“

Večera bude v jedálni a kuchár ju pripraví. Za okamih sa rozsvietilo svetlo v kuchyni; niekto tam rachotil riadom, poháre cinkali, zavoňalo mäso i sladká chalva. Obaja, hostiteľ aj hosť, sa najedli a napili, porozprávali sa a chystali sa na spánok. Boris prejavil jedine starosť, či zámok v noci náhodou nezmizne aj s majiteľom, keď sa tak do rána objavil. Mal už svoj plán pripravený. Nalieval Todorovi nové a nové poháre vína, rozprávali sa ďalej, až Todor pozval Borisa, aby teda na zámku prenocoval, nech tiež vie, aké je to spanie a či zámok zostane na svojom mieste aj do rána. Na to Boris čakal. Išli do spálne a ľahli si do mäkkých perín. Todor po vypitom víne zaspal, akoby ho do vody hodil, a Boris sa pustil do svojho čierneho diela.
Tíško sa priplazil k spiacemu hostiteľovi, rozopol mu košeľu, siahol po vrecúško a už drží čarovný kamienok vo svojej ruke. Nečaká ani chvíľu, hneď trikrát kamienkom o zem zaklope a riekankou si privolá obra, nech zámok prenesie okamžite za Dunaj. Čo bolo prikázané, to sa aj stalo. Len Todor a mačiatko so psíkom zostali na mieste.
To bolo prebudenie! Po veselej noci prišlo smutné ráno; aj dobrý človek časom plače a zlý veselo skáče. Todor sa prebudil a udivene sa obzeral. Preč bol zámok, namiesto bielych kvádrov stojí tu zas polorozpadnutá chatrč, po zrkadlách a mäkkých perinách ani pamiatky, na tvrdej vŕzgajúcej prični pod starým kabátom hľadá pastier Todor pod košeľou svoj čarovný kamienok. Ako by ho mohol nájsť, keď aj vrecúško je preč? Keď Todor videl, že aj Boris je preč, pochopil všetko a dal sa do bezmocného plaču. Keď sa dosť vyplakal, vzal palicu a vydal sa s ovcami na staré miesta.
Mačiatko so šteniatkom zostali doma. Todor sa s nimi nehrával a nerozprával, bol smutný. Mačiatko si vedelo rady. Hovorí psíkovi:
„Pôjdeme za Dunaj, nájdeme zámok a prinesieme kamienok späť.“
Psík súhlasil, a tak sa hneď vydali na cestu. Idú, cestu šliapu, až prišli k Dunaju. Most nikde, loď nie je vidieť, žiadna plť neplaví, brod tu ani byť nemôže. Psík hovorí:
„Aký brod alebo most? Veď ja viem plávať. Sadneš mi na chrbát, budeš sa dobre držať a za chvíľu sme na druhom brehu.“
Tak sa stalo, všetko išlo dobre. Po chvíľke vyskočili na druhý breh, a kým na psíkovi voda uschla, blížili sa už k bielemu zámočku. Dovnútra vkĺzli ľahko, horšie už bolo Borisa nájsť a zistiť, kam schoval Todorov čarovný kamienok. Nakoniec sa im to predsa len podarilo. Psík vyňuchal, v ktorej izbe Boris určite je; bolo tam tmavo, v oknách pevné mreže. Čoskoro vedeli aj to druhé, kde je čarovný kamienok. Mačky vraj vidia dobre aj v tme, a tak mačička vypozorovala, že ho zlodej má v ústach, pod jazykom.
To bolo na psíka priveľa; myslel, že nikdy už kamienok nebudú môcť priniesť späť. Mačiatko si však vedelo rady:
„To je pre mňa ako nič. Pretiahnem sa do izby, počkám si, kým bude spať, a potom uvidíš a hlavne začuješ. Nesmieš sa tej rany zľaknúť.“
„Akej rany?“ čudoval sa psík.
„Keď ho pošteklím pod nosom; on potom kýchne a kamienok mu vyletí z úst. Ja potom už budem vedieť, čo ďalej.“
A tak sa aj stalo. Počkali do večera, mačiatko sa pretiahlo mrežou do spálne, tichučko našľapovalo a prišlo až k spiacemu Borisovi. Natiahlo potom chvostík a pošteklilo spáča pod nosom sem a tam a zase a v tom hluku nebolo ani počuť, ako kamienok cvrnkol o podlahu. Mačičky však majú veľmi dobré uši a oči; preto mačiatko okamžite kamienok zobralo a rýchlo s ním mrežou von. Cez záhradu utekali zvieratká k Dunaju, potom si mačiatko sadlo psíkovi na chrbát a už zostal breh za nimi.
Psík bol rád, že sa im to tak podarilo, a zachcelo sa mu zrazu, že chce ten čarovný kamienok vidieť, a to teraz hneď. Mačička mu to vyhovárala, že sú uprostred rieky hlbokej ako priepasť a že by kamienok mohli pustiť; nech počká až na breh. Psík však bol taký tvrdohlavý, že stále trval na svojom. Nakoniec hovorí:
„Ak mi kamienok neukážeš, tak Ťa striasiem z chrbta a Ty sa utopíš!“
Mačky sa boja vody; mačiatko sa tiež zľaklo a rýchlo podávalo psíkovi kamienok. Nikto nevie, či sa psík zľakol svetla alebo či mu z mokrých labiek kamienok vykĺzol, zrazu sa ozvalo malé šplechnutie a čarovný kameň mizol v hlbine, ako keď zapadá do čiernej vody hviezda. Márne sa psík za kamienkom naťahoval, kdeže bol kamienku koniec! Bolo to, akoby chcel všetku vodu sieťou vybrať.
Keď doplávali na druhý breh, zostali smutne sedieť a len spomínali na Todora a na kamienok a plakali. Keď sa rozodnievalo, išiel okolo nejaký rybár, dobrý človek. Pýtal sa ich, prečo tak nariekajú. Zvieratká sa hanbili odpovedať a tak hovorí mačiatko:
„Ale, my máme veľký hlad!“
„Nič ľahšie než ho niečím zahnať,“ hovorí ten rybár. Hneď si pripravil udicu a šup s ňou do vody. Po malej chviľočke sa chytila šťuka veľká ako ruka. Rybár im ju daroval a šiel ďalej. Šteniatko a mačiatko chytenú korisť schmatli, poďakovali, zaliezli do krovia a začali sa o mäso deliť. Psík hlavu, mačka chvost a tak to išlo, každý z jedného konca. Keď prišli do stredu, stalo sa niečo podivuhodné.
Z rybieho brucha vypadol... čarovný kamienok! Šťuka ho asi prehltla, keď sa v polovici rieky potápal!
Zvieratká skákali od radosti a nechceli tomu šťastiu ani veriť. Potom vzalo mačiatko kamienok do papuľky a už utekali čo najrýchlejšie za dedkom Todorom.
Cesta domov býva vždy rýchlejšia, a tak boli psík s mačiatkom pri chatrči dosť skoro. Videli rovnaký obrázok: ovce sa pasú a soľ lížu, dedko smutne pozerá a slzy mu po fúzoch tečú. Bežali k nemu, mačiatko sa k nemu pritúlilo a pustilo mu čarovný kamienok do dlane. Dedko nemohol uveriť svojim očiam, toto vôbec nečakal. Pohladil oboch, pekne poďakoval, nakŕmil ich a začal konať. Vzal kamienok, trikrát ním zaklopal o zem a povedal:

„Trikrát klepem do zeme,
nech je Boris tu pri mne,
zviazaný vo vreci!“

V ten okamih žuchlo pred dedka Todora veľké vrece. Ktosi sa v ňom triasol od strachu, až mu zuby cvakali. Bol v ňom Boris. Todor vzal pastiersku palicu a hovorí:
„Z toho vreca musíme vyklepať všetok prach a nečistotu!“
Odmeral si dobre vzdialenosť a začal neradstvo vyklepávať; ako bije, tak bije, nech si kričal Boris, ako chcel. Palica tancovala lakomému zlodejovi po chrbte, kým sa Todor neunavil. Potom vrece rozviazal a prísne prikázal Borisovi:
„Choď ďaleko od nás a už nikdy sa sem nevracaj, lebo bude nový výprask!“
Boris ani nepípol, len vzdychal, krútil sa, modriny hladkal a nakoniec utekal, akoby mu za pätami horelo. Dedko Todor dal potom kamienok zase do vrecúška a vrecúško pod košeľu a hovorí:
„Žiadny zámok už nechcem. Kdekto by mi závidel a zase by ma niekto okradol, ja by som sa spyšnel a znova by bolo zle. Dáš nám, kamienku, občas dobré jedlo, niekedy trochu tabaku, keď bude fajka prázdna, posvietiš nám, keď budú dlhé noci, a zahreješ nás, keď bude doma zima. Zámok však žiadny nechcem.“
A tak potom bolo. Todor sa staral o svoje zvieratká, zo psíka sa stal poriadny ovčiacky pes a mačiatko bolo veľkou mačkou.
Žili spokojne, čarovný kamienok im občas vypomohol a bolo im dobre. Jedného dňa sa však naplnil čas dedka Todora; ráno sa už neprebudil a navždy zavrel oči. Toho dňa sa tiež niekam stratil čarovný kamienok a nikto nevie kam. Asi pribehla malá jašterička a zase ho vrátila jašteriemu kráľovi do koruny.