Tri pierka

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Kým tí dvaja boli múdri a rozumní, ten tretí veľa nehovoril, bol prostoduchý a volali ho Hlúpy Janko. Keď kráľ zoslabol a cítil svoj koniec, nevedel, ktorému zo svojich synov má odkázať ríšu. Tak im povedal:
„Vyjdite do sveta a kto mi z vás prinesie jemnejší koberec, ten bude po mojej smrti kráľom.“
A aby medzi nimi nevznikla žiadna svada, vyviedol ich pred zámok, fúkol do troch pierok a povedal:
„Kam tie tri pierka priletia, tam pôjdete.“
Jedno pierko letelo na východ, druhé letelo na západ, ale to tretie letelo rovno a nelietalo ďaleko, ale padlo za chvíľu k zemi. Tak išiel jeden brat vľavo, druhý vpravo a smiali sa Hlúpemu Jankovi, ktorý pri tom treťom pierku, čo spadlo opodiaľ, zostal bezradne stáť.
Hlúpy Janko si sadol vedľa pierka a bol smutný. Tu zrazu uvidel, že vedľa pierka ležia padacie dvere. Zdvihol ich, našiel pod nimi schody a zostúpil dolu. Potom prišiel k ďalším dverám, zaklopal na ne a započul zvnútra, ako niekto volá veselé porekadlo, len aby vkročil ďalej a ničoho sa nebál.
Dvere sa zrazu otvorili a on tam uvidel sedieť veľkú, tučnú ropuchu a okolo nej húf malých ropúšok. Tá tučná ropucha sa ho spýtala, aké má želanie. A on odpovedal, že musí svojmu otcovi priniesť ten najjemnejší koberec.
Tu ropucha privolala jednu ropušku a prikázala jej priniesť veľkú truhlicu. A keď ropuška s tým nákladom pricupkala, ropušia kráľovná truhlicu otvorila a vytiahla z nej ten najjemnejší koberec na svete. Janko jej poďakoval a vyšiel zase hore.
Tí dvaja druhí bratia mali toho tretieho za takého pochabého, že verili, že nič nenájde a nič neprinesie. A keďže sa s hľadaním teda príliš namáhať nemuseli, prvej lepšej pastierke zo seba šatku strhli a tú domov otcovi doniesli.
V tom istom čase prišiel aj Hlúpy Janko späť a priniesol taký krásny koberec, že keď ho kráľ uzrel, veľmi sa podivil a povedal:
„Ak to má byť po práve, potom ríša náleží tomu najmladšiemu.“
Ale tí dvaja bratia nedali otcovi pokoj a hučali doňho, že je nemožné, aby sa Hlúpy Janko, ktorý každú vec popletie, stal kráľom; a prosili ho, aby im pripravil inú skúšku.
Tu napokon kráľ povedal:
„Ríšu zdedí ten, kto mi prinesie najkrajší prsteň.“
Vyviedol synov opäť pred zámok, rozfúkal tri pierka a podľa nich mali ísť. Tie prvé dve leteli jedno na východ, druhé na západ, ale to tretie zase letelo len kúsok a vedľa padacích dverí kleslo k zemi.
Tak zostúpil Hlúpy Janko zase dolu k ropušej kráľovnej a povedal jej, že musí priniesť najkrajší prsteň. Tu ropucha nechala zase onú truhlicu priniesť a tentoraz z nej vytiahla prekrásny prsteň, ktorý sa blyšťal drahým kameňom a bol taký umne prevedený, že by to žiadny zlatník na zemi nedokázal.
Tí druhí dvaja bratia sa zase smiali Hlúpemu Jankovi, kde asi on zlatý prsteň hodlá hľadať, a opäť sa sami hľadaním nenamáhali, ale zo starého kočiarového kolesa vytĺkli zákolník a ten kráľovi doniesli. Ale keď Hlúpy Janko svoj prsteň otcovi ukázal, ten bez rozmýšľania povedal:
„Tebe ríša náleží.“
Ale tí dvaja bratia opäť nedali otcovi pokoj, kým im neuložil tretiu úlohu, majú mu vraj priviesť najkrajšiu nevestu, potom ten, ktorého dievča bude najspanilejšie, dostane kráľovstvo.
Po tretíkrát vyšiel starý kráľ pred zámok a pierka rozfúkal, a to tretie zase neďaleko spadlo.
Tak zišiel Hlúpy Janko opäť dolu k ropušej kráľovnej a povedal jej, že teraz potrebuje krásne dievča. A ona mu povedala, že to je veľmi jednoduché, vydlabala žltú tekvicu, zapriahla do nej šesť bielych myšiek. Tu sa jej Janko spýtal, čo on s tým počne, a ona mu povedala, aby do toho kočiarika niektorú z ropúšok posadil.
Tak Janko náhodne siahol do húfu ropúšok a jednu posadil do kočiarika z tekvice. Sotva ropuška sadla, tu sa premenila na krásne dievča, tekvica na koč a tie myšky na kone. Tu ju Janko radostne pobozkal, kone pohnal do behu a priviezol to všetko ku kráľovi.
Jeho bratia tiež prišli, ale opäť si nerobili žiadnu námahu, ale schmatli prvé dve pekné dedinské selky a tie kráľovi priviedli.
Keď kráľ videl všetky dievčatá, povedal Hlúpemu Jankovi:
„Tebe, môj najmladší, patrí kráľovská koruna po mojej smrti.“
Ale tí dvaja bratia zase unavovali uši starého kráľa sťažnosťami a veľkým krikom, ako môže byť potom ten hlupák kráľom? A napokon si obaja priali, aby bol v sále zavesený kruh, cez ktorý musia dievčatá preskočiť; že ich dedinské dievčatá sú silné a tá krásavica je iste slabunká a pri tom skoku zahynie, mysleli si obaja.
Tak kráľ privolil, tu najprv skákali tie dedinské dcéry, ale keďže boli nemotorné, pri tom skoku si polámali údy. Napokon skákala tá ropušia princezná a tá skočila ľahko ako jelenček, a všetky námietky razom ustali.
Tak Hlúpy Janko dostal korunu a do smrti múdro vládol.