Kubula a Kuba Kubikula - 16.kapitola

To bolo krásne, to bolo iste v poriadku, ale zrazu z čista jasna sa Lízinka rozplakala a plače a nariekla a plače. Prihodilo sa, že sa dal práve o polnoci do spevu kohút, alebo ak sa vám lepšie páči kuvik ako kikirikáč, že na pravé poludnie spustil kuvikanie. Úbohá Líza, spomenula si, že ide do Vařeček a Hrnců nakupovať, a zháňala sa po peniazoch. Žiaľ, štvorák bol v prachu. Susedia, ktorí stáli najbližšie, vzali dievčatko za ruku a utierali jej slzičky. „Neplač, miláčik, prestaň, vravím, že si vyvrátiš nosíček!“ Dali jej kopu dobrých rád. Akýsi rozšafník sa nad tým zamyslel a vraví: „Čo o to, rada sem a rada tam, ale tebe ide predsa o štvorák! Tu je, tu je! Vysolil som ho, lebo sa bez neho obídem ľahšie ako ty.“

Len čo to dopovedal, vzal do zaječích a bol by ušiel. Kubula sa však za ním pustil, dohnal ho, skočil mu na chrbát, a pridržiavajúc sa gombíkov nad šosmi, vyliezol mu na krk. Ľudia drahí, to vám bolo ďakovania a oblizovania. Kubula sadal sedliakovi pusinku za pusinkou a mľaskal pritom ako tatrmani, ktorí jedávajú ručičkami. Sedliak toho mal čoskoro dosť a striasol medveďa na zem. No, nech ho zhodil, dobrý príklad bol daný, a Kuba Kubikula sa už zháňa po miske. Azda sa ešte niekomu utrhne ruka. Dajte sa, páni, obmäkčiť, zatraste mešcom, klopte nejaký ten štvorák alebo dvojáčik alebo trojáčik alebo, preboha, aspoň buchtu! Ale áno, s tými ľuďmi je dobrá robota. Kde je aký pantáta, každý sa vrtí, každý sa šacuje a každý vylovi zo svojho vrecúška nejaký medenáčik. Zaplať pánboh, že už je ich plná miska, a richtár k nim ešte pridáva dva strieborniaky. Bolo to veľa peňazí, ale Líza neprestávala plakať a chcela svoj štvorák.

„Nechajte si,“ vraví, „čo je vaše, a pomôžte mi hľadať, čo som stratila.“ A krindapána, to sa to hrá, to sa to poplakáva, to sa to rozpráva, veď je už večer! Mamičky majú strach a otcovia sa pozerajú na hodiny. Hneď domov, hneď k večeri, lebo si po vás prídu s metlou! Už sú na ceste, už sú v Houbyhoubičkách, už sú pri rybníku. V našom rozprávaní nesmieme zabudnúť na kováča a na kováčovú. Nuž, sem s nimi, kdeže sú? Kováč stojí na hrádzi a švihá si prútikom po čižmičkách. Vidí Kubu Kubikulu, medveďa a plačúcu Lízu, vypytuje sa, čo a ako, a ide k nim. „Milí susedia,“ povedal, obrátený k strýkom a tetám, „vezmite si svoje peniažky pekne späť. My u nás nie sme takí hrdí, aby sme nevzali na koledu alebo na svoj sviatok nejaký darček, ale prečo dávate deťom peniaze? Nechajte si to!“ „Dobre, dobre,“ odpovedal richtár; „nedávame Líze ani polámanú grešľu, miska je Kubulova!“

Kováč sa poklonil na znamenie, že je všetko v poriadku, a chcel si odviesť Lízu domov. To však nešlo len tak celkom. Kubula to postrehol a vrhol sa dievčatku skokom okolo krku. Hrnul sa ako veľká voda a prevrhol misku s peniazmi. Richtár s drábom a s kováčovými chlapcami mali peknú chvíľu čo robiť, kým ich pozbierali. Dráb bručal, ale nikto naň nedbal. Ľudia sa pozerali na deti a na medveďa a na strašidlo a bolo im trochu ľúto, že má príhoda taký smutný koniec. Rozlúčka a opäť rozlúčka! To ich chytilo. Kubula štkal a Barbucha vreštal, Líza objímala medveďa a Marjánka div že neudusila strašidlo, a tak, čo konala prvá dvojica horlivo, konala druhá dvakrát horlivejšie. Smutné výjavy idú ľuďom oveľa menej pod fúzy ako veselosť a smiech, a tak sa susedia začali rozchádzať. Niektorí hovorili, že to nie je zdravé, bozkávať sa so zvieratami, a že sa zašlo priďaleko. Azda mali pravdu, ale deťom by sa oveľa lepšie páčilo, aby sa Kuba Kubikula i s medveďom vrátil do Houbyhoubiček. A stalo sa to! Richtár sa sám za to prihováral. „Vravím,“ hovorí kováčovi, „čo ich od seba rozháňaš? Čo ťa na tom páli? Z medveďa bude raz poriadny človek. Rozpráva ako tlačí, a v labkách má taký cit, že by od hodiny mohol navliekať krajčírovi ihly. Daj ho do školy! Nech z neho niečo je!“ „A kamže dáme Kubu?“ opýtal sa majster. „Kuba,“ povedal richtár, „má najvyšší čas, aby sa vyučil poriadnemu remeslu, inak nám skysne pri tom tuláckom živobytí a zomrie s retiazkou v ruke ako jeho otec.“

Všetci richtári majú od prírody pifku na tulákov; odpusťte chlapíkovi z Vařeček a Hrnců, že tak zle hovoril o stave, ktorý sa deťom páči viac ako stav prokuristov či odborových prednostov. Odpusťte mu to a vypočujte si, čo vraví ďalej: „Kúpime mu pár poriadnych topánok, niečo môže nosiť po tvojich deťoch a niečo po našom Honzovi. Božíčku, na nejakej záplate predsa nezáleží. No, nemám pravdu?“ „Ale máte, máte!“ odpovedá kováč, „len že sa vám Kuba Kubikula do tých nohavíc nezmestí. Je mu, panečku, osemnásť rokov!“ „Ech,“ povedal opäť majster, „kdeže hovorí o Kubovi; čože nehovorím za každým druhým slovom Kubula?“ Ó jemine, ó jemine! Tí chlapci mali také podobné mená, aby sa v tom čert vyznal! Ale nakoniec si predsa otcovia porozumeli. Kuba Kubikula sa vyučí kováčstvu a Kubula bude chodiť do školy. Basta!