ROZPRÁVKA PSIA

Keď voz môjho dedka, toho mlynára, vozil po dedinách chlieb a späť do mlyna pekné zrno, poznal Voříška každý; no, Voříšek, povedal by vám každý, to je predsa ten psík, čo sedáva na kozlíku vedľa starého Šulitku a pozerá, akoby riadil celý voz; a keď to ide do kopca nejako pomaly, začne vám štekať, a hneď sa kolesá zatočia rýchlejšie, Šulitka práskne, Ferda i Žanka, totiž obidva kone nášho dedka, zaberú, a teraz celý voz slávne beží do dediny a vytrasie zo seba samú krásnu vôňu božieho daru. Takto, deti, jazdil Voříšek nebohý po celej farnosti. Veru, za jeho čias neboli ešte žiadne tieto splašené automobily; vtedy sa jazdilo pomaly, poriadne, a aby to bolo počuť. Žiadny šofér na automobile nevie tak krásne práskať bičom ako nebohý Šulitka, daj mu pánboh večnú slávu, ani tak zamľaskať na kone, ako to vedel on; a vedľa žiadneho šoféra nesedí múdry Voříšek, nekočíruje, nešteká, nenaháňa hrôzu, nič. Taký automobil len preletí a zasmradí, a teraz pozeraj, kde už je; ani ho nevidno od samého prachu. No, to Voříšek jazdil dôkladnejšie; pol hodiny vopred ľudia nastavili ucho, zavetrili a povedali: Aha! To už vedeli, že k nim ide chlieb, a postavili sa na prah, aby mu dali dobré ráno. A teraz už teda naozaj beží dedkov voz do dediny, Šulitka mľaská jazykom, Voříšek šteká na kozlíku a zrazu hup, skočí Žankovi na zadok (však to bol zadok, požehnaj pánboh! široký ako stôl, štyria ľudia by na ňom mohli jesť); a teraz tancuje Žankovi po chrbte, behá od chomúta k chvostu, od chvosta k chomútu a papuľu si môže roztrepať od samej radosti: Haf, haf, chlapci, sakra, to sme to dali, ja a Žanka a Ferda; sláva! A chlapci vyvaľujú oči; denne sem pride chlieb, a vždy taká sláva, panebože, akoby sám cisár išiel! – Veru, ako vravím, tak dôkladne sa už dávno nejazdí ako za čias Voříškových. A štekať vedel Voříšek, akoby z pištole strieľal. Prásk! napravo, že tamto husi od samého ľaku bežia, bežia a zastavia sa až v Polici na rínku, celé udivené, kde sa tu vzali; prásk! naľavo, že holuby z celej dediny vyletia, zakrúžia a snesú sa až kdesi na Žaltmane, nieto až na pruskej strane; tak silno vedel štekať Voříšek, psisko mizerné, a div mu potom chvost neodletel, ako ním švihal od radosti, keď toto natropil. No, mal na čo byť pyšný; taký silný hlas nemá ani generál, veru niekedy ani poslanec. A predsa bol čas, keď Voříšek nevedel ani trochu štekať, hoci už bol výrastok a mal také zuby, že rozhrýzol dedkovi nedeľné čižmy. Totiž musíte vedieť, ako prišiel dedko k Voříškovi, či skôr Voříšek k dedkovi. Išiel raz dedko z krčmy neskoro domov, a že bola noc a že mu bolo veselo, a azda aj preto, aby zahnal zlých duchov, si cestou spieval. Zrazu stratil v tme dobrú notu a musel sa zastaviť, aby ju hľadal. A ako ju tak hľadá, počuje nejaké vrnenie, piskot, kňučanie na zemi pri svojich nohách; prežehnal sa a hmatal po zemi, čo to také je. Nahmatal huňaté teplé klbko, do dlane sa mu zmestilo, a bolo to mäkké ako zamat; a len čo to vzal do ruky, prestalo to vrnieť a cmúľalo mu prst, akoby bol z medu. Na to sa musím pozrieť, pomyslel si dedko a doniesol to so sebou domov, do mlyna. Babka, úbožiatko, čakala na dedka, aby mu mohla dať „dobrú noc“; ale skôr než sa mohla ako sa patrí ozvať, povedal filuta dedko: „Pozri, Helena, čo ti nesiem.“ Babka si na to posvietila, a hľa, však to bolo šteňa, môj ty Tondo! psie bábätko ešte slepé a žlté, ako vylúpený orech. „Pozrime sa,“ začudoval sa dedko, „ale psíček, čí vlastne si?“ Psíček, to sa vie, nepovedal nič; trasel sa na stole ako kôpka nešťastia, až mu myšací chvostík poskakoval, a pišťal prežalostne; a tu, a do kelu, sa pod ním urobila mláčka a rástla ako zlé svedomie. „Karol, Karol,“ pokývala vážne babka dedovi hlavou, „kdeže si nechal rozum? Však to šteňa musí zahynúť bez mamy.“ Toho sa dedko zľakol. „Rýchlo, Helena,“ vravie, „ohrej mliečko a priprav žemličku.“ Babka všetko pripravila, dedko namočil mäkkú striedku do mlieka, obmotal ju cípom vreckovky a urobil tak dobrý cumeľ, že sa z neho šteňa nacmúľalo, až malo bruško ako bubon. „Karol, Karol,“ pokývala zas babka hlavou, „kdeže si nechal rozum? Kto bude to šteňa hriať, aby nezahynulo zimou?“ Ale kdeže dedko! tomu niečo namietať! Pozbieral šteňa a rovno s ním do maštale; a panečku, tam bolo teplo, čo ho Ferda a Žanka nadýchali! Obidva kone už spali, ale keď prišiel gazda, zdvihli hlavu a obracali sa za ním múdrymi, láskavými očami. „Žanka, Ferda,“ povedal dedko, „aby ste tomu Voříškovi neublížili, však vieme? Ja vám ho dávam do ochrany.“ A s tým položil malého Voříška pred nich do slamy. Žanka si čuchol k čudnému tvorčekovi a cítil z neho dobré ruky gazdove; i pošepkal Ferdovi: „Je náš.“ A bolo to. Tak rástol Voříšek v maštali, kŕmený cumlíkom z vreckovky, až sa mu otvorili oči a mohol sa napiť sám z misky. A teplo mu bolo ako pri mame, a tak sa z neho čoskoro urobil taký malý uličník s hlúpou hlavou, no, šteňa; nevie ani, kde má zadok, na ktorý si má sadnúť, sadne si na vlastnú hlavu a čuduje sa, že to tlačí; nevie, čo s chvostom, a pretože vie počítať len do dvoch, pletie si všetky svoje štyri nohy; nakoniec sebou od údivu plesne a vyplazuje jazýček peknučký ružový ako lupienok šunky. Ale veď každé šteňa je také, skrátka ako deti. Viac by vám povedali Žanka a Ferda; povedali by vám, aké je to trápenie pre starého koňa, dávať stále pozor, aby nezašliapol to bláznivé psisko; to viete, ľudkovia, kopyto nie je papuča a musí sa stavať pomaličky, potichučky, aby niečo na podlahe nezačalo bolestne kvičať a žalovať. Veru, je to kríž s deťmi, povedali by vám Žanka a Ferda. A už bol z Voříška celý pes, veselý a zubatý ako každý iný, ale niečo na ňom nebolo v poriadku: nikto ho nepočul štekať ani vrčať. Iba pišťal akosi a skučal, ale štekanie to nebolo. Povedala si raz babka: Čože Voříšek nešteká? Rozmýšľa, tri dni chodí ako telo bez duše a štvrtého dňa vraví dedkovi: „Čože Voříšek nikdy nešteká?“ Rozmýšľa dedko, tri dni chodí a stále krúti hlavou. Štvrtého dňa vraví Šulitkovi, kočišovi: „Čože náš Voříšek nikdy nešteká?“ Šulitka to vzal dôkladne; išiel do krčmy a rozmýšľal tam tri dni a tri noci; štvrtého dňa sa mu už chcelo spať, nejako sa mu mútila hlava, i zavolal krčmára a ťahal z vrecka štyráky za útratu. Počítal, počítal, ale sám čert sa mu do toho plietol, že sa nevedel dopočítať. „No, Šulitka,“ vraví krčmár, „čo ťa mamička nenaučila počítať?“ V tú chvíľu Šulitka nechal útratu, plesol si do čela a bežal k dedkovi. „Gazda,“ kričal vo dverách, „už to mám! Voříšek preto nešteká, že ho tomu jeho mama nenaučila!“ „Naozaj,“ povedal dedko, „to je pravda; mamu Voříšek nepozná, Ferda ani Žanka ho štekať nenaučili, pes žiadny v susedstve nie je, a tak Voříšek ani nevie, čo to štekanie je. Vieš, Šulitka,“ vraví, „musíš ho naučiť štekať.“ Sadol si Šulitka v maštali k Voříškovi a učil ho štekať. „Haf haf,“ vykladal mu; „dávaj pozor, ako sa to robí; najprv vrrrrr tuná v hrdle, a potom to zrazu pustíš z papule: hafhaf. Vrrrr, vrrrrr, hafhaf haf!“ Voříšek strihal ušami, toto bola muzika, ktorá sa mu akosi páčila, ani sám nevedel prečo; a zrazu zo samej radosti zaštekal sám. Bolo to štekanie trochu čudné, kviklo to, ako keď nôž po tanieri zíde, ale každý začiatok je ťažký; však aj vy ste hneď napoprvýkrát nevedeli abecedu. Ferda i Žanka počúvali, čože starý Šulitka šteká; napokon nad ním pokrčili plecami a nikdy si už Šulitku nevážili. Ale Voříšek mal na štekanie náramný talent, učenie mu išlo rýchlo, a keď prvýkrát vyšiel s vozom, išlo to prásk! naľavo, prásk! napravo, ako keď z pištole strieľa; však do najdlhšej smrti sa Voříšek nenabažil svojho štekania a štekal celý boží deň; takú radosť mu robilo, že sa tomu poriadne naučil. Ale jazdiť so Šulitkom a kočírovať, to nebolo to jediné, čo mal Voříšek na starosti. Každý večer obišiel mlyn a dvor, či je všetko na svojom mieste, sápol sa na sliepky, aby už nekdákali ako tetky na trhu, a potom sa postavil pred dedka, krútil chvostom a pozeral bystro, akoby chcel povedať: „Len už choď spať, Karol, ja dám na všetko pozor.“ Dedko ho teda pochválil a išiel spať v bázni božej. Vo dne však dedko často obchádzal po dedinách a mestečkách, aby kupoval obilie a hockaké iné veci, napríklad ďatelinové semienko, šošovicu alebo mak; a vtedy bežal Voříšek s ním, a keď šli v noci domov, nič sa nebál a trafil aj vtedy, keď sa samotnému dedkovi pomýlila cesta. Raz teda kupoval dedko kdesi semienko, ale však to bolo vtedy vo Zličku; kúpil a zastavil sa na skok v krčme. Voříšek chvíľu čakal pred krčmou; tu mu však prišlo do nosa čosi dobré, no, taká krásna vôňa z kuchyne, že sa tam musel pozrieť. A namojdušu, jedli tam domáci ľudia jaternice; i sadol Voříšek a čakal, či nepadne pod stôl nejaké to rozkošné črievko. A zatiaľ čo čakal, zastavil pred krčmou voz dedkovho suseda, ako sa len rýchlo volal, no povedzme Joudal; Joudal našiel dedka vo výčape, slovo dalo slovo, a už sa obaja susedia hrnuli do voza, že sa ako odvezú domov spoločne. Vyšli, a dedko zabudol na Voříška ako na smrť, zatiaľ čo Voříšek v kuchyni panáčkoval pred jaternicami. Keď domáci ľudia dojedli, hodili kožky z jaterníc mačke na pec; Voříšek utrel papuľu a až teraz si spomenul, kde nechal dedka. Hľadal, čuchal po celej krčme, ale dedko nikde. „Voříšku,“ povedal krčmár, „tvoj pán išiel tam, tamto,“ a ukazoval rukou. Toto Voříšek pochopil a pustil sa domov sám; najprv šiel po ceste, ale potom si povedal: To by som bol blázon; tadeto cez kopec si nabehnem. Pustil sa teda cez kopec a lesom. Bol už večer, bola už noc; ale Voříšek sa vôbec nebál. Mne, myslel si, nikto nič neukradne. Ale hlad mal ako pes. Bola už noc a vyšiel mesiac v splne; a keď sa kdesi stromy rozostúpili v prieseku či na paseke, zjavil sa mesiac nad korunami, a tu bolo tak krásne, tak strieborne, že Voříškovi od úžasu tĺklo srdce. Les šumel potichučky, akoby na harfách hral. Teraz bežal Voříšek lesom ako čiernočiernou chodbou; ale zrazu sa pred ním robilo strieborné svetlo, harfy akoby hrali hlasnejšie, a na Voříškovi sa nastrapatil každý chlp; i prikrčil sa k zemi a pozeral ako omámený. Bola pred ním strieborná lúka a na nej tancovali psie rusalky. Boli to krásni bieli psi, ale celkom bieli, priam priehľadní, a tak ľahučkí, že ani rosu z trávy nestriasli; no, psie rusalky to boli, to poznal Voříšek hneď, pretože im chýbal ten istý zaujímavý zápašok, podľa ktorého pes pozná pravého psa. Leží Voříšek v mokrej tráve a oči si môže vyhliadať. Rusalky tancujú, preháňajú sa, zápasia spolu alebo sa točia dokola za svojím chvostom, ale všetko tak ľahko, tak vzdušne, že sa ani steblo pod nimi nepohlo. Voříšek dával dobrý pozor: ak sa niektorá z nich začne drbať alebo si zahryzovať blchu, potom to nie je rusalka, ale biely pes. Ale žiadna sa nepodrbala ani blchu si nezahryzovala; to už je teda sväté, že to boli rusalky. Keď bol mesiac poriadne vysoko, zdvihli rusalky hlavy a začali jemne, krásne vyť a spievať; kdeže, ani orchester v Národnom to tak nevie. Voříšek plakal pohnutím a bol by spieval s nimi, keby sa nebál, že všetko pokazí. Keď dospievali, ľahli si okolo akejsi vznešenej psej starenky, bola to asi nejaká mocná víla alebo čarodejnica, celá strieborná a vetchá. „Rozprávaj nám,“ prosili všetky rusalky. Stará psia víla sa zamyslela a hovorila potom: „Budem vám rozprávať, ako stvorili psi človeka. Keď Pánboh stvoril celý svet a všetky zvieratá, postavil im na čelo psa ako najlepšieho a najmúdrejšieho. Všetky zvieratá v raji žili a umierali a zase sa rodili šťastne a spokojne, len psi boli čoraz smutnejší. Pýtal sa teda Pánboh psov: ‚Prečo ste smutní, keď ostatné zvieratá sa radujú?‘ I povedal najstarší pes: ‚Vieš, Panebože, tým ostatným zvieratám nič nechýba; ale my psi máme kúsok rozumu tuná v hlave a týmto rozumom poznávame, že je niečo vyššie ako my, že si Ty, ó Stvoriteľ. Ku všetkému si môžeme čuchnúť, len k Tebe nie, a to nám psom veľmi chýba. Preto, ó Pane, splň našu túžbu a stvor nám nejakého boha, ku ktorému by sme si mohli čuchnúť!‘ I usmial sa Pánboh a povedal: ‚Prineste mi nejaké kosti a ja vám stvorím boha, ku ktorému by ste si mohli čuchnúť.‘ I rozbehli sa psi a každý priniesol nejakú kosť: ten levovú, ten konskú, ten ťaviu, ten mačaciu, skrátka od všetkých zvierat, len žiadnu psiu kosť nie; lebo žiadny pes sa nedotkne ani psieho mäsa, ani psej kosti. Bola potom tých kostí veľká hromada a z tých kostí urobil Boh človeka, aby psi mali svojho boha, ku ktorému sa môže čuchnúť. A pretože je človek urobený zo všetkých zvieracích kostí, len zo psích nie, má vlastnosti všetkých zvierat: má silu leva, pracovitosť ťavy, lstivosť mačky a veľkodušnosť koňa, len psiu vernosť nie, len psiu vernosť nie!“ „Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky znova. Stará psia víla sa zamyslela a potom začala: „Poviem vám teda, ako sa dostali psi na nebo. Viete, že duše ľudí idú po smrti na hviezdy, ale pre duše psie nezostala žiadna hviezda, a duše psie chodili po smrti spať do zeme. To bolo až do čias Krista Pána. Keď Krista Pána ľudia bičovali pri stĺpe, zostalo tam veľa krvi, veľa krvi. A jeden hladný pes bez pána prišiel a lízal tú krv Krista Pána. ‚Panenka Mária,‘ vykríkli anjeli v nebi, ‚však ten pes prijal krv Pánovu!‘ ‚Keď prijal krv Pánovu,‘ povedal Boh, ‚vezmeme jeho dušu na nebo.‘ I urobil novú hviezdu, a aby sa poznalo, že je pre psie duše, urobil k nej chvost. A len čo tá psia duša prišla na hviezdu, mala z toho takú ukrutnú radosť, že začala behať, behať, behať v nebeskom priestore ako pes na lúke, a nie poriadne po ceste ako ostatné hviezdy; a takým psím hviezdam, čo rejdia po nebi a mykajú chvostom, sa vraví kométy.“ „Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky po tretí raz. „Tak vám poviem,“ začala stará víla, „že pred dávnymi rokmi mali psi na zemi kráľovstvo a veľký psí zámok. Ale ľudia závideli psom ich kráľovstvo na zemi a čarovali tak dlho, až sa psie kráľovstvo i so zámkom prepadlo hlboko do zeme. Ale kto by hrabal na pravom mieste, dohrabal by sa do jaskyne, kde zostal psí poklad.“ „Aký je psí poklad?“ pýtali sa rusalky dychtivo. „No,“ vravela stará víla, „je to taká sieň prenáramnej krásy. Stĺpy sú z najkrajších kostí, ale nie ohlodaných, kdeže; je na nich toľko mäsa ako na husacom stehienku. Potom je tam údený trón a k nemu vedú schody z najčistejšej slaniny. A na tých schodoch je koberec zo samých črievok od jaterníc, a na tých črievkach je prejtu na prst hrubo…“ To už nemohol Voříšek vydržať. Vyrazil na lúku a volal: „Ha ha, kde je ten poklad? Ha ha, kde je psí poklad?“ Ale v tú istú chvíľu zmizli razom všetky psie rusalky i stará psia víla. Voříšek si pretieral oči; ale nebolo tu nič než strieborná lúčka, ani steblo nebolo zmätené tancom rusaliek, ani rosička nepadla na zem. Len pokojný mesiac žiaril na ľúbeznú lúku a dookola stál les ako čiernočierny múr.

Tu si spomenul Voříšek, že doma ho čaká aspoň chlieb vo vode nadrobený, i rozbehol sa domov, čo mu nohy stačili. Ale od tých čias, keď niekedy išiel zase s dedkom po lúkach alebo lesoch, spomenul si časom na psí poklad prepadnutý v zemi a začal hrabať, zúrivo hrabať všetkými štyrmi hlbokú dieru do zeme. A že to najskôr prezradil aj psom zo susedstva, a tí zas iným, a iní zase ďalším, stáva sa všetkým psom na svete, že si niekde v poliach spomenú na prepadnuté psie kráľovstvo a hrabú do zeme dieru a čuchajú, čuchajú, čuchajú, či nie je z hlbín zeme cítiť údený trón bývalej psej ríše.