Ako kohút napálil líšku

Žila raz jedna starenka a tá mala kohúta. Mal len jedno oko, celý bol akýsi nakrivo, ale taký bitkár a výtržník, že by ste mu na celom svete nenašli páru.
Doma nemal s kým bojovať, a preto neustále trielil na cudzie dvory. Len čo uvidel kuriatko, hneď za ním. Keď sa pustil do sliepky, perie len lietalo. A keď sa stretol s kohútom, bol z toho boj podľa všetkých kohútích pravidiel.
Všetkých ten jednooký dopaľoval, ale len si s ním niečo skús! Hneď začal na celé hrdlo:
„Nesiahaj na mňa, ani sa ma nedotýkaj! Ja nie som z vášho dvora. Ja nie som váš kohút. Som starenkin!“
A rýchlo sa pratal k starenkinej chalupe.
Aj starenka už mala kohúta dosť. Nebolo dňa, aby k nej nebehali susedky.
„Skroť toho svojho bitkára! Div že mojmu mačiatku oči nevyklieval!“ kričí tá prvá.
„Tvoj kohút mi vyplašil kvočku z vajec!“ sťažuje sa druhá.
A tretia div že neplače:
„Priletel ten tvoj jednooký, rozohnal mi kurence, zvalil kŕmidlo a vylial vodu!“
Nakoniec to starenka nevydržala a povedala kohútovi:
„Choď si, kam chceš, nech po tebe nie je ani pamiatky na mojom dvore!“
Kohút sa urazil:
„Tak ja pôjdem. Myslíš, že bez teba neprežijem?“
A začal žiť sám pre seba. Cez deň sa potĺkal po celej dedine, zobal zrniečka a v noci spal v kope sena.
Raz za úsvitu si vyšla líška na lov. Uvidela na poli kopu sena a v nej kohúta. Veľmi sa potešila, schmatla kohúta a hneď s ním do lesa, k svojej diere.
Starenkin sused práve bránil svoje políčko. Vidí, ako okolo beží líška a nesie v zuboch kohúta. Sused zdvihol palicu a za líškou.
„Pustíš!“ kričal. „Pustíš toho kohúta!“
Vtedy vyvalil vychytrený kohút na líšku svoje jediné oko a vraví:
„Ty to znesieš, líško? Veď ten sedliačik strká nos do cudzích vecí. Ja nie som jeho kohút. Ja som starenkin.“
Líška sa už-už chcela zastaviť a zavolať na sedliačika, ale rozmyslela si to a bežala ďalej.
Ale starenkin sused stále za ňou:
„Dáš sem toho kohúta, kmotra pálená! Dáš ho sem!“
A kohút tiež nemlčí:
„Líško, líško! Nadáva ti a ty mlčíš?! Že on dostal na mňa zálusk ..... na cudzieho kohúta!“
To už líška nevydržala. Položila kohúta na zem, otočila sa k starenkinmu susedovi a začala mu vynadávať:
„Čo si sa na mňa prilepil? Prečo sa pleješ do cudzích vecí? Veď to nie je tvoj kohút. Je starenkin. Najprv sa starej o svoje kohúty a sliepky a až potom pokrikuj na nás, počestné líšky!“
Tak sa rozohnila vo svojom vynadávaní, že sa ani nemohla zastaviť. A keď si konečne spomenula na kohúta a obzrela sa za ním, bol už dávno preč.
Ľudia sa na poli mohli potrhať od smiechu:
„Vidíš ho, kohúta, ako si z líšky urobil dobrý deň!“
Milá líška sa urazila. A prisahala, že už nikdy nebude s ľuďmi hovoriť. No a od tých čias, ako líška uvidí človeka, otočí hlavu inam a uteká preč.