Dlhý, Široký a Bystrozraký

Bol raz jeden kráľ, a ten už bol starý a mal len jedného syna. Raz si toho syna zavolal a povedal mu:
„Môj milý synu, dobre vieš, že zrelé ovocie opadáva, aby urobilo miesto inému. Aj moja hlava už dozrieva a azda už čoskoro na ňu slnko svietiť nebude; ale skôr než ma pochováš, predsa by som ešte rád videl svoju budúcu dcéru, tvoju manželku. Ožeň sa, synu môj!“ A kráľovič povedal:
„Rád by som ti, otče, vyhovel, ale nemám nevestu, žiadnu nepoznám.“
Vtedy starý kráľ siahol do vrecka, vytiahol zlatý kľúč a podal ho synovi:
„Choď hore na vežu, na najvyššie poschodie, pozri sa tam navôkol a potom mi povedz, ktorú by si chcel.“
Kráľovič nemeškal a išiel. Nikdy v živote tam hore ešte nebol a ani nikdy nepočul, čo tam je.
Keď prišiel hore až na posledné poschodie, videl v strope malé železné dvierka ako poklop, boli zamknuté; tie otvoril tým zlatým kľúčom, zdvihol ich a vstúpil nad ne hore. Tu bola veľká okrúhla sieň, strop modrý ako nebo v jasnej noci, strieborné hviezdy sa na ňom trblietali; podlaha zelený hodvábny koberec a dookola v múre dvanásť vysokých okien v zlatých rámoch, a v každom okne na krištáľovom skle bola dúhovými farbami vyobrazená panna, s kráľovskou korunou na hlave, v každom okne iná a v inom odeve, ale jedna krajšia ako druhá, div že kráľovič na nich oči nenechal. A keď sa na ne tak s údivom díval, nevediac, ktorú si vybrať, začali sa tie panny pohybovať ako živé, obzerali sa po ňom, usmievali sa, a len prehovoriť.
Vtedy si kráľovič všimol, že jedno z tých dvanástich okien bolo zastreté bielou oponou; a odhrnul tú oponu, aby videl, čo je pod ňou. A tu bola panna v bielom odeve, strieborným pásom opásaná, s perlovou korunou na hlave; bola zo všetkých najkrajšia, ale smutná a bledá, akoby vstala z hrobu. Kráľovič dlho pred tým obrazom stál ako u vytrženia; a ako naň tak hľadel, srdce ho rozbolelo, a povedal:
„Túto chcem mať a žiadnu inú!“, a len čo to slovo vyslovil, sklopila tá panna hlavu, začervenala sa ako ruža, a v tej chvíli všetky tie obrazy zmizli.
Keď potom zase dolu prišiel a povedal otcovi, čo videl a ktorú pannu si vybral, zachmúril sa starý kráľ, zamyslel sa a povedal:
„Zle si urobil, synu môj, že si odkryl, čo bolo zastreté, a pre to slovo si sa vydal do veľkého nebezpečenstva. Táto panna je v moci zlého čarodejníka, v železnom zámku zajatá; ktokoľvek sa pokúsil ju odtiaľ vyslobodiť, nikto sa ešte nevrátil. Ale čo sa stalo, odstať sa nemôže; dané slovo je zákon. Choď, skús šťastie svoje, a zdravý sa mi domov zas vráť!“
Kráľovič sa rozlúčil s otcom, vysadol na koňa a išiel si po tú nevestu. A prišlo mu ísť veľkým lesom, a tým lesom šiel stále, až sa mu potom už cesta stratila. A keď tak v húštine a medzi skalami a bahnami s koňom blúdil, nevediac kade-kam, počul za sebou niekoho volať:
„Hej, počkajte!“ Kráľovič sa obzrel a videl vysokého človeka, ako za ním pospieša.
„Počkajte a vezmite ma so sebou, a ak ma vezmete do služby, nebudete toho ľutovať.“
„Kto si,“ povedal kráľovič, „a čo vieš robiť?“
„Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý a môžem sa vytiahnuť až do oblakov, a keď idem, každý krok je míľu dlhý. Vidíte, povedzme, tamto na tej vysokej jedli vtáčie hniezdo? Ja vám to hniezdo zložím a ani nemusím hore liezť.“
A začal sa Dlhý naťahovať, jeho telo rýchlo rástlo, až bol taký vysoký ako tá jedľa; potom siahol po tom hniezde a v okamihu sa zas zmrštil a kráľovičovi ho podáva.
„Dobre svoj kúsok vieš; ale načo mi sú vtáčie hniezda, keď ma z toho lesa nevieš vyviesť!“
„Hm, to je ľahká vec!“ povedal Dlhý a začal sa zas naťahovať, až bol trikrát taký vysoký ako najvyššia borovica v tom lese; obzrel sa dookola a vraví:
„Tamtou stranou máme najbližšie z lesa von.“ Potom sa zmrštil, vzal koňa za uzdu a šiel popredu, a skôr než sa kráľovič nazdal, boli za lesom. Pred nimi bola ďaleká široká rovina a za tou rovinou vysoké sivé skaly, ako múry veľkého mesta, a hory porastené lesom.
„Tamto, pane, ide môj kamarát,“ povedal Dlhý a ukázal nabok na rovinu, „toho by ste mali tiež vziať do služby, veru by vám dobre poslúžil.“
„Zakríkni naňho a zavolaj ho, aby som videl, čo je zač.“
„Je to, pane, trochu ďaleko,“ povedal Dlhý, „sotva by ma počul, a dlho by trvalo, kým by prišiel, lebo má veľa čo nosiť. Radšej preňho doskočím.“ Vtedy sa zas Dlhý natiahol tak vysoko, že sa mu až hlava pohrúžila do oblakov, urobil dva tri kroky, vzal kamaráta za ramená a postavil ho pred kráľoviča. Bol to chlapík zavalitý, mal brucho ako štvorvedrový sudok.
„Kto si ty,“ spýtal sa ho kráľovič, „a čo vieš robiť?“
„Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Široký a môžem svoje brucho tak rozšíriť, že sa v ňom skryje celý zástup vojska.“
„Tak sa mi ukáž.“
„Pane, ujdite rýchlo, rýchlo späť do lesa!“ volal Široký a začal sa nadúvať.
Kráľovič nerozumel, prečo ujsť; ale keď videl, že Dlhý rýchlo uháňa k lesu, pobodol koňa a cvalom šiel za ním. A mal najvyšší čas ujsť, inak by ho bol Široký aj s koňom zamačkal, ako mu brucho rýchlo na všetky strany rástlo; bolo ho zrazu všade plno, akoby sa bola hora privalila. Potom Široký prestal sa nadúvať, odfúkol si, až sa lesy ohýbali, a urobil sa zas takým, ako bol predtým.
„Pekne si ma prehnal!“ povedal mu kráľovič, „ale takého chlapíka každý deň nenájdem; poď so mnou.“
A tak potom išli ďalej. Keď prišli blízko k tým skalám, stretli jedného, a ten mal oči zaviazané šatkou.
„Pane, to je náš tretí kamarát,“ vraví Dlhý, „toho by ste mali tiež vziať do služby; veru by vám darmo nejedol.“
„Kto si,“ spýtal sa ho kráľovič, „a prečo máš oči zaviazané, veď nevidíš cestu?“
„Hoj, pane, naopak; práve preto, že príliš vidím, musím si oči zaväzovať; ja so zaviazanými očami vidím tak ako iný s nezaviazanými; a keď si ich rozviažem, skrz-naskrz všetko prezriem; a keď sa bystro na niečo pozriem, chytí to plameň, a čo nemôže horieť, rozskočí sa na kusy. Preto sa volám Bystrozraký.“
Potom sa obrátil k protiľahlej skale, odviazal šatku a upieral na ňu svoje žeravé oči; a skala začala praskať a kusy z nej lietali na všetky strany, a za malú chvíľku z nej nezostalo nič iba kopa piesku. A v tom piesku sa niečo ligotalo ako oheň. Bystrozraký tam došiel a kráľovičovi to doniesol. Bolo to ryzie zlato.
„Hohó, ty si chlapík k nezaplateniu!“ povedal kráľovič. „Blázon, kto by tvoje služby nechcel využiť. Ale keď máš taký dobrý zrak, pozri sa predsa a povedz mi, či mám ešte ďaleko do železného zámku a čo sa tam teraz deje.“
„Keby ste šli, pane, sám,“ odpovedal Bystrozraký, „azda by ste tam ani za rok nedošli; ale s nami tam prídete ešte dnes, práve nám tam teraz chystajú večeru.“
„A čo tam robí moja nevesta?“
„Za železnou mrežou na vysokej veži ju čarodejník stráži.“
A kráľovič povedal:
„Kto si dobrý, pomôž mi ju vyslobodiť!“
A oni mu všetci sľúbili, že mu budú pomáhať. A tak ho viedli medzi tie sivé skaly tým prielomom, čo Bystrozraký očami v nich urobil, a tými skalami, vysokými horami i hlbokými lesmi ďalej a ďalej; a kde bola v ceste nejaká prekážka, tú hneď títo traja tovariši odpratali. A keď sa slnko schyľovalo k západu, začali sa hory znižovať, lesy rednúť a skaly sa schovávali medzi vresy; a keď už bolo nad západom, videl kráľovič nedaleko pred sebou železný zámok; a keď už zapadalo, išiel po železnom moste do brány; a len čo zapadlo, zdvihol sa železný most sám od seba, brány sa zavreli jedným razom, a kráľovič i jeho tovariši boli v železnom hrade zajatí.
Keď sa tu na nádvorí obzreli, dal kráľovič svojho koňa do stajne a bolo mu tu už všetko pripravené a potom išli do zámku. Na nádvorí, v stajni, v zámockej sieni i v izbách videli v šere veľa ľudí bohato vystrojených, pánov i sluhov, ale nikto z nich sa ani nepohol, všetci boli skamenení.
Prešli niekoľko izieb a prišli do jedálne. Tá bola jasne osvetlená, v prostriedku stôl, na ňom dobrých jedál a nápojov dosť, a prestreté bolo pre štyri osoby. Čakali, čakali, mysleli, že niekto príde; ale keď dlho nikto neprichádzal, sadli si a jedli a pili, čo hrdlo ráčilo.
Keď sa najedli, začali sa obzerať, kde budú spať. Vtom zrazu sa dvere naraz rozleteli a do izby vstúpil čarodejník, zhrbený starec v dlhom čiernom odeve, hlavu holú, sivú bradu po kolená a namiesto opasku tri železné obruče. Za ruku viedol krásnu, prekrásnu pannu, bielo oblečenú; mala na tele strieborný pás a perlovú korunu na hlave, ale bola bledá a smutná, akoby vstala z hrobu. Kráľovič ju hneď spoznal, skočil a šiel jej oproti; ale skôr než mohol slovo prehovoriť, ozval sa k nemu čarodejník:
„Viem, prečo si prišiel, túto kráľovnú chceš odtiaľto odviesť. Nuž, nech je tak, vezmi si ju, ak ju dokážeš po tri noci uhliadať, aby ti nezmizla. Ak ti zmizne, skameneješ aj so svojimi sluhami, ako všetci, čo prišli skôr než ty.“ Potom ukázal kráľovnej na sedadlo, aby si sadla, a odišiel.
Kráľovič nemohol z tej panny ani oči spustiť, aká bola krásna. A začal k nej hovoriť, pýtal sa jej všeličo; ale ona neodpovedala, neusmiala sa a na nikoho ani nepozrela, akoby bola z mramoru. A sadol si vedľa nej a umienil si celú noc nespať, aby mu nezmizla; a pre väčšiu istotu sa Dlhý natiahol ako remeň a ovinul sa okolo celej izby pozdĺž stien; Široký sa posadil do dverí, nadul sa a zapchal ich tak, že by ani myška nebola prekĺzla, a Bystrozraký sa postavil k stĺpu uprostred izby na hliadku. Ale za chvíľku všetci začali driemať, zaspali a spali celú noc, akoby ich bol do vody hodil.
Ráno keď sa začalo rozvidnievať, kráľovič sa prvý prebudil, ale akoby mu bol niekto nôž do srdca vrazil, kráľovná preč. Ihneď zobudil sluhov a pýta sa, čo robiť.
„Nestarajte sa, pane, nič,“ povedal Bystrozraký a bystro pozrel oknom von, „však ju už vidím! Sto míľ odtiaľto je les, a uprostred lesa starý dub, a na tom dube na vrchu žaluď a ten žaluď je ona. Nech ma Dlhý vezme na plecia a dostaneme ju.“
A Dlhý si ho hneď naložil, natiahol sa a išiel, čo krok, to desať míľ, a Bystrozraký ukazoval cestu.
A neminulo ani, čo by raz okolo chalupy obehol, a boli už zase tu a Dlhý kráľovičovi ten žaluď podal:
„Pane, pustite ho na zem!“ Kráľovič ho pustil, a v tej chvíli stála kráľovná vedľa neho. A keď sa slnko za horami začalo ukazovať, rozleteli sa hrmotne dvere a čarodejník vošiel do izby a potmehúdsky sa usmieval; ale keď tú kráľovnú zazrel, zamračil sa, zabrblal a tresk! jedna železná obruč na ňom praskla a odskočila. Potom vzal pannu za ruku a odviedol ju preč.
Ten celý deň potom nemal kráľovič čo robiť, len chodil po zámku i okolo zámku a pozeral, čo kde bolo čudné. Všade akoby bol v jedinom okamihu život vyhynul. V jednej sieni videl nejakého kráľoviča, ako držal oboma rukami napriahnutý tesák, akoby chcel niekoho rozseknúť na dve, ale rana nedopadla, skamenel. V jednej izbe bol skamenený rytier, akoby v strachu pred niekým utekal, a zakopol o prah, hodil sa dopredu, ale nedopadol. Pod komínom sedel nejaký sluha, držal v jednej ruke kus pečene od večere a druhou niesol sústo do úst, ale nedoniesol: keď mu bolo pred samými ústami, tiež skamenel. A mnoho iných ešte tu videl skamenených, každého tak a v tom postavení, v akom bol, keď čarodejník povedal:
„Skamenejte!“ A tiež mnoho krásnych koní tu videl skamenených a v zámku i okolo zámku všetko pusto i mŕtvo: stromy boli, ale bez lístia; lúky boli, ale bez trávy; rieka bola, ale netiekla; nikde ani vtáčika spevavčeka, ani kvietka zeme dieťaťa a vo vode ani rybičky bielej.
Ráno, na obed i večer našiel kráľovič so svojimi tovarišmi v zámku dobrú a hojnú hostinu; jedlá sa samy nosili, víno sa samo nalievalo. A keď bolo po večeri, otvorili sa zase dvere a čarodejník priviedol kráľovnú, aby ju kráľovič strážil. A hoci si všetci umienili, že sa budú všemožne brániť, aby nezaspali, predsa nepomohlo nič, zaspali zas. A keď sa ráno za svitania kráľovič prebudil a videl, že kráľovná zmizla, skočil a zatiahol Bystrozrakého za rameno:
„Hej, vstávaj, ty Bystrozraký! Vieš, kde je kráľovná?“
Ten si pretrel oči, pozerá a vraví:
„Už ju vidím! Dvesto míľ odtiaľto je hora, a v tej hore skala, a v tej skale drahý kameň a ten kameň je ona. Keď ma tam Dlhý donesie, dostaneme ju.“
Dlhý ho hneď vzal na plecia, natiahol sa a išiel, čo krok, to dvadsať míľ. Bystrozraký potom upieral na horu svoje žeravé oči a hora sa rozsypala a skala v nej sa rozskočila na tisíc kusov a medzi nimi sa ligotal drahý kameň. Ten vzali a kráľovičovi doniesli; a ako ho na zem pustil, stála tu kráľovná zas. A keď potom čarodejník prišiel a ju tu videl, od zlosti sa mu oči zaiskrili a tresk! zas jedna železná obruč praskla na ňom a odletela. Zabrblal a kráľovnú z izby odviedol.
Ten deň zas bolo všetko tak ako včera. Po večeri čarodejník zase kráľovnú priviedol, pozrel sa ostro kráľovičovi do očí a posmešne prehodil:
„Uvidí sa, kto koho: či ty zvíťazíš, alebo ja!“ a s tým odišiel.
A dali si dnes všetci o to usilovnejšiu prácu, aby sa ubránili zaspatiu; nechceli si ani sadnúť, chceli tu celú noc prechodiť, ale všetko nadarmo, jeden po druhom zaspal chodiac, a kráľovná im predsa zmizla.
Ráno sa zase kráľovič prebudil najskôr, a keď tú kráľovnú nevidel, zobudil Bystrozrakého:
„Hej, vstávaj, Bystrozraký! Pozri sa, kde je kráľovná!“
Bystrozraký dlho hľadel von:
„Hó, pane,“ vraví, „ďaleko je, ďaleko! Tristo míľ odtiaľto je čierne more, a uprostred toho mora na dne leží lastúra, a v tej lastúre zlatý prsteň a ten prsteň je ona. Však nestarajte sa, predsa ju dostaneme! Ale dnes musí Dlhý vziať so sebou aj Širokého, budeme ho potrebovať!“
Dlhý vzal na jedno plece Bystrozrakého, na druhé Širokého, natiahol sa a išiel, čo krok, to tridsať míľ. Urobil teda desať krokov a keď prišli k čiernemu moru, ukazoval mu Bystrozraký, kam má po tú lastúru do vody siahnuť. Dlhý naťahoval ruku, čo mohol najviac, ale ku dnu predsa nemohol dosiahnuť.
„Počkajte, kamaráti, len maličko počkajte, však ja vám pomôžem,“ povedal Široký a nadul sa, čo mu brucho stačilo; potom si ľahol na breh a pil. Za malú chvíľku opadla voda tak, že Dlhý ľahučko dna dosiahol a lastúru von z mora vyniesol. A vybral z nej prsteň, vzal kamarátov na plecia a pospiechal späť. Ale na ceste mu bolo predsa trochu ťažko so Širokým bežať, lebo mal pol mora vody v sebe; a striasol ho v jednom širokom údolí z pleca na zem. Buchlo to, ako keď pustia mech z veže, a v okamihu bolo celé údolie pod vodou ako veľké jazero; Široký sám ledva z neho vyliezol.
Zatiaľ bolo v zámku kráľovičovi už veľmi ťažko; slnečná žiara sa začala za horami ukazovať a sluhovia sa ešte nevracali; a čím plamennejšie lúče vystupovali nahor, tým väčšia bola jeho úzkosť; smrteľný pot sa mu vyrážal na čele. Čoskoro potom sa ukázalo slnko na východe ako tenký žeravý prúžok a vtom sa dvere rozovreli silnou ranou a na prahu stál čarodejník a obzeral sa naokolo po izbe, a keď videl, že kráľovná tu nie je, škaredo sa zachechtal a vkročil do izby. Ale vtom crnk! rozskočilo sa okno na kusy a zlatý prsteň padol na zem, a v okamihu tu stála kráľovná zas. Bystrozraký, keď uvidel, čo sa v zámku deje a v akom nebezpečenstve je jeho pán, povedal Dlhému; Dlhý urobil krok a hodil prsteň oknom do izby. Čarodejník od zlosti zareval, až sa zámok otriasol, a tu prask! tá tretia železná obruč praskla na ňom a odskočila, z čarodejníka sa stal havran a vyletel tým rozbitým oknom von.
A tu hneď tá krásna panna prehovorila a ďakovala kráľovičovi, že ju vyslobodil, a začervenala sa ako ruža. A v zámku i okolo zámku zrazu všetko ožilo: ten, čo držal v sieni napriahnutý tesák, švihol ním do vzduchu, len zahvízdalo, a potom ho zastrčil do pošvy; ten, čo zakopol o prah, dopadol na zem, ale hneď zase vstal a chytil sa za nos, či ho ešte má celý; ten, čo sedel pod komínom, vstrčil to sústo pečene do úst a jedol ďalej; a tak každý dokončil, čo začal a kde prestal. V stajniach vesele dupali a erdžali kone; stromy okolo zámku sa zelenali ako brčál, na lúkach bolo plno strakatého kvetia, vysoko vo vzduchu štebotal škovránok a v bystrej rieke sa preháňali húfy drobných rybičiek. Všade živo, všade veselo!
Zatiaľ sa zišlo veľa pánov do izby, kde bol kráľovič, a všetci mu za vyslobodenie svoje ďakovali. Ale on povedal:
„Mne nemáte čo ďakovať; keby nebolo mojich verných sluhov Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, bol by som aj ja tým, čím ste boli vy.“
A hneď potom sa vydal na cestu domov k otcovi, starému kráľovi, so svojou nevestou a so svojimi sluhami Dlhým a Bystrozrakým, a títo všetci páni ho sprevádzali. Na ceste stretli Širokého a vzali ho tiež so sebou.
Starý kráľ plakal od radosti, že sa jeho synovi tak podarilo; myslel, že sa už nevráti. Čoskoro potom bola hlučná svadba, trvala tri týždne, všetci páni, ktorých kráľovič vyslobodil, boli pozvaní. Keď bolo po svadbe, oznámili Dlhý, Široký a Bystrozraký mladému kráľovi, že pôjdu zas do sveta hľadať prácu. Mladý kráľ ich presviedčal, len aby u neho zostali:
„Všetko vám dám, čo budete do smrti potrebovať, nemusíte nič robiť!“
Ale im sa takéto lenivé živobytie nepáčilo, vyžiadali si od neho prepustenie a predsa išli, a po ten čas sa niekde vo svete potĺkajú.